3.kapitola - Votrelec

2. března 2012 v 18:50 |  Our Destiny’s Symphony


Ulicou sa niesol úprimný, dievčenský smiech plný veselosti a pôvabu...

"To nemyslíš vážne!" zvolala som hravo. "Tak toto nikdy nepochopím!"

Harry sa zasmial. "Prisahám! Veď, olivový olej je zdravší než slnečnicoví. Tak prečo to nevyskúšať?"

Pobavene som pokrútila hlavou. "Lenže olivový olej kazí chuť dobrôtok. A ty by si mal mať prísne predpisy, že v pekárni sa má používať iba slnečnicový olej. Oh, a čo sa stalo potom?"

Harry pokrčil plecami, a na tvári sa mu roztiahol úškľabok. "Tak, stará žena sa potom prišla sťažovať, že jej hostí bolí brucho a že tie muffiny chutia inak, než dovtedy, čo kupovala. Nevedel som, čo robiť, tak som jej povedal, že aj tak sa jej patrilo schudnúť."

Zastavila som, a prehla sa dopredu. Nevedela som sa prestať smiať, a v očiach sa mi začali tvoriť slzy. "Ty nie si normálny!" vykoktala som zo seba, a ďalej sa rehotala. Vnútornosti mi sťahoval kŕč, ale to bolo len dobré znamenie. "Harry, ja to chcem vidieť."

Harry sa tiež smial. "Stačí, že to odradilo plno zákazníkov, netreba, aby si sa ešte aj ty na tom zabávala."

Narovnala som sa, a potom uznanlivo naňho ukázala ukazovákom. "Vidíš? Dobrý nápad, zmením pekáreň. Aj tak som mala pocit, že ten chlieb máte nejaký vysušený."

Harry sa na mňa obviňujúco pozrel. "Takže ti nechutia moje výtvory?! Myslíš si, že sú suché?!" Ruky si vsunul hlboko do modrých jeansov.

Zasmiala sa. "No jasné. Dobre, že ti to došlo."

Harry mlčal a zazeral na mňa. Poriadnu chvíľku sme takto na seba pozerali, až mi jeho pohľad spôsobil divne pocity, a tak som ho odtrhla, a následne ho jemne štuchla do pleca. "Ale choď! Hádam si si nemyslel, že hovorím úprimne?"

Neusmieval sa, jednoducho na mňa zazeral, a začínalo ma to už desiť. "Harry, prepáč, ja som si len robila srandu. Myslím, že dnes si sa dostatočne presvedčil, že som úprimná, keď chcem."

Jeho tvár bola bezvýrazná, skôr až dotknutá. Priblížila som sa k nemu, aby som mu videla lepšie do očí, keď vtom vybuchol do smiechu. "Ó, Bože, a ty si hádam nemyslíš, že tvoje reči sa ma dotknú?" Rehotal sa, až aj on sa musel prehnúť. "Ten tvoj výraz!"

Prikovane som stála, a sledovala ho. "Naozaj si si zo mňa práve vystrelil?" spýtala som sa ho nahnevane, práve keď si Harry zotieral slzy.

"Óh, Harry, hádam si si nemyslel, že hovorím úprimne?" Harry napodobnil môj hlas, a ešte viac sa rozosmial.

Prekrížila som si ruky na prsiach. "Tak teraz si si to pekne pokašľal!" Povedala som, a rýchlym krokom som sa pobrala preč. Kto, dočerta, mal vedieť, že Harry bude takýto šľahnutý? - pomyslela som si, a cítila sa patrične sklamaná, že krutá pravda vyšla najavo. Harry je len ďalší z imbecilov na našej škole. Skvelé! Teda nie!

"Hej, počkaj! Kam si myslíš, že ideš?" Harry ma dobehol, schmatnúc za predlaktie.

"Čo najďalej od teba," zamumlala som nezaujato, a pokračovala hrdo v ceste.

"Ha-há, tak to sa ti nepodarí," odvetil provokačne, a pousmial sa.

Nadvihla som jedno obočie. "Myslíš?"

"Nie, ja to viem."

"Tak sleduj!" povedala som sebavedome, a ako naschvál, všetko mi nahralo do kariet. Práve sme totiž stáli pred naším domom, a ja som len bez ďalších prekážok prešla po príjazdovej ceste, na ktorej bol zaparkovaný otcov mercedes, do domu. Otvorila som vchodové dvere, a veselo sa otočila k Harrymu, ktorý tam stál ako prikovaný, a sledoval moju činnosť. Veselo som mu zamávala, a zavrela som za sebou dvere, kde som pobudla chvíľku, a prehrávala si v mysli, čo sa práve stalo. Následne som si víťazoslávne zahryzla do pery, a urobila päsťou ten typický pohyb, a vtom prešla tade mama, a letmo pozrela mojím smerom, ale keď zbadala, čo robím, nacúvala naspäť do predsiene.

"Sasha? Čo to robíš?" spýtala sa nechápavo.

Do tváre sa mi nahrnula červeň, a ihneď som sa narovnala. "Oh, hm, sledovala som...eh...podlahu."

"Podlahu? Preboha, prečo?" vydesene sa na mňa zamračila a pribehla ku mne.

"No...uhm...zaujímalo ma zloženie toho...kameňa," zahabkala som, uvedomujúc si, že práve trepem totálne kraviny.

Mama sa pozrela dole na podlahu, či tam niečo nenájde, a následne na mňa. "Sasha, nepila si na tej party, že?" Prísne si založila ruky vbok. "Vieš, že som veľmi rada, že si tam išla, ale sľúbila si mi, že piť nebudeš! Si ešte mladá, to nie je pre teba, je to..."

"Nepila som, mami," anjelsky som sa na ňu usmiala, a pobrala som sa do domu. "Som maximálne triezva, ale som ospalá. Takže, ak dovolíš, idem do svojej izby," povedala som, smerujúc ku schodom, kde som sa ešte na malú chvíľku otočila naspäť k nej. "A ty prečo nespíš?"

Mama sa narovnala, a upravila si župan pod ktorým mala staro-ružové pyžamo zo zamatu. "No, bolo treba vyčistiť mačkám pelech!"

Vymleto som zízala na ňu zízala. "Nemáme mačky."

Mama si župan pritisla ešte viac k telu, a vyštartovala ráznym krokom do kuchyne. "Ani ty si mi nepovedala čistú pravdu." A s tým zmizla v útrobách hrncov a korení.

Nechápavo som pokrútila nad ňou hlavu, a berúc schody po dvoch som vošla do izby, a zapla malé svetielko.

Rýchlo som si vyzliekla tričko, ktoré som hodila na posteľ, a odtiaľ som si vzala pyžamo, ktoré bolo pod fialovou prikrývkou. V tom som počula, ako niečo buchlo do okna.

Zmrazilo ma. To bol určite len nejaký vták - pomyslela som si, a pritlačila som si pyžamo na podprsenku, lenže opäť niečo buchlo do okna.

Vyplašene som zhasla svetlo, a pristúpila som k oknu, a potom mi zišlo na um, že sa niekto chystá vlámať.

Pootvorila som okno, a vtom som schytala niečím tvrdým do hlavy. Inštinktívne som si pritlačila studenú ruku na čelo, kam ma to trafilo, a potichu zastonala od bolesti, ktorá sa mi zrazu rozplynula po celom tele, až sa mi zatočila hlava.

"Ups! Prepáč, to som nechcel!" ozvalo sa pošepky, a mňa opäť vyľakal hlas, ktorý bol prekvapivo blízko pri mne.

"Harold, kde si?" spýtala som sa iritovane, a porozhliadala sa po trávniku, lenže nikde nikoho nebolo. Ale to by aj tak nebolo možné, aby bol tam, veď hlas sa ozýval zblízka.

"Tu!" zvolal, a jeho tvár sa zrazu objavila pri mne. Potichu som zapišťala, ale on mi zakryl rukou ústa.

Prehodil si nohy cez parapetu, a vliezol do mojej izby. Keď sa postavil, víťazoslávne si dal ruky vbok, a usmial sa. "Vravel som ti, že sa ti nepodarí odo mňa odísť."

Pretočila som očami, a jednou rukou som si pritláčala boľavé miesto na hlave, a druhou si pevne pritískala pyžamo. Preboha! Prečo stojím pred ním v podprsenke?!

Harry si uvedomil, že mu nedávam aplaus, a zmätene na mňa pozrel. Potom mu v očiach zažiarilo poznanie. "Fakt prepáč, ja som ťa nechcel trafiť, ale nereagovala si, tak som si myslel, že do tretice mi už snáď otvoríš a..." stíchol, a ruky si zahanbene zastokol do vreciek.

"Harry, uvedomuješ si, že si sa práve vlámal do mojej izby?" spýtala som sa ho, a ruka, ktorou som si pritískala pyžamo, mi už začínala tŕpnuť.

"A práve včas!" žmurkol na mňa, keď videl, že nemám na sebe tričko.

Červeň mi stúpla do tváre, ale snažila som sa to zakryť vyhodením ho. "Pozri, poznáme sa ledva tri hodiny, a ty už potajomky stojíš v mojej izbe a ja v podprsenke. Povedz mi, ako sa to mohlo stať!" vyrukovala som naňho podráždene, a prešla som k posteli, kde sa načiahla po tričko. "A otoč sa, toto nie je pre teba!"

Harry sa neochotne otočil a povedal: "Ja si myslím, že toto je úplne normálne. Chcem povedať, prečo by to malo hneď niečo znamenať? Toto je sranda, nikdy by sa mi o takomto ani nesnívalo!" zasmial sa.

"Takže podľa teba je normálne, že vlezieš polonahým dievčatám do izby?" ironicky som sa zasmiala, a hodila sa na posteľ. "Odkiaľ si padol? Z marhule?"

Harry sa otočil, a pristúpil k posteli. "Z Marsu! Ale ty zrejme ani z jednej planéty vo vesmíre."

"Hej, čo zrazu tie ostré slová?" spýtala som sa obviňujúco, a sadla si na mieste.

"Len používam tvoju zbraň," zvodne sa na mňa usmial a tiež si sadol na kraj postele.

Vzdychla som si. "Pozri, vážne si cením tvoju...ehm, všímavosť a všetko okolo toho, ale na mňa toto nezaberá," povedala som nakoniec ospravedlňujúco, a pousmiala som sa.

Harrymu sa vytvorili medzi obočiami vrásky od zmätenia. "Na čo narážaš?"

Zhlboka som sa nadýchla, a začala gestikulovať rukami. "No, tento tvoj úsmev! Myslíš si, že na mňa zaberá, ale nie, pretože mne sa páčia chalani, ktorý sú otrasní, a majú špinu medzi zubami a..."

Harry pobavene pokrútil hlavou. "Môžem za to, že som tak zvodný? Choď sa sťažovať tým, ktorí ma vytvorili," žmurkol na mňa opäť, a ja som nevedela spustiť oči z jeho jamiek na lícach. "Oh, a nehovor to, čo nie je pravda, lebo nevieš klamať."

Chvíľku som zostala ako obarená. "Odkiaľ máš, že klamem? Možno neveríš, ale vážne sú také dievčatá, ako ja."

"Vieš, ja mám takú intuíciu," povedal, a nahol sa. "Alebo ti to proste naozaj nejde."

Odklonil sa, a rukou si prešiel po kučerách.

"Okej, fajn," pripustila som neochotne. "Ale to stále neznamená, že ma očaruješ. Si fakt v pohode, ešte som sa toľko s nikým nenasmiala, ale obaja vieme, že ty ideš na Miu."

Harry si chcel zívnuť, ale hneď, ako som dopovedala poslednú vetu, ho to prešlo. "Čože? To máš odkiaľ?"

"Ale prosím ťa!" mávla som rukou. "Ten tvoj pohľad...A ten jej pohľad! Nechcem, aby si jej zlomil srdce, alebo niečo podobné," povedala som nakoniec úprimne. "Pretože si to nezaslúži. Ona je totálne skvelá, neviem, komu inému by som sa zverovala, kebyže niet jej a ona mi konečne o tebe povedala a..."

"Takže o mne vážne pred tým nič nehovorila?" spýtal sa neveriacky Harry. "Zato ona o tebe vravela ako o nejakej pop hviezde."

Usmiala som sa. "Ako dlho sa vlastne poznáte?"

Harry pokrčil plecami a zamyslel sa. "Už to bude nejaký ten piatok. Vlastne by som aj mohol povedať, že viac ako tri roky určite. Naši rodičia si veľmi dobre rozumejú, a vždy, keď sme chodievali na návštevy, tak som šiel aj ja, alebo prišla ona, a nejako sme si padli do oka, a spriatelili sa. V poslednom čase sme boli často spolu, a dôverujeme si, takže aj ja by som sa jej určite so všetkým zveril."

Prikývla som. "To je super. Najlepšie je mať ľudí okolo seba, ktorým môžeš dôverovať."

"Presne," súhlasne pritakal a zrazu nastalo ticho.

Cez polootvorené okno dnu prenikal šum neďalekej diaľnice, ktorá sa tiahla okolo, a viedla do Manchesteru a do okolitých miest.

"Tak ja už pôjdem," prelomil ticho Harry, a postavil sa. "Díky za malé ubytovanie."

Zasmiala som sa. "Díky za modrinu na čele."

Harry sa zatváril smutne. "Fakt prepáč. Teraz to budeš používať proti mne, že?" zahryzol si do pery, a pousmial sa.

Pokrčila som plecami. "Ak mi nebudeš dávať na výber, tak áno."

"Už sa neviem dočkať," uškrnul sa, a pobral sa k oknu, ale ja som ho zastavila:

"Kam ideš?"

"Domov?" spýtal sa, prekvapene sa ku mne otáčajúc.

"Dvere sú tým smerom." Palcom som ukázala za seba.

"Mám ísť cez dvere?" opýtal sa a udivene na mňa civel.

"Myslím, že tade sa chodí von," odvetila som. "Nejako ťa prepašujem von, neboj sa."

"Ako vyzerá tvoja mama?" vychrlil zrazu na mňa, čo ma vyviedlo z miery.

"Prečo sa pýtaš?"

Pokrčil plecami. "Len tak. Hm, takže?"

"Oh, jasné," uvedomila som sa a pobrala sa von skontrolovať situáciu. Všade bola tma, takže som Harrymu ukázala, nech sa poberie za mnou, a on tak aj učinil.

Obaja sme šli po špičkách a strhli sme sa pri každom malom zvuku, pri ktorom by sme sa za normálnych okolností nepozastavovali.

Už-už sme boli pri vchodových dverách, keď vtom sa otvorili. Rýchlo sme s Harrym skočili na ľavú stranu, na ktorej bola obývačka a hodili sme sa za sedačku.

Dovnútra si vpochodoval Bob, a hodil sa na gauč, kde si zapol futbal.

"To si zo mňa robí obrovskú riť!" zanadával Harry, a šokovane pokrútil hlavou.

Vzdychla som si. Toto je naschvál?!

Ukázala som Harrymu, nech chvíľku počká, a ja som sa čo najtichšie vyplazila po štyroch von a robila sa, akože nič.

"Bob!" zvolala som, a vyskočila na rovne nohy. "Čo tu chceš? Choď spať, reve ti telka!"

Bob na mňa fľochol pohľadom, a tváril sa, ako keby som vôbec nič nepovedala.

"Bob," povedala som miernejšie. "Prosím ťa, mohol by si to vypnúť? Alebo, hm, prečo nejdeš pozerať do tvojej izby?"

"Žeby som tam nemal telku?" povedal mi otrávene, a prepol na iný kanál.

"Och, jasné," zamumlala som, a začala som si šúchať krk.

Najhoršie na tom bolo, že teraz som Harryho nemohla prepašovať ani do svojej izby, odkiaľ by v pohode vyliezol, a cez rebrinku, po ktorej rástli kvetiny, by zišiel až úplne dole.

Horlivo som premýšľala, čo vymyslím, nech ho odtiaľto odstránim, ale nič ma v tom momente nenapadalo.

Zrazu mi svitlo. "Inak, ak ťa to zaujíma, Nicole sa hrala s tvojimi plagátmi z Manchester United, tak ak sa chceš uistiť, či nie sú roztrhané, choď tam rýchlo, možno Nicole ešte len ide strihať tie tvoje papiere," povedala som mu, cítiac sa divne, že som k nemu nebola úprimná. Ale, koniec koncov, pokiaľ šlo o niečo zlé (ako napríklad toto) tak to nebolo až také neúprimné.

Bob vyskočil na nohy a ihneď odšprintoval do svojej izby na poschodí, a Harry medzitým rýchlo vyletel zo svojho miesta za pohovkou a pobral sa k vchodovým dverám.

"To bolo trafené," skonštatoval, keď otváral dvere.

"Vitaj u nás," pousmiala som sa.

"Tak sa vidíme potom," otočil sa ku mne Harry. "A díky, snáď ti neodtrhne hlavu," povedal a hlavou kývol smerom ku schodom, kde zmizol Bob.

"Za to budeš ty zodpovedný," odvetila som, a hravo ho štuchla.

"Dobrú noc," povedal a zamával mi. Zavrela som za sebou, až keď mi zmizol úplne z dohľadu. Nechcelo sami veriť, že sa toto práve stalo. Úplne ako vystrihnuté z nejakého filmu.

"Sasha! Ja ťa zabijem!" ozvalo sa od schodov, až som sa prebudila zo snívania.

"Čo je?" zatiahla som otrávene, a vtedy sa ukázal Bob. Mal postrihané jeho plagáty.

Preglgla som. "Ja o tom vážne nič neviem," začala som sa obhajovať, a bola som zaskočená skutočnosťou, že to, čo som si vymyslela, bola prakticky pravda.

"Je už po polnoci! Akoby mohla o takomto čase strihať moje plagáty?! A vôbec, Nicole je u svojej kamarátky!"

"A vieš, že aj ja?" nevinne som sa usmiala odpovedajúc na jeho poslednú vetu.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Pattie Pattie | 2. března 2012 v 21:33 | Reagovat

JA to kašlem. :D zase super. :DD bože... :D to neni fér. :D dokonalééé to je. :)))ako vždyyy :)))

2 Májuš Májuš | Web | 2. března 2012 v 22:11 | Reagovat

:D Tak to je povedený díl! Ach jo, ten Harry je pako!! :D Ale roztomilý! :D Honem další! :)

3 Dadusha Dulce Dadusha Dulce | Web | 3. března 2012 v 15:04 | Reagovat

No, konečne som sa dostala k tomu, aby som ti napísala! Najrprv klobúk dole, píšeš perfketne! Túto poviedku začínam mať rada čím ďalej tým viac :D Harry je tu proste geniálny, smejem sa tu :D
Teda, mne by sa páčilo, keby sa Harry v noci vyšplhal ku mne do izby, ale to sa nestane :D Tak mimo ešte nie som :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama