23.kapitola

8. března 2012 v 19:55 |  Moments
Ááh, ospravedlňujem sa všetkým, ktorí čakali. Nepísalo sa mi to ľahko a vôbec ale vôbec s tým nie som spokojná, ale toto sa mi naozaj nechcelo prepisovať...Veď uvidíte prečo :)




Lenivo som sa prehodila na druhú stranu, a uvidela digitálne hodinky na mojom nočnom stolíku. Vzdychla som si. 5:46. Mala som ten najdivnejší pocit, aký existuje, no stále som nevedela, čo s ním robiť. Dúfala som, že keď sa vrátim domov z práce, teda z Londýna, všetko zo mňa opadne, a ja sa vrátim k môjmu každodennému jasaniu o Niallovi. A aj sa tak stalo, ale niečo mi bránilo v absolútnom plnení si mojich "dievčenských" citov.

Vytvorila sa mi hrča v hrdle, a slzy sa mi nahrnuli do očí, keď som si uvedomila, čo asi tá príčina môže byť. Zaťala som ruky v päste a silno som buchla do postele, ako som ležala. Neexistovalo, že teraz, keď som bola taká šťastná, príde takýto zlý pocit! Nie, to som si nechcela ani len pripustiť, aj keď som až pridobre vedela, že to ešte dnes príde. Dnes bol totižto deň koncertu.

Pomaly som sa nadvihla a pozrela na Janeninu posteľ. Moja sestra mierumilovne spala so slabým úsmevom na tvári. Ani som sa nedivila. Jej život konečne začína naberať ten správny smer, ten smer, ktorý ona vždy chcela. A čo u mňa? Ja všetko zrejme nechávam vo hviezdach. A prečo? Lebo som krehké decko, ktoré fňuká, a nič si neváži. Vo všetkom hľadá niečo zlé.

Tackavo som sa priplichtila do kúpeľne a opláchla som si tvár studenou vodou. Ako sa ľadová tekutina dotkla mojej rozpálenej pokožky, bolo to ako milióny malých ihličiek, ktoré ma zrazu vtiahli do reality.

Rázne som si zakázala premýšľať nad témou "Niall". Chcela som si ho na malú chvíľku vymazať z pamäte ako keby sa nič nestalo, ale nešlo to. Každou minútou môj strach narastal. A ja som vedela, že sa jedna etapa môjho života ukončí. Alebo aspoň som si to myslela...

Päť hodín pred koncertom

"Ježiš, Eileen, kde mám krepovačku?!" Lapala po dychu Jane, keď sa vrátila zmätene z kúpeľne. "Prisahám, že som ju položila pri umývadlo."

Zamračila som sa. "Tak tam asi bude."

"Nie je tam. Snáď nie som slepá!"

"Snáď si ju nezobral otec!" zakričala som naspäť a zhlboka som si vzdychla. Toto nezačína dobre.


Štyri hodiny pred koncertom

"Nie, ten odtieň ti zvýrazňuje oči," protestovala som nervózne, lebo Jane nesúhlasila s ružovým lemom okolo jej očí.

"Odkedy ružová zvýrazňuje oči?" fľochla na mňa podráždene, a prekrížila si ruky na prsiach.

"Veď ich máš krásne, a k hnedej to ide. No tak, nechaj ma to urobiť. Čo keby si sa tešila, že ťa konečne maľujem?" spýtala som sa s obrovským otáznikom v očiach.

"Vlastne máš pravdu," upustila Jane. "Ale ak sa mi to nebude páčiť, zmyjem si to."

Pretočila som očami, ale usmiala som sa. "Áno, ako si slečinka želá."


Tri hodiny pred koncertom

Nervózne som poklopkávala nohou o koberec, ako som sedela na svojej posteli v izbe. Minúty ubiehali ešte pomalšie, než pohyb slimáka, a Janenina "módna prehliadka", ktorú uskutočnila len pre to, aby na koncerte vyzerala skvele, bola len v strede, to znamená, že ešte minimálne päť tričiek, ktoré skombinuje s troma nohavicami (Bože nedopusti, nech nezačne so sukňami) a plus ešte topánky k tomu.

Ja som bola so svojím outfitom spokojná. Voľná bordová košeľa, na ktorej som mala zapnutý sivý svetrík, čierne džínsy a k tomu čižmy á la boots. Keďže kanady by boli až príliš veľký tlak na moju sestru, ustúpila som, a radšej som si kúpila podobné, len omnoho viacej dievčenské. Keď je už dnes taký výnimočný deň, chcela som, nech je aj pre moju sestru skvelý.

Texty pesničiek vedela odspievať aj odzadu nehovoriac o tom, že si berie aj 1D album, aby ho dala podpísať chalanom. Veľmi mi nešlo do hlavy, na čo jej to bude, keď sme s nimi (chvalabohu) v dobrom priateľstve, ale nechala som to všetko na ňu. Vedela, čo robí, a ja som jej verila.


Dve hodiny pred koncertom

"Óóóó, Bože, zmeškáme!" revala Jane, keď si rýchlo natočené vlasy dávala do neposlušného vrkoča.

Rýchlym krokom som vyštartovala po ulici pri tom Jane tlačiac a hľadala som čierne auto, ktoré nás malo odviesť do Londýna.

"Ja som tak vedela, že sme mali ísť busom!" zavrčala som, keď ani po piatich minútach nebolo nikoho nikde.

"A ja som ti hovorila, že máme odísť z domu skôr!" protirečila mi Jane.

Neveriacky som zalapala po dychu. "Čože?! Lebo to ja som strávila šesťdesiat minút čumením na seba do zrkadla?!"

"A nie?" otočila sa ku mne Jane.

"Nie," zamumlala som nadurdene, keď v tom do uličky zabočilo čierne auto. Presne to, ktoré nás malo zobrať na koncert k chalanom. K Niallovi.


Na koncerte

Celým mojím mozgom otriasal dievčenský rev. Z každej strany na mňa doliehal dievčenský rev. Každý človek v tejto aréne spustil dievčenský rev.

Chalani už dávno spievali, keď sme my dorazili do preplnenej arény, a ja som si až tam uvedomila, že môj mobil bol plný zmeškaných hovorov od Nialla. Pocítila som previnilosť, pretože ani jeden z piatich chalanov netuší, že sme už dorazili a že ich sledujeme zo zákulisia. Napadlo ma, že kvôli mne Niall mohol pokaziť text, alebo hocičo, len pre to, lebo sa o mňa strachoval.

Uch, si tak nezodpovedná, Eileen! Budeš mať na svedomí všetko!

Jane natešene hltala každý ich pohyb, a spievala spolu s nimi, len ja som sa cítila trápne, pretože, pravdu povediac, som nevedela text, a ani som poriadne nepoznala pesničky, no robila som sa, že všetkému chápem, všetko viem.

Sledovala som vreštiace dievčatá, ako sa nahýnajú dopredu, keď sa k nim priblížil jeden z chlapcov, a išli sa potrhať čo i len o jedno žmurknutie od nich. Ale ja som nemohla spustiť oči z Nialla. Užíval si všetko, na gitare hral očarujúco, až mi vyrážalo dych, a mala som pocit, že idem pohľadom zabiť všetky dievčatá, ktoré o neho tak tvrdo bojovali.

Ústa sa mi vysušili, a zrazu som nevedela prehltnúť. Nadišiel čas. Ten čas.

Dievčatá... Niall... Niall...Dievčatá...

Prečo im ho beriem? Každá fanynka počuje s radosťou, keď je jej idol single, a ja im to kazím. Niall je zadaný, a mal by byť môj. Ale keď oňho stojí polovica dievčenskej populácie, ako to môžem zvládnuť? Nikdy by som sa nevedela vyrovnať s toľkými urážkami, násilím, a už vôbec nie s dotieravými médiami. Tá predstava bola ako z hororu, ktorý by ale bol skutočný (ja viem, nie až taký hrozný, ako Paranormal Activity, ale všetci vieme, o čo sa jedná).

Možno by som mu mala vysvetliť, že tento vzťah fungovať nebude - pomyslela som si, keď sa všetci piati rozbehli a zrazu vtrhli do zákulisia.

Potešili sa nám, a Niall ma vyobjímal a vybozkával mumlajúc, že sa o mňa veľmi bál.

- - - - -

"Ja som taký hladný, ako ešte nikdy!" zabručal unavene Zayn a vstúpili sme do 1D House-u.

Zasmiala som sa. "Nezjedli ste pred nedávnom dva tuniakové sendviče?"

"Ale to nestačí," protestoval ďalej Zayn a hodil sa na obrovskú pohovku, a my všetci sme ho nasledovali, len Niall ma potiahol za ruku a ja som naňho prekvapene pozrela. Hlavou ukázal smerom ku schodom, a ja som s potešením prikývla a pobrali sme sa hore do jeho izby.

Potichu za sebou zavrel a ostal tam chvíľku ostýchavo stáť.

Zahryzla som si do pery a odvrátila som od neho pohľad. Niečo plánoval, a ja som sa mu snažila dávať najavo odmeranosť (čo sa mi nedarilo).

Niall sa zrazu pohol k jeho skrini, odtiaľ niečo vytiahol, a následne mi to s úsmevom podal.

"Ja...Ehm, toto som ti chcel dať ako na pamiatku," povedal a nervózne si prešiel rukou po vlasoch. "Dosť som sa s tým packal, takže dúfam, že sa ti to bude páčiť. Veľmi mi na tom záleží."

Zmätene som naňho pozrela, a potom na darček, ktorý mal tvar štvoruholníka, a bol pekne zabalený v zelenom ozdobnom papieri, na ktorom boli vysmiaty škriatkovia so štvorlístkami.

Nemohla som sa ubrániť, a usmiala som sa. "To je veľmi milé, Niall, ďakujem ti."

A tiež som sa nemohla ubrániť tuhému objatiu. Hlboko som sa nadýchla, a pocítila som jeho príjemnú vôňu, ktorá vo mne vždy vzbudzovala pocit domova, a mňa pichlo pri srdci.

Ak nie teraz, tak nikdy.

Váhavo som sa od neho odtiahla, a zadívala som sa mu do hlbokých modrých očí, z ktorých sa tak ľahko dalo čítať, keď sa človek lepšie pozrel. "Niall, ja..."

Niall zaťal zuby, a povedal: "Viem, čo chceš povedať, a veľmi ťa prosím...Nerob to," zašepkal nakoniec.

Ohromene som na neho vypúlila oči, do ktorých sa mi hneď aj nahrnuli slzy. "Lenže ako to celé chceš zvládnuť?" vytisla som zo seba namáhavo, a priložila si ruku k ústam, aby som zabránila hocijakému uniknutiu vzlyku.

"Keď človek chce, všetko sa mu podarí!" zvolal Niall tentoraz vytočene. "Vždy!"

"Ja sa veľmi bojím!" zakričala som aj ja, ale nič skoro z mojich úst nevyšlo. "Toto je niečo úplne nové pre mňa! Ja... Ja nie som pripravená!"

Niall sa rozzúrene otočil a z celej sily udrel päsťou do steny. "Ale prečo to nechceš skúsiť?! Len skúsiť!" zahrmel, až mi prebehli zimomriavky po chrbte.

Vydesene som urobila krok dozadu. "Nerozumieš tomu! Toto je predsa to, po čom si ty vždy túžil. Ale ja netúžim byť nenávidená!" zavzlykala som nahnevane. "Dosť som toho prežila aj bez toho! Chcem mať pokoj! Chcem úspešne ukončiť školu, a potom s božou pomocou ísť aj na fyziku na univerzitu! Niall, ty ma nechceš pochopiť," povedala som nakoniec potichu.

Otočil sa ku mne. "Máš pravdu. Nechcem ťa pochopiť. A vieš prečo?" spýtal sa a zrazu stál ku mne tak blízko, až sa nám nosy skoro dotýkali. "Pretože som sa do teba zaľúbil," precedil potichu a nastalo v izbe hrobové ticho.

"Aj ja," zašepkala som, a tri slzy mi vytiekli z očí, vystrašene padajúc na zem. Nežmurkla som. Nevedela som ani dýchať. Niall bol nahnevaný, a ja som tým pádom dosiahla svoj cieľ. Musela som sa s ním rozísť čo najskôr. Nemohla som dopustiť, aby sa niečo pokazilo. Aby niekto schmatol najväčší možný kameň, a hodil ho do toho krehkého skla, ktoré bolo plné mojich nádejí na dobrý život.

Niall sa zrazu zarazil, a odtiahol sa. Chvíľku na mňa pozeral, a mňa nutkalo hodiť sa mu do náručia. V tom ale opäť vybuchol.

"Óh, môj ty Bože!" plesol sa do čela. "Ja už viem, o čo ti išlo po celý ten čas! Ty si ma využívala!"

"Čože?!" vypadlo zo mňa bez rozmýšľania. "Ako si to o mne môžeš vôbec myslieť?" dožadovala som sa, tento krát vrcholne urazene. "Niall Horan, ihneď mi odpovedz! Naozaj si myslíš, že som ako jedna z tvojich obdivovateliek?! Naozaj si myslíš, že som taká?"

"Áno!" zareval. "Presne to si myslím! Teraz si sa ukázala, aká vlastne si! Preboha, veril som ti... A ja idiot som sa nechal uniesť mojimi citmi," hlesol nakoniec úplne potichu.

Bolo mi na odpadnutie z tejto citovej horskej dráhy. Raz výbuch, potom nával citov, opäť výbuch...

Namáhavo som prehltla. "To nie je pravda. Ja..." začala som, ale bála som sa pokračovať. Už mi viac neverí. Ubralo sa to úplne iným smerom...! "Ja ťa ľúbim. Ale ani tebe, ani mne by to neurobilo dobre, Niall. Prosím ťa, vypočuj ma!" zvolala som, keď sa chcel pobrať preč.

"A prečo?" spýtal sa. "Zase mi chceš niečo vtlačiť do hlavy?"

"A stojí mi to za to?!" zvýšila som aj ja hlas. "Naozaj mi toto chceš povedať, keď...ehm, keď chcem, aby sme sa prestali stretávať ako priatelia, ale zostali kamarátmi?"

Niall sa zarazil. "Prečo mám byť tvoj kamarát, keď ma klameš?"

Pokrútila som rázne hlavou. "Neklamem ťa. Neviem, prečo si zrazu o mne myslíš, že som len ďalšia šialenkyňa, ale to je mi teraz jedno. Záleží mi na tom, aby si vedel, že ťa ľúbim, ale viem, že to nebude fungovať. Ty máš úplne iný život než ja. Vidíš svet úplne inak než ja. Sme úplne rozdielny ľudia, ktorí do toho vpadli bez hocijakého rozmýšľania. A ja len to chcem, aby si ma neopúšťal," dodala som nakoniec zúfalo, opäť vypúšťajúc nával slz. "Veľmi mi na tebe záleží, a neviem si predstaviť už svoj život bez teba."

Vyzeral zmätene, no stále v ňom vrel hnev. Otvoril ústa, že niečo povie, keď v tom sa otvorili dvere, a objavil sa Liam s ostatnými v pätách.

"No tak, kamoš, upokoj sa," začal chlácholivo Liam, a chytil Nialla za rameno.

Niall sa ani nepohol, keď v tom sa zrazu otočil a vyhrmel von z izby.

Všetci sa na mňa spýtavo zahľadeli, a ja som sa rozplakala. Nechcela som to ani zďaleka takto.

Pomaly som sa zošuchla na zem, a plačkala... Tak, teraz môžeš trpieť za tvoju tvrdohlavosť, dievča!

"Hej, neplač, kráska," prihovoril sa mi Harry, a zastrčil mi prameň vlasov za ucho, keď si ku mne prisadol.

Vložila som si tvár do dlaní. "Som úplná hlupaňa!"

Liam si vymenil pohľad plný obáv s ostatnými, a Louis smutne prikývol. Že na čo, to som sa nedozvedela.

Silno som si pritískala darček, ktorý mi daroval Niall, a zrazu som si myslela, že je to to najvzácnejšie, čo mám.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Melita Melita | 8. března 2012 v 20:33 | Reagovat

Úplne, nekonečne, totálne a fantasticky dojemné :( až sa mi tlačia slzy do očí :( ..krásne, naozaj :)) bože, chudák Naill aj Eileen :( dúfam, že sa táto poviedka skončí happy-endom lebo inak neviem, čo spravím ;) o to viac sa teším na ďalšiu kapitolu :)

2 Sisi Sisi | 8. března 2012 v 22:01 | Reagovat

úplne súcitim čítala som to bez dychu a nemôžem sa dočkať ďalšej časti. Keď ti niekto neverí a ty vravíš pravdu je to ťažké...

3 Májuš Májuš | Web | 8. března 2012 v 22:15 | Reagovat

měla jsem na krajíčku. :( smutné. achjo. stejně je to perfektní díl, o tom se nedá ani diskutovat. ♥ fakt dokonalý, těším se na pokračování. :')

4 Pattie Pattie | 9. března 2012 v 0:27 | Reagovat

ty koza.. prečo si mi nepovedala že si včera dala časť? :O ja som plakala. :'( akože nie preto že si mi to nenapísala, ale preto že som to čítala.:( to čo si spravila? néé.. ja nechcem koniec!!! :( vrr. :D inak je to dokonalé úžastné, emotívne, citlivé, a perfektné ako vždy. :)) inak chúďa Eileen. Ale aj tak enchápem Nialla. a jak povedala Melita aj ja chcem happy end! :D

5 stay-strong stay-strong | E-mail | Web | 9. března 2012 v 9:58 | Reagovat

Budu jako ostatní, ale když jsem to četla měla jsem slzy v očích ! ♥ Je to krásně napsané, ale je to smutné! ♥ Další dílek. ;)

6 Dadusha Dulce Dadusha Dulce | Web | 9. března 2012 v 13:42 | Reagovat

Ó môj bože... Toto sa ale takto neskončí, však??? Eileen a Niall k sebe patria... Skoro som sa tu rozrevala... Prosím ťa, ja už na ďalšiu časť nevydržím čakať tak dlho... Snáď sa uzmieria...

7 Nicole* Nicole* | 9. března 2012 v 21:10 | Reagovat

nééééé....Klaudiii to myslíš vážně? aa...:( oni k sobě prostě patří! <33
nemusim asi ani říkat, jak moc dokonale je to napsané, jak to čtenáře uplně vtáhne do děje. aboslutně obdivuju tvůj styl psaní..a to vážně! <33
tohle je jedna z těch nejlepších ff vůbec, a to nejen kvůli celkově zajímavému ději ale hlavně jak všechno do sebe zapadá..a o stylu jak je to napsané...no prostě DOKONALÉ!!!♥ <33
jinak omlouvám se takovýhle sloh, ale tak když už jsi mě právě rozbrečela, tak proč ne. <3 :D

8 Lenka Lenka | 5. října 2012 v 19:56 | Reagovat

neeeeeeeeeee:(skoro som sa rozrevala:D také krásne ale aj smutné..musia byť spoluuu:/:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama