7.kapitola

5. ledna 2013 v 18:13 |  Magic aka Christmas
Ďalšia časť! :) Dúfam, že sa vám bude páčiť a veľmi pekne ďakujem za predošlé komentáre! Potešili ma :).



November nabral celkom silnú rýchlosť. Ani som sa nenazdala, a už pomaly končil. Aj keď boli skúšky napätejšie, než na začiatku, vtip a smiech tam nikdy nechýbal. Mala som pocit, že každá skúška je dobrodružstvo samo o sebe, aj keď sme hrali dookola stále to isté.
Druhý decembrový deň sme mali práve kostýmovú skúšku. Ale ja som mala menší problémik. V Doncasteri sa v tom čase konala obrovská udalosť. Celá moja rodina bola z toho vo frmole, každý niekam behal, nakupoval, upratoval, čistil, drhol, varil, piekol a snažil sa esteticky všetko upraviť. Do mesta totiž prichádzala moja babka s dedkom. Áno, dobre ste prečítali. Keď oni k nám prichádzali, bola to veľká udalosť, pretože babka je obrovská perfekcionistka a aj keď bola moja mama jej dcéra, neznamenalo to žiadnu "protekciu". Aj mama mala u nej koberček, ak mala dom v neporiadku.
"Mamííí, ale ja mám dnes kostýmovú skúšku, neviem prísť domov," mordovala som sa, keď som prechádzala cez chodbu plnej študentov.
"Ja viem, Lou, lenže tvoja babka s dedkom očakávajú tvoju prítomnosť. A vôbec, si len náhradník, nemusíš tam byť," povedala moja mama pokojne. Predstavovala som si ju, ako pri tom jemne pohodila voľnou rukou (bola to určite ľavá).
Rozčúlene som nabrala vzduch cez rozšírené nozdry. "V tom prípade vďaka," fľochla som otrávene. "Som síce len náhradník, ale odmietam vynechať skúšku. Prepáč mami, ale babka bude musieť túto tragédiu prežiť."
Mama bola chvíľku ticho. "No, zlatko, kedy mám po teba prísť?"
Neveriacky som zastala na mieste a nemo zízala niekam pred seba. "Čo? Mama, vážne, bez srandy, ne-prí-dem," odsekávala som jej, aby ma pochopila. Možno bol zlý signál.
"Lou, ale ja ťa neprosím, ja ti to kážem," zdôraznila tento krát mama.
"No, ale ja neposlúchnem!" zvolala som nahnevane. "Nemám náladu byť poučovaná o tom, ako sa obliekam, akú mám chôdzu, ako artikulujem, ako prežúvam, ako dýcham," vysvetľovala som. "Vieš ma pochopiť?"
Mama si povzdychla. "Áno, ja ťa chápem, ale výčitkám sa aj tak nevyhneš. Potom budeš poučovaná o slušnosti ako napríklad: prečo si neprišla privítať tvoju starú mamu?" Mama napodobnila hlas babky a ja som si zahryzla do pery, aby som sa nezasmiala. Mala som byť nahnevaná.
"No vidíš. Takže nech si vyberiem hocijakú možnosť, aj tak budem počúvať jej monológy. Môže teda platiť to, že prídem tak, ako každý jeden deň?"
"Dobre," mama vychrlila pokojne. "Ale aspoň do tej šiestej buď doma. Nechcem tam byť sama, čo ju bude počúvať."
Nato, že to bola mojej maminy mama sa tak nesprávala, ale verte, nedivili by ste sa ani vy. "Ako že sama? Čo s ocinom a Rose?"
"Rose - nakupovanie, otec - vyberanie vianočného stromčeka," povedala mama bez emócií.
Opäť som preglgla smiech. "Jaj, ahá. No, v tom prípade veľa šťastia a ... nebudem dlho!" sľúbila som. "Teraz už musím ísť, tak sa potom vidíme doma, dobre?"
"Áno, dobre, zlato, uži si to teda, pá."
Mrkla som na hodiny, ktoré sa pýšili na mojej ľavej ruke. Už som mala byť na skúške! Pridala som do kroku a míňala jedny dvere za ďalšími. Nikdy som na skúšky nemeškala a aj sa to od nás vyžadovalo.
Konečne som došla k dverám, ktoré viedli do školského divadla a vydýchla som si úľavou, že predsa to len nebude také hrozné. Vošla som a zhora som už videla na pódiu hercov, ako si nacvičujú začiatok príbehu.
Prefrčala som okolo nich a povzbudivo sa pri tom usmievala na hercov, ktorí na mňa mrkli očkom.
"No konečne, Lou! Kde si trčala?" spýtala sa Hannah, ktorá si práve zaťahovala starodávny biely korzet.
"Rodinné záležitosti," zadychčane som jej ozrejmila a vyzúvala si čižmy. Práve ku mne došla jedna študentka, ktorá mala na starosti kostýmy.
"Nech sa ti páči. Keď si budeš zaťahovať korzet, zavolaj ma, aby som ťa to naučila. Sú vyrobené na starodávny štýl. Ďalej," chrlila a pri tom mi ukazovala jednotlivé odevy. "Tu máš sukňu, ktorú si dáš ako prvú. Je z tenkej látky, takže ti veľmi teplo nebude, preto si dáš na to aj túto druhú a potom nakoniec pletenú so zásterou. Pred tým si, samozrejme, nezabudni dať silonky, ktoré si donesieš, ako si povedala minule," ostražito na mňa pozrela a čakala na moje prikývnutie ako súhlas. "Okej," pokračovala a namáhavo vydýchla. Poškrabala sa na hlave a divoko sa rozhliadala okolo seba. "Tu máš horný diel. Hlavne si pod ten korzet nedávaj žiadnu podprsenku, maximálne nejaké to tielko, ak by si sa cítila nepríjemne, ale viac nie, ak sa teda nechceš uvariť za živa. Potom si dáš túto košieľku," vysvetľovala a vytiahla z vešiaka milú bielu košeľu so širokým u-čkovým výstrihom, pri čom krátke rukávy boli na koncoch milo nazberkané. "Na toto pôjdu už len šaty, na ktoré sa budú diváci pozerať ako na tvoj celkový odev - to znamená, že ich ani nenapadne, že máš na seba dve tony iných vecí," ozrejmovala, mávala košeľou vo vzduchu a ja som sa divila, či sa jej už nevysušilo v ústach.
"Ahá, dobre, pochopila som," povedala som. "Snáď," dodala som neisto a usmiala sa.
"Neboj, prídem, len teraz upaľuj do prezliekarne, aby si stihla tvoj výstup, Slack(ová) si myslí, že si tu," rozprávala a pri tom ma tlačila smerom k prezliekarni.
Jemne som sa zamračila. "Kto jej povedal, že som tu?"
"Louis," jednoducho odpovedala a doslova ma vsotila do prezliekarne a zabuchla za mnou dvere.
Nakoniec všetko vyšlo veľmi dobre. Presne ako ma Susan (tá, čo má na starosti kostýmy) dokončila, som mala ísť ja ako náhradník na pódium, aby som si aj ja vyskúšala niektoré pasáže. Keď Susan hovorila o starodávnych kostýmoch, neprifarbovala. Naozaj to trvalo minimálne pol hodinu - potom som už ani nepočítala - a pri tom si stále mumlala niečo, čomu som vôbec nerozumela. No išlo jej to, nedalo sa to poprieť. Rozumela tomu, čo robí.
"Lou Williams(ová) na scénu," ozval sa ďalší študent, ktorý organizoval hercov.
Trochu mi poskočilo pri tom srdce, už som mala taký pocit, že ideme na ostro, ale vyšla som von a čakalo ma prázdne hľadisko a len usmievavá pani Slack(ová) si ma prezrela od korienkov vlasov až po prsty na mojich nohách. Vyzerala byť spokojná, a potom mi pohľad padol na Louisa, ktorému podozrivo šklblo kútikmi, ale potom sme už obaja hrali a zabudli, že sa chceme smiať na kostýmoch toho druhého.
Po skúške, keď som už bola konečne prezlečená a prichystaná opustiť rýchlo školu, aby som všetko stihla - takmer som zabudla na babku s dedom - opäť ma dobehol Louis. Priznám sa, tentoraz som ho naozaj nečakala.
Zamračene som sa dívala na displej mobilu, kde mi nazúrene blikali zmeškané hovory od mamy a ... babky (!!!). "To si snáď robia srandu," zamumlala som neveriacky a chcela vytočiť číslo mamy, aby som sa dozvedela, čo sa deje, keď ma Louis vyrušil.
"Myslel som si, že sa po každej skúške čakáme," povedal a pridal do kroku, aby ma dobehol. "Nebodaj predo mnou utekáš?" spýtal sa a v očiach sa mu podozrievavo zablyslo.
"Oh, Louis, čau," vydýchla som a pousmiala sa. "Nie, prepáč, som teraz trochu nahnevaná," ozrejmila som mu a iritovane pokrútila hlavou ukazujúc na mobil.
"Stalo sa niečo?" opýtal sa a prispôsobil jeho krok môjmu.
"Áno, dorazili babka s dedkom," zafuňala som a zatvárila sa otrávene.
Louis sa zasmial a zastokol si ruky do džínsov. "Prečo je to problém?"
Vydýchla som. "Lebo!" zvolala som a potom pokojnejšie pokračovala. "Pretože babka si myslí, že je nejaká kráľovná a dedo má všetko... no, u riti," povedala som zostra a úprimne a ani som to nemala v pláne. Zarazila ma pravdivosť mojich slov.
Louis bol chvíľu ticho, ako keby premýšľal nad slovami, ktoré som mu práve zvestovala, keď sa nakoniec opýtal: "Nechceš ísť domov?"
Srdce mi jemne zatrilkovalo. "Úprimne? Ani nie."
"Tak čo povieš na takú krátku prechádzku na námestí?"
Na chvíľku som prestala chodiť a neveriacky naňho zízala. Zrejme ma nevidel, keďže vonku už bola tma. Bolo nejakých dvadsať minút do šiestej. Zahryzla som si do pery a premýšľala. Čo som viac chcela? Haha, rečnícka otázka.
"Prečo nie?" usmiala som sa, na čo mi aj on oplatil ešte krajší úsmev a veselo sme vykročili. Obaja sme vydychovali malé obláčiky a obloha nad nami bola zaujímavo sfarbená do oranžova. Milovala som zimu. Len sneh by mohol byť.
Prechádzali sme uličkami, pri čom sme sa rozprávali takmer o všetkom. Bolo to až nepochopiteľné, ako ľahko som sa s ním vedela zarozprávať. Už som pri ňom nebola na ihlách, nebála som sa, že sa strápnim. Pomaly ale isto som nadobudla malilinké sebavedomie pri ňom. Ale len malilinké.
Na námestí to bolo úžasné. Všetko svietilo, bezlisté stromy boli ozdobené svetielkami, ihličnaté zase ako vianočné. Z každého výkladu sa na nás usmieval buď snehuliak, sob, Santa Claus alebo anjelik. Zrazu sa ma zmocnila čarovná atmosféra Vianoc.
Louis sa spokojne usmieval a náš krok bol pohodlný a pomalý. Ignorovali sme zimu, ktorá nás štípala.
Práve sme sa rozprávali o veciach, ktoré sme vyviedlo ako malý. Ja som sa pri tejto téme červenala ako zlý čert - čo som aj bola.
"No táák, to neplatí! Ja som ti povedal, ako som omylom kopol nášmu susedovi, ktorý mal vtedy osemdesiat rokov - teraz už, bohužiaľ, nežije - do hlavy futbalovú loptu. Teraz si na rade ty," povedal vyzývavo a jemne do mňa strčil, aby ma vyprovokoval.
Usmiala som sa. "Vieš, je toho strašne veľa... Ale tak, teraz som si spomenula, že som raz našla ocinovi kreditnú kartu a podarilo sa mi ju rozobrať."
Louis sa zasmial. "Ako? Dieťa nemá takú silu!"
Nadvihla som obočie. "Áno, keď máš po ruke dobrého kamaráta, ktorý roztrhá všetko, čo mu príde pod laby."
"Mali ste psa?" spýtal sa milo a z hlasu bolo počuť, že sa naozaj zaujíma.
"Nie, ale dedo z ocinovej strany bol aj poľovník a mal pekného ovčiaka," povedala som zasnívane, ako som na toho psíka spomínala.
"Otec musel mať radosť," zaironizoval a zasmial sa.
"Úh, ani nevieš ako. Nikdy som ho nevidela vytočenejšieho," priznala som. "Dodnes sa niekedy strasiem pri tej predstave. Ale dnes už mám toľko rozumu, aby som vedela, že na čo je tá kreditka. Počuj, Louis, koľko že to máš sestier?"
"Štyri," odvetil. "Vieš si predstaviť, aké to mohlo byť s nimi vyrastať," zasmial sa ironicky, no bolo mi jasné, že to nemyslí vážne.
"Hm, príliš dievčenské?" skúsila som.
Louis neurčito prikývol, prižmurujúc oči. "A hlavne hlučné," zvýraznil hlasno a vypúlil na mňa tie jeho krásne modré okále. Zasmiala som sa.
"Buď rád, aspoň máš skúsenosti," poradila som. "Ja napríklad neviem, aké to môže byť, vyrastať pri chlapcovi. Rose bola zase vždy veľmi dievčenská, ja som jej na to nestačila a ani ma to nebavilo veľmi. Toľko ružovej je už psychologický prípad," poslednú vetu som zamumlala, no Louis ju počul, lebo sa rozosmial.
"Chceš tým povedať, že ty si bola chlapec v rodine?" nadhodil.
Uškrnula som sa. "Dajme tomu. Zase to neznamená, že som hrala futbal a odpľúvala si na každom rohu. V športe som celkom ľavá," pripustila som neochotne, lebo som sa bála, že by ma za to Louis mohol prestať mať rád.
"Ale fandíš dobre," pochválil ma a zastavil, aby na mňa lepšie pozrel. Opäť mi srdce divoko poskočilo. Úporne na mňa hľadel a usmieval sa.
"Čo je?" opýtala som sa ostýchavo. "Je na mne niečo?"
"Nie, nie, povedal by som ti, keby áno," povedal, no ja som ho vysmiala.
"Neverím."
Louis nadvihol pobavene obočie. "Ohó, takže toto si o mne myslíš?"
Tragicky som prikývla a bránila úsmevu. Domýšľala som si, alebo som naozaj niečo cítila? Niečo... iné.
Louis spravil krok bližšie ku mne a mne sa zastavil dych. Och, Bože...
Začal mi zvoniť mobil. V duchu som zakliala a ospravedlnila sa Louisovi, ktorý sa nad tým pousmial.
"Jenny?!" zrúkla som hlasnejšie, než som mala v pláne. Chcela som, aby jej došlo, aký trestný čin práve spáchala.
"Lou? Óh, čáu, ešte ťa neutýrala babka?" zasmiala sa na vlastnom vtipe, ktorý nebol vtipný a pokračovala. "Máš v piatok čas po skúške? Chcela by som ísť nakúpiť nejaké darčeky, takže aj ty by si pri tom mohla a takto..."
"V piatok?" opýtala som sa a rýchlo si v hlave prešla môj plán na piatok. Po skúške zíval prázdnotou a doma sa mi naozaj nechcelo byť pri babke s dedkom. "Jasné, pre mňa za mňa aj o polnoci."
"Hej? Super! Tak čas si ešte dohodneme, len som ti chcela dať teraz vedieť, aby si si už nerobila plány."
"Okej, pá," povedala som a rýchlo ju zložila. "Prepáč, to bola Jen. Chce ísť nakupovať vianočné darčeky v piatok."
"Oh, v piatok máme skúšku, nezabudni," pripomenul mi starostlivo.
Usmiala som sa nad jeho pripomienkou a potom ma niečo napadlo. "Mimochodom, prečo si ma dnes kryl?"
"Ako to myslíš?" opýtal sa a opäť sme sa dali do pohybu.
"No, že si klamal pani Slackovej o mojej prítomnosti. Nemusel si to robiť."
"Ale ja som nechcel, aby si mala problémy," vysvetlil logicky, a vážne sa na mňa pozrel. Pohľady sa nám opäť stretli, no on potom pozrel do jedného výkladu.
"Jééj, čo povieš na toho veľkého soba tam v rohu?" spýtal sa ma a natešene ukázal do výkladu, kde sedel usmievavý sob s rozkonárenými parohami, okolo širokého krku mal pletený šál s vianočnými vzormi a na hlave mikulášsku čiapku.
Usmiala som sa. "Ak sa také niečo páči tvojim sestrám, určite im ho kúp. Potešia sa."
Tak sme s Louisom skočili rýchlo dovnútra a on ho spokojne kúpil. Síce som jeho sestry nikdy pred tým nevidela, no dokázala som si predstaviť radosť, ktorá im bude pohrávať na tvári, keď zbadajú toto milé zvieratko, priam stvorené na stískanie.
Vyšli sme von na ľadový vzduch a mňa osvietilo.
"Ježiš, veď ja musím ísť domov! Mama sa bude hnevať," zhíkla som vyplašene pri predstave, ako na mňa bude odsudzujúco hľadieť za moje meškanie.
"Kedy si tam mala byť?" spýtal sa Louis a aj keď sa tváril vážnejšie, oči mu svietili pobavením.
"Eh, o šiestej."
Zatváril sa kyslo. "No... pol hodina meškania, to ešte nikoho nezabilo."
"Tak ja budem prvá," vychrlila som a pridala do kroku, aby som stihla prísť aspoň trochu skorej domov ale niečo ma zastavilo.
"Lou?!" Zdalo sa mi, že niekto volá moje meno, ale asi som už priveľa šalela, no Louis ma jemne chytil za ruku (pri čom mi srdce poskočilo a hneď mi bolo trochu teplejšie) a spýtal sa: "Lou, nevolajú teba?"
Zvedavo som sa otočila. Na malú chvíľku som sa zatvárila zmučene a tragicky som vydýchla posledný vzduch, ktorý sa mi dostal do pľúc - ku mne sa valila moja mama, babka a dedko. Mama vyzerala v miernom šoku asi z pohľadu, aký sa jej naskytol a babka vyzerala... No jej pohľad sa nedal opísať. Nedalo sa v nej čítať.
Smutne som si povzdychla a na moje prekvapenie som Louisovu ruku viacej stisla. "Ooch, Bože, to ide moja babka."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Pattie Pattie | Web | 6. ledna 2013 v 20:52 | Reagovat

uplne ňuňuňuuu a užastna <3 :))

2 Pattie Pattie | Web | 7. ledna 2013 v 16:43 | Reagovat

btw menila som blogy, tak pod kuknuť aj na môj nový :)))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama