1x2

30. května 2012 v 21:29 |  Maskot
S Nateom sme sa práve rehotali, keď nám doniesli jedlo. Sedeli sme v reštaurácii, a ja som bola Nateovi sprievodcom Slovenska. Po jeho neúspešnom snažení sa objednať si jedlo (po slovensky!), som mu objednala ja bryndzové halušky a sebe som si objednala len nejaký šalát - ani som tomu veľmi nevenovala pozornosť.


Chytil ma kŕč smiechu, keď som počúvala Natea rozprávať po slovensky, aj keď som si uvedomovala, že je to neslušné, no on to bral celé s humorom, a ledva sa vykoktal - veď to nacvičoval asi päť minút. Nebola šanca, že si vôbec niečo zapamätal.
Previedla som ho po celej Bratislave, ukázala mu jej pekné stránky (ktorých nebolo veľa) a dokonca sme sa spolu aj vyfotili. Bol tak veľmi v pohode, až mi to už prestávalo sedieť, a nechcelo sa mi veriť, že sa cítim s chalanom príjemne. Nikdy som sa totiž v ich spoločnosti necítila prirodzene a svojsky, lebo vždy som sa bavila s takými blbcami, ktorý neoceňovali moje pravé ja. Teraz sa mi ale naopak zdalo, že Nate ma berie s otvorenou náručou takú, aká som.
"Tak, chutí ti?" spýtala som sa s veľkým záujmom.
Po chvíľke prežúvania, sa nakoniec Nateovi rozžiarili oči, a natešene prikývol. "No jasné! Je to úplne skvelé! Páni, kebyže tu bývam, jem to každý deň."
Zasmiala som sa. "To by si sa už nezmestil do svojho dresu."
"Načo by mi to bolo, keď by som mal takéto chutné potešenie?" usmial sa, a s chuťou prehltol, až sa aj mne zachcelo dať si zopár halušiek.
Nate to zrejme na mne videl, lebo nabral na vidličku, a cez stôl mi ju podstrčil.
Síce som na to prekvapene pozerala, ale prijala som to s úsmevom, cítiac sa skvele.
Nevadilo mi, že som práve jedla z cudzej vidličky, lebo Nate mi pripadal, ako keby sme sa poznali už celé roky.
"Máš rada javorový sirup?" spýtal sa ma s úsmevom.
Pokývala som hlavou, keď som dožula svoju várku. "Vlastne som ho ešte nejedla. Tu u nás je priveľmi drahý a vôbec, nie je taký pravý ako u vás v Kanade."
Nate sa zamračil. "Nedovážajú ho z Kanady?"
Zaksichtila som sa. "Vlastne ono je to tak, že sa hovorí, že "pravý kanadský sirup" ale háčik je vtom, že na zadnej strane fľašky je napísané, že je to vyrobené v Nemecku."
Nate sa zasmial. "Čo dnes už ľudia nespravia pre peniaze."
Prikývla som. "Hovor mi o tom. Dokonca prijmú takú trápnu prácu, akú mám ja."
"To nie je pravda! Si taká zlatá, keď si prezlečená za tučniaka, ale aj keď si to len ty sama," povedal a venoval mi úprimný úsmev.
Zapýrila som sa a pomrvila som sa na mieste. "To si nemyslím," zamumlala som.
Nate pokýval hlavou. "Vravím pravdu, a vôbec, bez tej práce by si ma nespoznala," uškrnul sa a žmurkol na mňa.
V ušiach som počula splašené bubnovanie svojho srdca, ale snažila som sa zachovať vyrovnanú tvár. "To máš úplnú pravdu. Bez teba by som sa teraz nezabávala."
"To isté hovorím aj ja," usmial sa.
Už bolo desať hodín večer, a chcela som sa od Natea odlúčiť, že idem domov, ale on ma nepustil.
"Ale Nate, nevyznáš sa tu, a stratíš sa," argumentovala som.
Mávol na mňa rukou. "To je jedno, dôležité je, aby ťa nikto na ulici neznásilnil alebo neprepadol. Pochybujem, že toto mesto je čo i len trochu tak bezpečné ako Québec. Je to najbezpečnejšie mesto na svete."
Pousmiala som sa. O hokejistoch sa všeobecne povrávalo, že nie sú dvakrát najmúdrejší, ale o Nateovi sa to povedať nedalo. Hádam by aj bez problémov zmaturoval na našej škole.
"To je síce pravda," neochotne som pripustila. "Ale nebývam ďaleko. Naozaj."
Natea som prehovárala ešte poriadnych pätnásť minút, keď veľmi nerád odstúpil od bitky.
"Fajn, ale budeš mi musieť zavolať, aby som mohol v pokoji zaspať."
Usmiala som sa. "Okej, ale aj ty mi dáš svoje!" potmehúdsky som sa usmiala, a rýchlo dodala: "Ak by si sa stratil."
Prikývol, a navzájom sme si ich vymenili. Vtedy mi daroval bozk na líce, a ja som sa bála, že sa zrejme stratím ja, ale v ríši snov.
S Nateom sme sa stretávali každý jeden deň. Keď som pracovala, a on práve nemal zápas, tak ma počkal pri štadióne, a ak som ja nepracovala, tak som ho čakala zase ja. Bolo to úplne úžasné, tráviť s ním čas, pretože som si začínala vážiť každú jednu minútu strávenú s ním. Boli sme si stále bližší a bližší, a mne pomaly dochádzalo, že jeho pobyt v Bratislave závisí čisto len a len na jeho tíme. Ak by prehrali, vypadli by zo štvrťfinále a on by poletel domov za oceán, a ja by som ho už viac nevidela.
Nechcela som si pripúšťať, ako veľmi sme sa zblížili. Zrejme viac, než by som si bola pomyslela.
Nate mi povyprával ako to vyzerá u neho doma, ako sa dostal k hokeju a k takej pocte, ako je reprezentovanie krajiny na svetových majstrovstvách. Bol najmladší v celom jeho tíme, ale hráčom bol kvalitný.
Ja som mu zase porozprávala o sebe a zahanbene som zistila, že ja nemám ani zďaleka taký pestrý a veselý život ako on. Veď na Slovensku sa toho nedalo toľko robiť ako u neho v Kanade.
Raz v jeden večer, keď sme sa lúčili, Nate zastavil tesne pri mojej tvári, a mňa ovalil jeho príjemný dych.
Prestala som dýchať, a neubránila som sa svojim inštinktom, a postavila som sa na špičky, aby som ho mohla pobozkať.
Pery mal príjemne teplé, a také vábivé. Najprv ma pochytila panika, že možno som prekročila čiaru, ktorú som nesmela, ale Nate spolupracoval a bozky mi s úsmevom opätoval.
Cítila som sa tak výnimočne, a tak malinká. Veď on bol vysoký - alebo skôr ja veľmi malá? Merala som 166cm, to by malo byť akurát, ale to on mal 187cm. Takže bol zrejme on vysoký.
Oblapila som si ruky okolo jeho krku, keď sme obaja bozk prehĺbili, zrazu ako keby sme sa nevedeli jeden od druhého odlepiť.
Jeho veľké ruky zablúdili na môj pás, a už jemne nadvihovali koniec môjho tenkého bieleho tielka, keď začal vyzváňať jeho mobil. Hneď som rozpoznala kanadskú hymnu, a trochu mi unikol úškrn, ale odstúpila som od neho.
Ospravedlnil sa, a zdvihol to. Kým rozprával, neubránila som sa pohľadu na jeho pevný zadok.
Celé telo mal veľmi pekne vyšportované, a tričko aj gate mu pekne obopínali tie správne miesta. Kebyže mal ale veľkú bundu, človek by nerozpoznal, že je vôbec profesionálnym športovcom.
Zahryzla som si do pery, a prešla si po neposlušných vlasoch, a vtedy sa ku mne konečne otočil.
"Prepáč, volala mi maminka," povedal a mňa doslova zarazilo, ako pekne nazval jeho mamu.
Usmiala som sa. "To je v poriadku, vlastne by som ťa ani nemala vyrušovať pri takýchto dôležitých veciach. Tvoja mamka sa už určite teší, až jej zavoláš naspäť, veď svoje dieťatko má tak ďaleko za oceánom."
Pobavene sa zasmial. "Vlastne mi chcela povedať, aby som dnes nevolal, lebo má dôležitú schôdzu v jej firme."
"Jaj," začervenala som sa. "Prepáč, ja keď som nervózna, tak pletiem jedno s druhým," opäť som začala opletať ale on ma prerušil ďalším bozkom.
Najprv som prekvapene stála, ale potom sa presne to zopakovalo, čo pred chvíľkou, len omnoho vášnivejšie.
Bohužiaľ, čas bol proti nám, a museli sme sa s Nateom rozlúčiť. Zajtra totiž hrali proti Fínom, a obaja sme vedeli, že to bude už len o víťazstve. Ak by totiž Kanada nevyhrala, Nate odíde.
Skočila som mu do náručia a poriadne ho vyobjímala šepkajúc mu, že nech to dopadne akokoľvek, som tu s ním, a že sa nič nedeje. No na druhú stranu som vedela, že to pre Nata veľa znamená, no snažil sa byť pri mne pokojný.
Na rozlúčku mi dal poslednú pusu, a potom sa pobral do hotela, a ja domov.
Pred spaním som mu poslala ešte jednu SMS-ku so zopár povzbudivými slovami, na čo on o pár minút odpísal: ďakujem, a prajem ti sladké sny, love, xx
Zaspávala som síce s úsmevom, ale driemala vo mne nervozita. Hrozne som sa bála, že teraz o Nata prídem. Lenže ja som nechcela prísť o prvého človeka, do ktorého som bola zabuchnutá... Vlastne prvý chlapec, s ktorým som si rozumela ako s priateľom, ak chápete, ako to myslím.
Na ďalší deň som sa v škole horko-ťažko sústredila. Už mi vôbec nebolo do smiechu, aj keď som si spomenula na tie krásne a veselé chvíľky, ktoré sme prežili. Nevedela som sa sústrediť ani pri odpovedi z fyziky a preto som dostala 3-, ale ani to ma netrápilo. Vlastne tú trojku som dostala len preto, lebo profesorka na mne videla, že som bledá. Neverila som jej, veď som tie veci až tak vážne nebrala (alebo áno?) a posadila ma s tým, že sa mám na budúce prihlásiť na opravu.
Keď sa mne začínala piata vyučovacia hodina, presne vtedy už mal mať Nate polku zápasu za sebou, a ja som sa mu vôbec neodvážila napísať, ako sa im vedie, a ani či je v poriadku, a že naňho veľa myslím.
Vtedy ale spolužiak cez mobil zapol rádio, v ktorom hovorili čerstvé novinky a neubránili sa ani poznamenať: "Fíni a Kanaďania už majú za sebou prvú tretinu a polovicu druhej za sebou, ale vyzerá to na ohromný úspech Fínov po dlhých rokoch..."
Zaťala som zuby. Ešte predsa majú pred sebou polovicu hry, ešte nič nie je stratené - upokojovala som sa, aj keď sa mi v tom nedarilo.
Keď skončila škola, ihneď som si to namierila na štadión. Chcela som byť pri tom, keď sa stane tá osudová vec. Či už dobrá, alebo zlá.
Štadión nebol preplnený, takže nebol problém nájsť si miesto v hľadisku tak, aby som pekne videla na každého jedného hokejistu. Celý čas som sledovala číslo 18. Videla som, že Nate do toho dáva všetko. Hral naozaj veľmi dobre, ale ako celý tím zrejme na Fínov nemali, pretože keď sa ozvalo konečné zatrúbenie o konci hry, bolo mi jasné, že ma čaká ťažké obdobie.
O dva dni nato kanadskí hokejisti odlietali naspäť domov, a nás s Nateom čakala tá najťažšia vec vôbec. Rozlúčka.
Najprv sme sa veľmi dlho objímali a bozkávali a šepkali si rôzne slová. Ja som potichu ronila slzy ako nejaká citlivka, zatiaľ čo Nate sa tváril zničene.
"Veľmi mi budeš chýbať, Maťa," povedal a moju prezývku vyslovil trošku ťarbavo, na čo som sa so slzami v očiach zasmiala.
"Aj ty mne, Nate," odvetila som a opäť sa mu hodila okolo krku. "Prosím, sľúb mi, že na mňa nezabudneš," zamumlala som mu do krku, ignorujúc bolesť zo státia na špičkách.
"Sľubujem, ale sľúb mi to aj ty, prosím," zašepkal, a jeho dych ma jemne pošteklil.
"Sľubujem."
Naše lúčenie trvalo veľmi dlho, ale nakoniec sme boli nútení sa od seba odtrhnúť; inak to nešlo. S Nateom sme si vymenili aj skype, takže sme si chceli volať a rozprávať sa cez webkameru, a rozlúčili sme sa ako "starí" dobrí priatelia. Bolo to tak najlepšie, a jeden kus príbehu bol ukončený.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Pattie Pattie | Web | 30. května 2012 v 22:12 | Reagovat

počkať. toto je akože koniec? :D či bude aj pokračovanie? lebo si proísm pokračovanie.. je to D.O.K.O.N.A.L.É
..a skús hádať koho som si namisto Nate-a predstavila. :DD myslím že hádaš správne. -_- sník troškuu :)

2 Pattie Pattie | Web | 30. května 2012 v 22:45 | Reagovat

no hej :D tiež si hovorím. :D ale tak ja som tak extrémmne lenivá, a zvalujem to na nedostatok času. :D dosť vážne uvažujem na zrušením alebo pozastavením. :D a nebude to ani dlhé. :D ved teraz už je to zamotané. netuším čo tam dám dalej. :D
ale idem to písať :D kvôli tebe :D
a jupí teším sa teda maximálne na pokračko. :D

3 Lucy Lusi Lucy Lusi | Web | 4. června 2012 v 11:31 | Reagovat

zaujíímavý blog :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama