Kapitola #1

13. června 2015 v 15:56 |  Forever (Not).
Ako som včera sľúbila, dnes je tu prvá kapitola. Veľmi som nadšená, že to konečne uverejňujem! A ešte som zabudla poznamenať, že na začiatku každej kapitoly bude napísaný nejaký text pesničky, ktorého význam je nejako zakódovaný v kapitole, takže pokojne si aj pustite pesničku počas čítania (niekedy to navodí tú správnu atmosféru).

Hádam sa bude páčiť. Prajem príjemné čítanie :)






Happiness
Coming and going
I watch you look at me
Watch my fever growing
I know just who I am

"Tak, všetci všetkému rozumieme?" spýtal sa pán Styles, raz tlesknúc a žmoliac si ruky pred sebou. Pery mal silno stisnuté a oči mu behali po celej triede, čakajúc, kto bude protestovať. Nikto nedvihol ruku a ja som rozhodne nechcela byť prvá, ktorá to ticho naruší. Potlačila som suché preglgnutie, keď sa jeho pohľad stretol s tým mojím. "V tom prípade máte voľno. Vidíme sa v pondelok."
Bol to nový učiteľ, rozhodne veľmi mladý, maximálne dvadsaťtri ročný. Niet divu, že dievčatá sa poberali ako posledné, vždy sa za ním obzerajúc.
Postavila som sa, vyťahujúc si nohavice, ktoré mi poslednú dobu len padali, a prehadzujúc si tašku cez plece, som sa váhavo pobrala von spolu s ostatnými.
"Všetko v poriadku, baby?" počula som jeho priateľský hlas. Obklopili ho štyri dievčatá. Mrkol na nich z výšky a zadkom sa oprel o svoj stôl, zakladajúc si ruky na prsiach.
Naše pohľady sa ešte raz stretli a vydesene som sa otočila, trieliac von. Začula som len toľko, že sa jedna, Lola, pýta na nejaké otázky ohľadom literatúry. Pretočila som otrávene očami. Akoby ju to naozaj zaujímalo.
Vo dverách som sa však zrazila práve s nejakým nešťastníkom, ktorý ma oblial kávou. Sykla som od bolesti, cítiac, ako mi horúca kvapalina vrie cez tričko na pokožke.
"Oh, prepáč mi to!" zvolal prvák, vydesený na smrť. "Nechcel som-"
Odbila som ho mávnutím som ruky. "To je v pohode," odvrkla som, smutná, že moje obľúbené tričko bolo na dnešok zničené. "Vyperiem a bude fajn." Bolesť hneď aj ustupovala; vystriedala ju len otupná.
Šla som ďalej, hľadajúc moju skupinu kamarátov. Teda, "kamarátov"... Skôr ľudí, s ktorými som aspoň nejakú reč vedela nájsť a bola ochotná im venovať môj čas. Nemala som rada tieto "deti" všade vôkol mňa, ktoré si mysleli, že vyspelejšie už nemôžu byť. Boli teda dosť na omyle. Pretože jediným skutočným faktom bolo, že to boli proste deti. Alebo prerastení ľudia s detským zmýšľaním. Hej, to znie adekvátnejšie.
"Angie!" počula som svoje meno a inštinktívne som sa otočila. Moja kamarátka Lucy si razila cestu cez dav študentov. Potešene som sa usmiala a šla jej naproti.
"Och, konečne! Umierala som od hladu," povedala som, chmatnúc ju za ruku. Jedáleň bola hneď pred nami.
"Ang, musím, bohužiaľ, bežať do knižnice - mám doučovanie z fyziky," ospravedlňujúco sa na mňa usmiala, zastavujúc na mieste.
Prekvapene som zastala a vypúlila na ňu oči.
"Čoskoro máme skúšky," ozrejmovala, "končíme strednú. Musím dostať čo najvyššiu známku."
Prikývla som, dokonale to chápajúc. A vlastne ani nie... "Jasné, bež. Nebudeš ale hladná?"
Pokrútila hlavou, kývajúc ňou na jej kabelku. "Doniesla som si z domu obed. Tak sa drž!"
Mávla som jej, zrazu otupená. Každý, každý, sa učil na záverečné. Len ja som bola z toho tak paralyzovaná, že som nevedela dať nič do hlavy. Hlavne z literatúry. Ostatné bolo v poriadku... Ale ten jeden predmet z neznámeho dôvodu nefungoval pre moje mozgové bunky. Prečo?
Vzala som si obed a našla svoju skupinku kamarátov, ktorí ma hneď vrelo privítali.
"No čo, Sullivan(ová)? Pripravená ukončiť to tu?" zvolal James, najhlučnejší spoza nás a taktiež obľúbený človek na škole. A taktiež ďalší, ktorý si myslel, že ma dokáže ohúriť. Bola pravda, že som si dokonale uvedomovala obdiv, ktorý ku mne títo chlapci prechovávali, no bola som si viac než istá, že som ich platonickú lásku nevedela nijako oplatiť. Pre mňa to boli ešte stále nedorastenci.
Zvraštila som čelo a odhryzla si zo sandwichu. "James, obaja vieme, že toto nie je téma, akú chceme rozoberať," žmurkla som na neho.
"Čo sa ti stalo s tričkom?" uškrnul sa Jack, "ten blondiak". "Ten blondiak" preto, lebo baby na neho civeli, ale meno nevedeli. Dostatočný opis jeho výzoru?
"Nejaký prvák na mňa vylial kávu," odvetila som nezainteresovane. "Kde sú baby?" spýtala som sa, meniac tému. Bola som jediné dievča pri stole. To sa často nestávalo.
"Loren má doučko spolu s Lucy, Ann je v posilke a Jackie v škole nie je," odvetil Mark. Náš technicky schopný kamarát. Všetko vie.
Povzdychla som si, moja chuť do jedla fuč. Stále mi behali skúšky po mysli, ktoré som chcela prejsť...
V tom vstúpil pán Styles do jedálne spolu s dvoma učiteľmi. Práve sa na niečom smiali a ja som zostala udivene civieť, keď som videla, ako neskutočné krásny pán Styles bol. Oči mu žiarili a tie jamky na lícach mi rozpumpovali krv v tele... Počkať. Čo?!
Niečo si muži povedali, na čo ešte viac vybuchli do smiechu, až priviedli pozornosť na seba. Dievčatá boli v pozore. A tým myslím doslova - napravovanie košieľok na uniformách, nenápadné rozopínanie gombíkov, vydvihovanie sukní...
Vydýchla som, frustrovaná ich tvrdohlavosťou.
"Myslím, že by sme mohli ísť do baru, čo vy na to?" spýtal sa James a hodil si do úst kus mäsa. Všetci v súhlase zamumlali. "Kamoš nám na dnes vystaví občianske preukazy."
Áno, toto milovala dnešná mládež. Ja som sa nikdy nehrnula do barov, kým som nedovŕšila plnoletosť, lebo sme behali buď po rôznych kaviarňach, kde hrala živá hudba, alebo som pozývala kamarátov ku mne domov. Moji rodičia boli v tomto smere neskutočne zhovievaví.
Všetky oči sa upreli na mňa v očakávaní.
"Eh, zabudli ste? Mám lístky na Rolling Stones, takže s vami rozhodne nebudem vedieť rebelovať," vyhlásila som hrdo a hneď som sa cítila nadšene pri tej myšlienke.
"A už máš s kým ísť?" nadškrtol Jack posmešne.
Darovala som mu smrtiaci pohľad. "Ja som vždy mala s kým ísť, aby si vedel. Moji dvaja najlepší kamaráti a ja si ideme vypočuť kvalitnú hudbu a nie ten váš hip-hop, ktorému nikto nerozumie."
"Hej! My sme tvoju hudbu nikdy neurážali!"
Pokrčila som plecom. "Ale vyznelo to tak," bránila som sa.
"Mile rád sa pridám do štvorky," žmurkol na mňa James opovržlivo.
Uškrnula som sa. "Jasné, Quasimodo. Možno inokedy. Toto bude čisto rockový výlet."
Rolling Stones prichádzali často k nám do Londýna, avšak nestávalo sa často, že som nejako získala lístky práve ja. Presnejšie, moji rodičia mi ich kúpili, aby som si konečne aj ich mohla naživo užiť a vyrevať si pľúca spolu s Mickom Jaggerom.
Vtom zazvonilo na hodinu, a museli sme sa poberať. Nemohla som si odpustiť pohľad na pána Stylesa. Tiež sa zberal. Chcela som, aby mi vysvetlil všetku literatúru ale...
"Tak si teda uži koncert, Ang," povedal nadšene Mark a veselo sa na mňa usmial.
"Užijem!" zvolala som rozčarovane a bežala na hodinu. Že váha!
*
Po poslednej hodine som sa rýchlo poberala naprieč chodbami, aby som konečne mohla odísť, keď som prešla okolo literárneho oddelenia. Vonku stál pán Styles, rozprávajúc sa s knihovníčkou. Hlava sa mu otočila smerom na mňa a keď jeho oči našli tie moje, na moje obrovské prekvapenie, zavolal moje meno. Zastala som ako soľný stĺp a čakala, kým sa rýchlo rozlúči.
Zastal predo mnou, chodba už ľudoprázdna. "Angie, nechcem ti uberať z tvojho voľného času, ale na hodine si sa mi zdala trochu nesvoja."
Prichytila som sa, že zízam na jeho tvár, ktorá mi, z neznámeho dôvodu, prišla úplne chlapčensky, dokonalo krásna. Sklopila som pohľad na moje balerínky. "Hm, neviem..."
"Máš trému zo skúšok?"
"Možno," pripustila som, cítiac úľavu, že to vyslovil za mňa.
"Tak poď," povedal zrazu a zdvihla som hlavu. Ukázal na jeho triedu. "Prejdeme si niečo," ozrejmil a hneď vošiel, čakajúc, kým prejdem aj ja. Keď som tak učinila, zavrel za mnou dvere a povedal: "Posaď sa a priprav si okruhy, na ktoré by si sa chcela opýtať." Rukou si prešiel po dlhých kučerách, zatiaľ čo si pripravoval niečo na pitie.
Zložila som si veci a sama nevedela, čo tu, sakra, robím.
Pán Styles sa usadil hneď oproti mne, spolu s čajom, ktorý vyčaroval od neviemodkiaľ. "Dáš si niečo?"
Pokrútila som hlavou a čakala, kým sa úplne usadí.
"Tak," usmial sa na mňa, čo nemal robiť. Jamky na mňa vytúžene zízali.
"Ja vlastne ani neviem," pripustila som, cítiac červeň v lícach. Nikdy som sa pred chlapcami nečervenala. Vedela som sa vysporiadať s nimi. Ale toto? "Sama som stratená."
"No, tak ťa nájdem," bolo, čo povedal. Jeho pohľad ma pobavene skenovali. Zaklipkala som očami, nechápajúc jeho slová.
"Naozaj ste učiteľom literatúry," povedala som, uškŕňajúc sa na neho. "Takéto slová by iný človek z úst nevypustil."
Pán Styles sa zasmial, sklápajúc pohľad na moje pokrkvané poznámky. "Treba si vyberať cestu, ktorou nikto nešiel," odvetil, opäť pozerajúc na mňa. "Dobre to priťahuje pozornosť."
Prikývla som, akoby mi práve z duše hovoril. Ktovie či vedel, že som bola najstaršia v ročníku? "Hej, a napriek tomu si všetci myslia, že sme zdegenerovaní."
"Je to ich problém," pokrčil plecami a vzal jeden papier. Úpenlivo ho študoval, jemne sa mračiac, až napokon pozrel na mňa. "Odkiaľ máš tieto poznámky?"
Pomrvila som sa na stoličke. "Nie od vás." Z predchádzajúcej školy.
Nadvihol obočie nad mojou vyhýbavou odpoveďou. "Potom sa nedivím, že literatúra nie je tvoj obľúbený predmet."
"Nikdy som nepovedala, že nie je môj obľúbený predmet," ohradila som sa monotónnym hlasom. "Povedzme, že Shakespeare nie je moje obľúbené obdobie literatúry," dodala som.
Pán Styles zložil papier, ktorý doteraz študoval. Spájajúc si ruky sa nahol dopredu ku mne a povedal: "Čo je teda tvoje obľúbené obdobie literatúry? Alebo dielo?"
Jeho oči ma úporne sledovali a prvýkrát som zistila, že sú zelené. Vždy som vedela, že sú nejakej svetlej farby, ale teraz som sa mohla stratiť v tom kaleidoskope rôznych odtieňov zelenej. Sklopila som pohľad na svoje ruky ovešané dvoma prsteňmi a náramkami. "Zaujímavá je napríklad Lolita," navrhla som, na sekundu si ukrádajúc pohľad na neho, aby som videla jeho reakciu. Čakala som nejaké vysmiatie alebo povzdychnutie, ale trpezlivo čakal, kým to konečne zo mňa vylezie. "Tá kniha je výsmechom systému. Páči sa mi, že nešla podľa predpisov. Znamenala niečo iné, určitý prevrat," pokračovala som, povzbudená jeho pokojným, a predsa tak úporným, pohľadom. "Bola vyzývavá. Také ja ľúbim."
"Veď ani Romeo a Júlia neboli každodenným dielom," ozval sa po chvíli pán Styles, jemne manévrujúc rukou, na ktorej mal tri strieborné prstene. "Veľký príbeh lásky, mladí ľudia, pohnevané rodiny," menoval a prameň dlhých kučier mu padol do očí.
"Áno, ale asi nie som na drámu," pokračovala som v argumentácii. "To všetko je síce pekné ale... asi nie pre mňa."
Pán Styles sa narovnal na stoličke a prehrabol si vlasy, ležérne ich pohadzujúc na jednu stranu. "V tom prípade s tým musíme niečo urobiť." Postavil sa a podišiel ku svojmu stolu, hľadajúc niečo v šuplíkoch. Vlasy mu opäť popadali dopredu ako bol predklonený, a kým som si stihla uvedomiť, čo som zazrela, ako sa mu vyhrnuli rukávy na dlhom pulóvri, už aj sa vystrel do svojej úplnej výšky a podišiel ku mne, tentoraz si nesadajúc. Podal mi DVDčko. "Pozri si toto," odporučil.
Vzala som ho a študovala názov. Rómeo a Júlia. "Takže sa tomuto autorovi nevyhnem?" mrkla som na neho zdemolovane.
Pobavene sa pousmial, kútik úst vytiahnutý len na jednej strane. "Bohužiaľ."
"Takže sa mám učiť literatúru cez film?"
"Je to dobrý spôsob. Keď už všetko padá, vždy je tu táto cesta. A toto staršie spracovanie diela je naozaj najlepšie. Filmy osobne preferujem asi najviac. Veď si doteraz už mohla zistiť, že u mňa chabý opis diela z internetu neuspeje," žmurkol na mňa nonšalantne. Uuff... "Každopádne, Angie, ocenil by som, ak by si to nepovedala nikomu v triede. Nech len každý číta. Je to dôležité."
Prikývla som chápavo (ako keby som len mala nejakých kamarátov v tejto triede, ktorým by som to hneď mohla bonznúť) a pokladala som to za koniec nášho stretnutia. Tak som sa postavila, baliac si veci.
"Môžem sa ťa niečo opýtať, Angie?" ozval sa z ničoho nič.
"Už ste sa spýtali," vypadlo zo mňa bez rozmýšľania a na sekundu som sa zasekla, očakávajúc napomenutie.
Nebadane som pootočila hlavu, len aby som zbadala ďalší pobavený úsmev.
"Môžem sa teda spýtať dve otázky?"
Uškrnula som sa, prehadzujúc si pobalenú tašku cez plece. "No skúste."
"Čo si chcela ísť študovať na univerzite?"
Okej. Otázka ma prekvapila. Čakala som všeličo ohľadom literatúry alebo mojich nie-až-takých-skvelých známok, ale nie toto. Musel mať niekde v zázname pripomienku, že som minulý rok prepadla na skúškach na inej škole.
Neľúbila som o tom hovoriť; bolo to niečo, čo ma vedelo rozhnevať, pretože moja sloboda sa odo mňa vzdialila o ďalší rok. Všetci moji skutoční kamaráti už boli na vysokej, niektorí končili, niektorí začínali... Nikdy som nepatrila na strednú, do kolektívu skazených detí, ktoré mali vymyté mozgy a naivné predstavy o svete.
"Fotografovanie a design," odvetila som vyhýbavo a naoko potichu, všetok môj sarkazmus fuč. To je asi tak všetko, čo mu k tomu však poviem, rozhodla som sa v duchu.
"Hm, zaujímavé," skonštatoval, jeho pohľad nespadajúc z mojej tváre.
"Tak, môžem ísť?"
"Pokiaľ ty na mňa nemáš žiadne otázky,..." Jeho pohľad ma so záujmom skúmal; vždy mal taký zadumaný pohľad, ktorým vedel doslova človeka rozložiť pred sebou - akoby si robil v duchu nejaké poznámky, ktorými si zafixoval fakty o ľuďoch, ktoré vydedukoval z číreho pozorovania. Toto bol on. Všimla som si to hneď na začiatku roka, keď sa predstavoval triede, keďže on sám bol nový. Keďže ja som sa mu ako jediná z dievčat nevtierala po hodinách, odnášala som si od neho tieto skúmajúce pohľady. Možno sa ma snažil rozlúsknuť. A možno si myslel, že som hlúpa za prepadnutie minulý rok. Nevedel však celú pravdu. Nie o mne.
S tichým výdychom som prikývla. "Tak sa teda majte."
"Pekný víkend," poprial. Cítila som jeho pohľad na mne až kým som konečne nevykročila von z triedy a nezabočila doľava. Opäť som si vydýchla. Tentoraz som však sama nevedela, prečo som tak zadržiavala dych.


---
Ocením hocijaký názor, tak prosím v komentári alebo vo hviezdičkách ho vyjadrite, aby som sa poprípade mohla zlepšiť! :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 WaclawX WaclawX | E-mail | 17. ledna 2017 v 19:08 | Reagovat

Chtěli byste zvýšit návštěvnost na ff-wanderer.blog.cz několikrát? Hledat v google: Masitsu's tricks

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama