25.kapitola

17. března 2012 v 18:21 |  Moments
Tak len aby ste vedeli :) V toľkátich komentároch ste ma prehovárali, aby som to neskončila :D Tak kvôli vám to trochu predlžujem, pretože... Hm, jednoducho ani mne sa to nechce ukončovať, a napadol ma ešte jeden (a posledný!) nápad k tomuto príbehu, tak som ho sem dala :) Dúfam, že sa vám to bude páčiť, a veľmi veľmi pekne ďakujem za predošlé komentáre :)
BTW. do 30.kapitoly bude Moments ukončené.




Nervózne som si hrýzla peru, ako som sa prechádzala po izbe a úporne premýšľala o výlete, ktorý sa konal do Edinburghu. Bola to príležitosť nejako sa odreagovať a vidieť ďalší kúsok z Veľkej Británie, ale nevedela som prestať premýšľať ani nad tou vzdialenosťou, ktorá by zrazu vznikla mojím dočasným odchodom. Teraz som bola aspoň trochu blízko k Londýnu. K Niallovi.

Prešla som si rukami po vlasoch a sadla som si na svoju posteľ. Už som nevedela žiť so svojím vlastným ja. Stále to bolo to isté dookola: Niall, Niall, škola, Niall, Niall.

Keď som sa nahla, že si zapnem aspoň nejakú hudbu na odreagovanie sa, ozval sa celým domom zvonček.

S povzdychom som sa pobrala dole, a otvorila som potichu dvere, a následne mi obočie vystrelilo do neba. "Louis?" usmiala som sa. "Čo tu robíš?"

"Prišiel som si overiť, či si v poriadku," úsmev mi opätoval a daroval mi obrovské, medvedie objatie.

Pozvala som ho dnu, a pocítila som v sebe veľkú úľavu. Na jazyku som mala plno otázok, ale Louis ma prerušil tou jeho.

"Počuj, máš nejaké plány na weekend o týždeň?" spýtal sa, ako si pohadzoval v jednej ruke kľúče od auta.

"No, v škole sme dostali takú..." začala som, ale hneď som sa aj zarazila. Čo ak Louis prišiel s niečím lepším? "Hm, prečo sa pýtaš?"

Louis pobavene prižmúril oči. "Čo si to začala hovoriť?"

Mávla som rukou. "To nič. Tak o čo ide?"

Potmehúdsky sa na mňa usmial. "Dostal som VIP lístky od Robbieho Williamsa, a ty rozhodne potrebuješ odreagovať, tak som premýšľal, či nepôjdeš so mnou," nahodil nevinný úsmev, a povzbudivo ma chytil za ruku.

Ja som na neho vypúlila oči. "Na...Čo...Robbie Williams?"

Louis sa zasmial. "Áno, Robbie Williams."

Ani sekundu som neváhala. "No jasné, prečo nie? A... to akože budeme VIP na jeho koncerte?"

"Fúha, ako ti to dneska páli!" zvolal a natešene ma objal. "Pozri, budeš tam so mnou, a prídeš na iné myšlienky. Možno ti to aj s niečím pomôže, ale bol by som rád, ak by si sa aspoň ty na chvíľku tvárila šťastne."

Zmätene som sa od neho odtiahla a pozrela sa mu do očí. "Louis, ako by som len mohla byť šťastná? Nikto nikdy za celú pozemskú históriu tak niečo nepokašľal, ako som to urobila ja."

"Už sa prestaň obviňovať. Všetci si teraz prechádzame týmto obdobím, a je to len jedno z miliónov, ktoré nás ešte budú čakať. Musíme sa cez to len preniesť. Odvážiť sa prekročiť tú veľkú priekopu, ktorá sa vytvorila pod našimi nohami. Bude to dobre, Ei, uvidíš."

Váhavo som naňho hľadela a hrýzla som si zvnútra spodnú peru. "Keď od teba sa to tak ľahko počúva. Ale ja mám pocit, že so mnou niečo nie je v kostolnom poriadku, a Nialla som nikdy nevidela tak rozzúreného... Všetkých privediem do hrobu," zvolala som zúfalo.

Louis sa zasmial. "Tak podľa mňa nás určite privedieš, ale až keď bude po zábave, a až keď si prežijeme svoje dlhé životy, ktoré nás čakajú."

Ohromene som naňho hľadela. "Si skvelý kamarát." A opäť som ho objala.

Mať niekoho na oporu bol skvelý pocit. Nie žeby som prižmurovala oči na Jane, a ostatných chlapcov, ale Louis meral ku mne cestu, a ja som si to nesmierne vážila. Dodával mi odvahu, ktorú som tak veľmi potrebovala. Ale nepomáhal mi s usporiadaním si svojich pocitov. Stále som mala obrovský mišung.

"Louis?"

"Hm?"

"Povedz mi ešte niečo múdre," požiadala som ho, a uškrnula som sa nad tým, ako to celé vyznelo.

Louis neváhal ani minútu. Len sa na mňa láskavo zahľadel a zastrčil mi neposlušný prameň vlasov za ucho. "Všetko prináša obete, a aj keď to občas bolí, pre lásku sa treba obetovať."

Prikývla som. "V mojom prípade..."

"V tvojom prípade ste obeťami obaja."

"Áno. Obeťami mojej nerozvážnosti."

"Ale to nie," Louis rázne pokrútil hlavou. "Tvoj strach je úplne prirodzený. Svojím spôsobom ste v tom obaja. Ty sa bojíš - čo je normálne - a Niall to neakceptuje - čo by rozhodne mal!"

"Nie, nie je to jeho chyba..."

"V tom prípade ani tvoja."

"Louis, buď férový. Jedná sa o tvojho nebiologického brata!"

Louis zmĺkol a ja som spravila radšej to isté. Mala som pocit, že rozhovor strácal pôvodnú pointu. Ak teda nejaká bola.

***

"Dobre, Jane, a rozhodne nezabudni povedať otcovi, že som u kamarátky," zdôrazňovala som svojej sestre, keď sa po celom dome ozval zvonček.

"Áno, mademoiselle Watts," Jane sa na chvíľku zarazila a potom na mňa vrhla veľavýznamný pohľad. "alebo by som mala povedať madame Hor-"

Vrhla som na ňu varovný pohľad. "Jane! Čo to hovoríš?"

Pokrčila plecami. "Len si tak v hlave počítam všetky pravdepodobnosti tvojho priezviska."

"Mám len šestnásť, a ty by si ma už videla vydatú?"

Pokývala hlavou. "Nie, ale také plány by neuškodili."

Pokrútila som nad ňou hlavou. "Si nemožná, a teraz idem, ahoj!"

"A uži si to! Som presvedčená, že na to nikdy nezabudneš!" zavolala za mnou, ale ja som ju ignorovala, a rýchlo som otvorila vchodové dvere, kde stál Louis.

"Ahoj. Prepáč, že meškám," opsravedlňujúco som sa naňho usmiala.

"Ahoj, a máš odpustené. Vyzeráš úžasne!" žmurkol na mňa, a moja tvár sa nevyhla slabej červeni.

Cesta prebiehala chvíľku v tichosti, až kým sme nevyrazili na rušnú diaľnicu, a mňa zmiatol iný smer, než je do Londýna.

"Louis, kde je ten koncert?"

"V Manchesteri. Prečo?"

Vypúlila som naňho oči. "Tomlinson, ja mám byť ešte dnes doma! Do Manchesteru je to niekoľko hodín cesty!"

"Upokoj sa, Ei, všetko mám pod kontrolou." Louis sa tváril spokojne, a nespúšťal oči z cesty.

"Ale ocko mi dá domáce väzenie, ak sa nevrátim načas."

Louis sa zmätene zamračil. "A povedal ti, kedy máš byť doma?"

Zahryzla som si do pery. Úprimne? Nie. Ale aj tak som sa bála, žeby otec zo mňa mohol byť sklamaný, pretože neposlúcham, a chodím si domov kedy sa mi zachce. A nakoniec by mi to domáce väzenie aj naozaj dal, ale ani to by sa naňho nehodilo.

"Nie," odpovedala som nakoniec a pocítila som v sebe nezvyčajný pokoj.

"Tak vidíš!" veselo sa usmial. "Všetko bude v poriadku, a toto bude jeden z najlepších koncertov, aké si tvoja pamäť bude pamätať."

Pobavene som pretočila očami. "Samozrejme, ale na vás nikto nemá."

"Správne," prikývol a ja som sa zrazu nemohla prestať kochať jeho zlatým výrazom tváre.

Aj keď bol najstarší z celej skupiny, nikdy mi to tak nepripadalo. Mal niečo v sebe, čo človeka dokonale odrádzloa od skutočnej reality, a ten ohromný dojem, ktorý vyvolávalo jeho jednoduché a priateľské správanie, bol nenahraditeľný.

Po ceste sme sa rozprávali skoro o všetkom. Zistila som, že keď Louis nie je ani s jedným chalanom zo skupiny, vie sa držať pri svojich zmysloch a nevyvádza, čo mi pripradalo divné. Hovorili sme skoro o všetkých chlapcoch, okrem Nialla, aby to náhodou vo mne nič nevyvovalo, aj keď som bola dosť zvedavá na nejaké jeho pikošky. Louis mi taktiež rozprával o jeho detstve, čomu všetkému sa venoval, keď bol v mojom veku až po X-Factor. Niekedy sa mi ani uveriť nechcelo, že to boli len normálni chalani, ktorí tiež prežívali obrovskú nervozitu, keď ich meno nemalo ešte takú cenu pre dievčatá, ako dnes.

Okolo pol siedmej večer sme dorazili do rušného Manchesteru. Premávka bola znesiteľnejšia, než v Londýne, ale aj tak trvalo dobrých dvadsať minút, kým sme dorazili k obrovskej aréne, ktorá bola obkľúčená stovkami áut a dievčat.

Nenápadne sme prešli cez dav dievčat, a prišli cez unikový východ do zandej časti arény. Tam nás dvaja členovia štábu čakali, a dali nám dve menovky, aby nás rozpoznali.

Louis ma s úsmevom navigoval, keďže ja som nemala žiadne skúsenosti s ponevieraním sa v zákulisí, až sme sa zrazu objavili pri dverách s nápisom Robbie.

Dlane sa mi začali jemne potiť, keď som si uvedomila, že sa idem stretnúť s idolom mojej mamy - čo ma práve v tom momente napadlo.

Moja mama zbožňovala jeho pesničky, vedela ich asi tek perfektne, ako Jane 1D pesničky. Ďalšia vlastnosť, v ktorej sú si také podobné.

Louis jedenkrát zaklopal, a potom vstúpil. Tam si práve upravoval pred zrkadlom golier Robbie Williams.

Otočil sa a so širokým úsmevom sa privítal s Louisom ako starí priatelia, a mne pripadalo divné, že moje vnútornosti nereagovali tak, ako by mali, keď sa človek stretne s niekým svetoznámym. Asi som si už natoľko zvykla na svet celebrít, že ma to neprekvapuje.

"Louis! Tak už sme všetci pokope," zvolal Robbie veselým tónom.

"Dobré ťa opäť vidieť, Robbie," usmial sa Louis a potľapkal Robbieho po chrbte. Potom sa obaja otočili mojím smerom. "A toto je Eileen, to dievča, ktoré som ti spomínal, že donesiem so sebou."

Robbie ma vrelo privítal a vyobjímal. "Rád ťa spoznávam, Eileen!"

"Oh, potešenie je na mojej strane," vytisla som s ohromením so seba. "Moja mama je...ehm, bola vašou veľkou fanúšičkou! Máme doma všetky CD-čka."

Robbiemu sa rozžiarili oči. "Vážne? Prečo ste ju nedoniesli so sebou?" Oči mu behali raz na Louisa, raz na mňa.

Louisovi pohasol úsmev, a potom súcitne pozrel na mňa. Lenže ja som sa usmievala, a prekonávala som samú seba. Už bolo dosť slz. Treba len prekročiť tú priekopu, ktorá sa mi vytvorila pod nohami - ako Louis dnes hovoril. "Maminka na nás dnes bude pozerať zhora, kde sa podelí o zážitky s ostatnými anjelmi."

Robbie na mňa s úžasom hľadel. "Oh, prepáč, nevedel som..." odmlčal sa, keď som pokrútila hlavou, aby si z toho nič nerobil. "Si silné dievča, Eileen," usmial sa na mňa nakoniec.

V mysli som sa na tom zasmiala, pretože to nebola ani zďaleka pravda, ale prijala som očitý fakt, a ďalej som sa usmievala. Nič nebolo horšie, než bojovať sama so sebou.

Po pol hodine smiania sa a rozprávania sa, nám prišiel do šatne oznámiť člen štábu, aby sa Robbie prichystal.

Popriali sme mu veľa šťastia a nechali ho ísť. My sme s Louisom ostali sami.

"Páčiš sa mu," usmial sa a stisol mi ruku.

Zasmiala som sa. "Prosím ťa. Určite mu pripadám hlúpo. Nepozná ma, a..."

"Som veľmi hrdý na teba," skočil mi do reči. "Nečakal som, že vezmeš moja slová vážne. Ale ty si sa proti tomu postavila, a ide ti to skvele!"

Jemne som sa zapýrila. "Nepreháňaj. Ešte sa dnešok neskončil. Možno budeš na jeho konci ľutovať, čo si povedal."

Louis si zastokol ruky hlboko do béžových nohavíc a pousmial sa. "Už aj toto je úspech. Takže nie, nebudem ľutovať, a ver mi, že dnes k ničomu zlému nedôjde."

"Okej, budem sa snažiť ťa brať aj tentokrát za slová."

"Dobre robíš," uškrnul sa, keď vtom sa ozvalo zaklopanie na dvere.

Louis vrhol pohľad na ne a ja som sa zatvárila prekvapene. Kto by už len teraz išiel sem, keď Robbie už odišiel?

"Louis, si tu?" spýtal sa hlas mne veľmi známy. Vo dverách sa objavil Harry.

"Harry?" prekvapene som sa ozvala a otočila sa k nemu. "Čo tu ty robíš?"

Harry sa netváril ani zďaleka tak prevapene, akoby sa mal - teda, ako som sa ja tvárila.

"No, ja som došiel na koncert, na ktorí sme boli pozvaní, ale čo tu vy robíte? Dúfam, že mi nezvádzaš frajera!" zvolal a pohoršene si dal ruky vbok.

Zasmiala som sa. "Nie, to by ma ani nenapadlo."

"Tak to dúfam," zasmial sa aj on a potom sa nahol dozadu a pozrel do uličky. "Poďte, tu je Louis."

V mojom vnútri začínal narastať strach. Ako to myslel, poďte? Je tu aj Niall?

Spanikárene som sa pozrela na Louisa, ktorý sedel na operadle kresla, a spokojne sa na mňa díval.

"Ty si to vedel," zamumlala som, spaľujúc ho pohľadom. "Všetko ste si to naplánovali."

"Vy dvaja sa dáte dokopy, či sa vám to páči, alebo nie," odvetil Louis a postavil sa. "Skúsiš to, zlato."

Pocítila som silné podkopnutie. Ako keby ma Louis podviedol, keď som si myslela, že bude stáť na mojej strane. Och, no veď jasné! Louis je skoro brat s Niallom, prečo by mal stáť práve na tvojej strane, Eileen?

Sťažka som preglgla, a vtom vošiel Niall. Keď ma zbadal, na chvíľku sa zastavil a zmätene na mňa pozeral. Ale nič nepovedal.

"Oh, Louis, práve som si spomenul, že som si v aute zabudol..."

"Áno, idem s tebou," zvolal Louis skôr, než Harry stihol dopovedať.

Vtedy tam došli aj Liam so Zaynom, práve sa na niečom rehotajúc, ale keď uvideli mňa s Niallom, ako na seba civíme, zaspätkovali a pobrali sa spolu s ostatnými preč.

Vzdychla som si. "Ja som nevedela, že tu budeš. Louis mi nič nepovedal... Ja..."

"Ani ja som nevedel, že tu budeš," ozval sa a stále ma sledoval.

"Neprišiel by si?" zdvihla som k nemu pohľad s obrovským očakávaním v hlase. "Ak by si vedel, že tu budem?"

Niallovi sa vytvorili jemné vrásky medzi obočím. "Ja...Áno, prišiel by som. Nemal by som dôvod, prečo neprísť. To by som skôr očakával od teba, veď ty sa ma bojíš."

Na chvíľku som stratila reč. Prečo sa zrazu takto nepäto rozprávame, keď sme spolu zažili tie najlepšie chvíle? Veľmi ma bolelo vidieť Nialla bojovať s odmeranosťou. Obaja sme vedeli, že toto nie je jeho spôsob správania.

"Nebojím sa ťa," odvetila som nakoniec.

Niall prekvapene nadvihol obočie, ako keby sa divil, že viem vôbec rozprávať.

"Ja sa len bojím verejnosti. A neprotireč mi, pretože som sa ti práve priznala, a ty nemáš právo byť zato ku mne hnusný," rýchlo som povedala, keď otvoril ústa, aby argumentoval. "Niall, ja ťa naozaj ľúbim, len sa bojím, a už sa mi to vážne nechce opakovať. Všetci vieme, že tebe to trochu dhlšie trvá na pochopenie, lenže toto ja už iným spôsobom naozaj neviem vysvetliť."

Nastalo ticho. Niall potreboval chvíľku na vstrebávanie, a ja na upokojenie. Nechcela som sa s ním hádať, a hlavne nie na koncerte Robbieho Williamsa. Chcela som sa usmievať, a mať okolo seba veselých ľudí, presne ako je Niall vo svojom "prirodzenom prostredí", pretože, ak som sa mala priznať, nikoho iného nepoznám, kto by bol taký veselý a optimistický človek, ako je práve Niall. A to boli presne tie vlastnosti, ktoré mne chýbali. Perfektne ma dopĺňal.

"Show sa už začala," povedal nakoniec. "Poďme, ak nechceme zmeškať."

Otočil sa a otvoril mi dvere. Čakal pri nich, sledujúc podlahu, kým sa som váhala na svojom mieste a nemohla uveriť, že to celé odignoroval. Potom som vstala, a prešla popri ňom a na chodbe som ho pokčala.

Niall sa na mňa ani raz nepozrel, len zavrel za sebou dvere a v tichosti sme sa pobrali smerom k stage-u.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Melita Melita | 17. března 2012 v 18:48 | Reagovat

čoooooo ? ešte to nejak pretiahni :D ..a nemôžem uveriť, že si to takto ukončila ! také sa robí ?! :D tým pádom musí byť ďalšia kapitola skôr :) ..inak kapitola super, nemám čo vytknúť ako vždy :))

2 Pattie Pattie | 17. března 2012 v 20:37 | Reagovat

Dievča milujem ťa za toto. :)) aspoň že si to potiahla. :)) ale aj tak mi to bude chýbať. :( :D inak normálne mi prestalo byť srdce, jak som tam zbadala Harryho meno. uplne som ešte aj ja ostala nervózna. :D wohou. :) genialna. :)

3 Májuš Májuš | Web | 17. března 2012 v 23:37 | Reagovat

ale no tááák! jsem překvapená, že chce končit. a jsem překvapená, že ještě nejsou spolu! :D Achjo, je to moc pěkný díl, jako vždy. :) od toho Louise to byla trochu podpásovka, ale v duchu si s ním dávám high-five, protože oni spolu musí být!! :D :) těším se na další díl. :)

4 Dadusha Dulce Dadusha Dulce | Web | 18. března 2012 v 10:38 | Reagovat

Ty, úplne si ma dostala :D Ja som to totálne prežívala s Eileen, a to sa mi pri ŽIADNEJ poviedke ešte nestalo! Normálne mi skoro prestalo biť srdce! Si úžasná. Pred tebou klobúk dolu.
Inak, som rada, že si to kvôli nám ešte natiahla :) Eileen je tá najsympatickejšia hrdinka FF, akú poznám.

5 Nicole* Nicole* | 18. března 2012 v 19:36 | Reagovat

já nechci konec, nechci!!!:D já jsem totálně závislá na týhle ffce, ale vážně totálně...je prostě dokonalá a upřímně je to nejlepší povídka, kterou o 1D vůbec četla!:)
jinak jako doufám, že budou spolu! musí:D!:)
bylo to zase dokonale napsané..jako vždycky :)

6 stay-strong stay-strong | E-mail | Web | 20. března 2012 v 21:49 | Reagovat

Prosím přečti si zprávu u mě na blogu. A kdyžtak se napiš do náběru na mém blogu. Díky ;*
---------
Dej je dohromady! :D

7 *Aďka* *Aďka* | Web | 21. března 2012 v 18:24 | Reagovat

Geniálne časti, jedna z mojich najobľúbenejších poviedok! Škoda, že už skončí... :( Ale ja verím, že prídeš s niečím novým, možno ešte lepším (ak teda niečo môže byť lepšie ako toto :D ). Verím ti! :D

http://inlovewithfashion.blog.cz/

8 Zasněná Zasněná | Web | 22. března 2012 v 17:44 | Reagovat

hej oni spolu musí být! musí prostě ! krásnej díl jinak :) škoda že už to pomalu končí no, ale těším se na další povídky :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama