18.kapitola

15. února 2012 v 20:14 |  Moments
Dobrý večeer :)
Takže, budem stručná. Nemala som v pláne dnes pridať ďalšiu kapitolu, ale všimla som si na viacerých blogoch, že bol Valentýn (ako keby som to bez toho nevedela :D) a admini pridávali samé bonusy :D Ja síce veľmi ten Valentýn neoslavujem, a viem, že toto je trochu neskoro(nemala som čas), no každopádne, pridám sem pokračko :)
Aj keď idem podľa naplánovaného deju, nepáči sa mi táto časť, a neviem prečo :D Je to asi tou zmenou prostredia, ktorá nastane :) Každopádne, ĎAKUJEM pekne za každý jeden váš komentár, naozaj si ho cením a ďakujem aj za návštevnosť, lebo by som nečakala že mi presiahne niekedy 100 ľudí :D Nie to vyše 200! :) Možno to pre vás znamená malé číslo, no pre mňa je extra veľké :) Takže ďakujem, a dúfam, že aj naďalej to takto ostane :) Ste naozaj skvelí :)
Prajem príjemné počteníčko ;)




Posledný deň v škole trval hádam najdlhšie. Stodvadsať minút mi zrazu pripadalo ako pol dňa. Jednostaj mi oči behali na hodinky, ktoré veselo odbíjali sekundy, a snažila som sa pohľadom prinútiť ručičky pohybovať sa rýchlejšie, ale to by som musela byť najskôr Hermiona a mať jej prútik.


Zahľadela som sa na dlhú kvadratickú nerovnicu v podielovom tvare. Logicky, všetko som musela najprv dať do vzorca, vypočítať neznáme a potom som to mohla označiť na číselnej osi, lenže v ten deň mi ani len to nedávalo zmysel.


Učiteľka ma ako naschvál vyvolala, aby som ju uviedla do "správnej roviny" a keďže patrím medzi tú malú čiastku ľudí, ktorí budú mať ťažké skúšky GCSE aj z matematiky, musela som drieť ako kôň, aj keď sa mi do toho nechcelo.


Klopkanie nohy o špinavú podlahu v matematickej učebni tiež nezrýchľoval čas. Hrýzla som si nervózne peru, ale tým som len dosiahla malé kvapky krvi na perách. Ani hranie sa s perom nepomáhalo. Ani skladanie lietadielok nepomáhalo, ani špáranie sa v nose (okej, to som nerobila, to vedľa mňa jeden dvanástak, ktorého prinútili rodičia na skúšku z matiky).


Keď zazvonilo na prestávku, všetci sa rýchlosťou blesku vyvalili z triedy ako veľká voda, len ja som bola ako spomalený slimák, takže problém nebol v matike. Mne sa nechcelo.


Horko-ťažko som sa priplichtila do jedálne so zvyčajným pomarančom v ruke, a zošuchla som sa na stoličku vedľa Lucy, ktorá na mňa zdvihla obe obočia.


"Vyzeráš ako po hodine matiky," skonštatovala, a s chuťou si odhryzla z tuniakového sandwicha.

Vydýchla som. "Vážne? Nevrav. Asi mi neuveríš, ale práve som ju mala."

"A čo sa deje? Väčšinou si po tej hodine nabudená, a najradšej by si vypočítala pravdepodobnosť predbehnutia vlastného tieňa."

Narovnala som sa na stoličke. "Vidíš? Dobrý nápad. Kde mám kalkulačku?" Začala som sa otáčať za pohodenou taškou opretou o nohu stola.

"Okej, to bol len príklad," zachytila ma rukou Lucy, a na tvári jej pohrával úsmev. "Môžeš to vyskúšať, ale až keď tu nebudem."

Jemne som zvraštila čelo. "Deje sa niečo, o čom neviem?"

"Ideme s rodičmi lyžovať do Álp!" zvýskla potichu, a oči sa jej rozžiarili.

Vytreštila som na ňu oči. "To vážne? Ty sa vieš lyžovať?"

Lucy pohasol úsmev. "Nie. Teda, viem, ale to je asi na úrovni kuraťa."

Zasmiala som sa. "To sa raz-dva naučíš. Len si to tam uži, a hlavne rob plno fotiek. Alpy sú dych vyrážajúce."

"Áno, ja viem!" pritakala horlivo. "A čo ty? Hm, čo chystáte?" spýtala sa opatrne, a radšej si opäť odhryzla kúsok.

Už som sa nadýchla, že sa jej zmienim o tej skvelej novinke, ale zastavilo ma svedomie. Naozaj chceš, aby to vedela? Nepovieš jej to radšej, až keď bude po tom? Čo ak to povie Allie?

Nervózne som začala rýpať do pomarančovej šupky ešte neotvoreného pomaranča. "Hm, veď ako vždy."

Lucy na mňa pozrela smutným pohľadom. "Hore hlavu, Eileen. Všetko je v poriadku, teš sa, že si odpočinieš od školy. Budeš môcť tráviť viac času s Jane a tvojím ockom, a možno príde aj babka s dedkom," dodala s povzbudzujúcim úsmevom, a pohladila ma po ruke.

"Ďakujem Lucy," odpovedala som, a úsmev jej opätovala. "Mimochodom, kde je Allie?"

Zmena témy je najlepším východiskom. Nie žeby som vždy zvolila útek od problému, práveže nie. Ale klamať neľúbim, a nechcem nikomu nič vešať na nos, až kým to nie je isté.

"Och," vzdychla Lucy a mávla rukou. "Tá si žehlí francúzštinu."

"Čože si?"

"Schytala zlé známky v tomto poslednom mesiaci, a jej rodičia jej dali domáce väzenie, pretože sa vždy fláka a podobne. Veď, ja sa ani nedivím, v poslednom čase je až príliš nezodpovedná! Že čo to do nej vošlo vtedy na tej party!" rozhorčovala sa, a krútila pri tom neveriacky hlavou.

Preglgla som. "Počuj, prečo ťa to tak veľmi trápi? Nebola si tam, a ty si mimo problému."

"Ja viem," začala namrzene, a odsunula sandwich. "Lenže ty si jej šla na pomoc, a ja som vtedy ani len doma nebola. Veľmi ma to trápi, lebo kamarátky si majú ísť na pomoc, keď ju potrebujú."

Na tvári sa mi zjavil udivený výraz. "Ona ma nevolala na pomoc."

Lucy na mňa zmätene pozrela, a prižmúrila nechápavo pravé oko.

Pokrčila som ramenami. "No, je to veľmi dlhá historka, ale v len tak v skratke: prišla som, vytiahla ju von, nepodarilo sa, a vrátila som sa domov."

Bolo mi priam do smiechu, keď som si uvedomila, akú hroznú skratku som jej povedala. Toľko dôležitých detailov som vynechala, a toľko nepodarených momentov...

"A to ti zavolala?" spýtala sa neveriacky.

"Áno, ale len aby som prišla, pretože tá Serena ma pozná kvôli, ehm, One Direction."

"Čóó?"

Zamračila som sa. "Ty si predsa bola pri tom, keď mi to oznamovala ten deň v škole, nepamätáš sa?"

Lucy sa zatvárila ešte viac zmätene. "Vážne? Bola som pri tom?"

Snažila som sa vybaviť si ten deň, ale nič iné som nevidela, len päť tvárí najkrajších chalanov.

"Hm, myslím, že áno, ale v podstate je to nepodstatné," povedala som, a netrápilo ma, že som povedala veľmi zmyselne nezmyselnú vetu.

Lucy to ale nepúšťalo, a mala som pocit, že som jej vsadila poriadneho chrobáka do hlavy. Mne to bolo úprimne jedno, pretože keď som sa vrátila domov, balila som si veci na prázdniny snov.


25. decembra, letisko Dublin, 11:30


So splašene bijúcom srdcom som sa obzerala po rušnom parkovisku, kde non-stop odchádzali a prichádzali autobusy. Jedna obrovská tabula písala odchod busu o dvanástej do Athlone-u. To je to! - pomyslela som si natešene, a pobrala si kúpiť lístok. Bola som so sebou nesmierne spokojná, že som ihneď našla to mesto bez toho, aby som sa v tom gebrila pol hodinu.

Keď som kúpila lístok, prešla som sa po butikoch a stánkoch, ktoré tam boli, a kúpila Jane a otcovi na pamiatku dvoch malých škriatkov, oblečených v zelených oblekoch, so zeleným cylindrom, na ktorom boli zastrkané štvorlístky - teda leprechaunov.

Čas až podozrivo rýchlo ubehol, a ja som už aj sedela na ceste do mesta, v ktorom ma čakal Niall. Predstava, že keď vystúpim, a on ma tam bude čakať bola absolútne skvelá, ako z filmu vystrihnutá, a aj som sa tomu bála uveriť, ale potom som si opäť pripomenula, že sa to naozaj deje. Že toto nie je výplod mojej chabej fantázie.

V tom ma napadlo, že by som Niallovi mala dať vedieť, kedy prídem, a tak som vytočila jeho číslo.

Po dvoch zazvoneniach to zdvihol.

"Ahoj, zlato, už si tu?"

Pousmiala som sa. "Už som na ceste."

"Skvelé," vydýchol, a počula som, ako sa usmial. "Takže, kedy si po teba mám prísť?"

Úsmev na tvári sa mi viac roztiahol. "Prídem okolo tretej."

"Dobre, budem ťa čakať, ani minútu nebudem meškať."

"Sľubuješ?"

"Sľubujem, a ľúbim ťa."

Vzdychla som si. "Aj ja teba."

"A si v pohode? Počujem menšiu trému v tvojom hlase," poznamenal vážne.

"Toto je prvýkrát, čo takto idem. Ale zatiaľ mi to všetko ide," odvetila som hrdo, na čo som sa zasmiala.

"Ide ti to perfektne," povedal, "Už sa neviem dočkať, kedy ťa konečne uvidím. Všetko je už doma prichystané, a ver mi, nebudeš ľutovať ani sekundu, že si prišla. O to sa osobne postarám."

"O tom nepochybujem. Joj, no prepáč, nebudem ti brať čas, keď si u svojich známych, tak ma teda čakaj o tej tretej," povedala som, a trápilo ma, že už nebudem počuť jeho írsky prízvuk, ktorého je zrazu až príliš všade navôkol.

"Dobre, hlavne si dávaj na seba pozor, a keby sa niečo zmenilo alebo by sa hocičo stalo, volaj mi!" varoval ma panovačným tónom.

"Rozkaz, mami."

Niall na chvíľku zmĺkol, a ja som aj vedela, o čom asi premýšľa, no ja som si to teraz nechcela pripúšťať a na tvári som nechala odpočívať úsmev a spokojnosť.

"Okej, teda, maj sa a buď opatrná," povedal jemnejšie.

Nadýchla som sa. "Dobre, aj ty. Pá." A rýchlo som zložila.

Snažila som sa čo najrýchlejšie odpútať svoju pozornosť od zlých myšlienok, a pozrela som sa von oknom, kde som mohla vidieť prekrásne pýchy Írska. Nechcelo sa mi veriť, že to, o čom sme sa toľkokrát učili na geografií, teraz vidím na vlastné oči, a ešte k tomu je to všetko pravda. Toľko zelene som už dlho nevidela.


15:05

Vonku pekne mrzlo, ale snažila som sa zahrievať prechádzaním. Niall nikde nebol, ani len malá zmienka o jeho peknej tvári s modrými očami, ale nič som si z toho nerobila. Teda, skúšala som. Viete, keď vám niekto sľúbi, že nebude meškať, potom máte isté pochybnosti...


15:15

Sadla som si dovnútra do budovy, a oprela si hlavu o stenu. Takže nemám ľutovať, že som sem prišla.

Silno som zaťala zuby, a privrela oči. Nechcela som si pripúšťať, že by ma Niall mohol podraziť, to sa mi jednoducho nehodilo! To by nebol on! Taký dobrý človek by mi to nespravil...Alebo áno?

V mojej hrudi sa miešali divné pocity. Pocity smútku a seba ľútosti, no zároveň aj obavy, že sa Niallovi niečo stalo. Predsa nebolo možné, aby sa práve v tento výnimočný deň niečo stalo. Boli Vianoce. Čas pokoja a lásky, a nie vysedávania na busovej stanici, pri ľuďoch rôznych národností.

Zamyslela som sa. Ako sa asi teraz môže mať Jane s ockom u babky a deda v Bathe? Zrejme si ani nespomenú, že im tam chýba jeden člen rodiny...

Ešte viac som privrela oči. Dvaja členovia...


15:30

Vytiahla som mobil, kde som mala pätnásť zmeškaných hovorov. Rozbúchalo sa mi srdce. Takže sa niečo naozaj stalo.

Rýchlo som vytočila Niallove číslo, a on mi to ledva po prvom zazvonení zdvihol.

"Eileen, kde si?!" Jeho vydesený hlas ma utvrdil v tom, že ja krava som zbytočne sedela vnútri a on ma medzitým čakal vonku. Nemohol predsa riskovať, že ho tu prichytia.

Preglgla som. "Veď na stanici," povedala som potichu. "Už tu čakám polhodinu."

Niall bol chvíľku ticho. Potom sa prekvapene spýtal: "Tak prečo nie si vonku? Povedala si, že prídeš o tretej. Čakám tu už od trištvrte na tri."

Zamračila som sa. "Ja som už bola vonku, ale po pätnástich minútach čakania, som sa šla zahriať," povedala som, zdvíhajúc sa zo sedadla a mieriac k východu.

"Hej?" spýtal sa ešte viacej udivene. "Ty by si ma videla. Som hneď pri vchode, ale... ja som ťa nejako nezbadal."

Otvorila som dvere, a privítal ma studený írsky vietor. "Tak, už som vonku, kde presne stojíš?"

Obzerala som sa vôkol seba, ale nič, pre mňa známe, tu nebolo.

"Ja ťa nevidím," odpovedal Niall sústredene.

"Ani ja teba."

Začínala vo mne rásť zlá predtucha. Pre istotu som sa pozrela hore na strechu stanice, kde krásne svietili písmenká: ATHLONE

Opäť som prebehla pohľadom parkovisko. "Niall, zatrúb," prikázala som mu, a sústredila som sa na piskľavý zvuk auta.

Počula som to, ale len cez sluchátko, ako som rozprávala s Niallom.

"Eileen," začal váhavo Niall. "V ktorom meste si?"

"V tom, v ktorom si mi prikázal byť," povedala som neisto, ale potom som si uvedomila, že mi naozaj prikázal byť v tomto meste. Neexistuje, aby som šla niekam inam, veď som si skontrolovala všetko minimálne päťkrát.

"Teda?" spýtal sa netrpezlivo, a v jeho hlase som počula paniku.

"Athlone," odvetila som jednoducho.

Nastalo dlhé ticho, priam zastrašujúco dlhé. Po chvíľke sa Niall ozval: "Mala si ísť do Athboyu."

Tá posledná veta... No, mala som napísané rôzne druhy, ako by to povedal, ale ani jedno mi nesedelo. Hádam to nie je až také zlé :) Oh, & comment :*
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Mrs.Styles Mrs.Styles | 15. února 2012 v 20:36 | Reagovat

Je super!!! Ja sa som sa skoro postala od smiechu xDxD isla do ineho mesta xDxD

2 Pattie Pattie | 15. února 2012 v 21:04 | Reagovat

skapala sooom. :DDDt to jaks a jej podarilo? :DDDD mrte smieeech. :D šikovná je dievča. :D ale neviem si to predstaviť. :D asi by ma drblo. :DD inak geniáálna. :) a som rada že si dala časť. :DD neviem si predstaviť že by som bez nej vydržala. :DDD

3 Nicole* Nicole* | Web | 15. února 2012 v 21:10 | Reagovat

chudák! :(:/ trošku omyl, no;D:/..doufám, že Niall přeci jenom něco vymyslí a zachraní situaci:D:)
jinak jako vždy absolutně úžasně napsané(já vím, že se pořád tak opakuju, ale nemůžu si pomoct:D) píšeš prostě dokonale♥ :)

4 Melita Melita | 15. února 2012 v 22:32 | Reagovat

čožéééééé :DDD umrem :D cí na jej mieste by som nevedela či sa mám smiať, alebo plakať, alebo si vytrhať všetky vlasy :D ale ja verím, že Naill bude za hrdinu :D Eileen to dos**la, no ale nevadí veď aj múdrym ľuďom sa stávajú zlé veci :D ..asi idem vypočítať pravdepodobnosť predbehnutia vlastného tieňa :D super časť :)))

5 Májuš Májuš | Web | 15. února 2012 v 23:22 | Reagovat

dokonalý díl! :D Jaj, je mi jí líto. :D Ona někde mrzne a ani neví kde. :D Tak to se povedlo. :D honem další díl, fakt moc moc pěkný! :) :D
btw: já Valentýn taky neslavím, pro mě je to prostě den obyčejný jako každý jiný, ale tak jsem si řekla, že bych něco přidat mohla. :D

6 Dadusha Dulce Dadusha Dulce | Web | 16. února 2012 v 14:12 | Reagovat

Skvelé! Priznávam, sliedila som sem každý deň a čakala na nový diel. Kedy už bude ďalší? Ja prisahám, že to nevydržíííím! Skvelé, pekný omyl sa im vydaril, ale tak dúfam, že Niall zachráni situáciu :D

7 Sisi Sisi | 16. února 2012 v 15:21 | Reagovat

čítala som včera ale píšem až dnes. :)
super časť to sa väčšinou stáva keď si to stále kontroluješ či ideš dobre aj mne by sa to asi stalo a čo by som robila?
  neviem asi by som sa tešila na jednej strane že som sama niekde ktovie kde hlavne by to bol adrenalín a na druhej strane by som nevedela čo mám robiť. :D ale inak super kapitola super príbeh.

8 stay-strong stay-strong | E-mail | Web | 16. února 2012 v 18:11 | Reagovat

HEJ! :D Ty jména si sou docela podobný ne? :D Žádná scénka s filmu asi nebude :D lol.. ale je to krása! :D xx ♥

9 Dennie* Dennie* | 16. února 2012 v 18:47 | Reagovat

:DDDD Úžasné! :D

10 Narry* Narry* | Web | 16. února 2012 v 20:20 | Reagovat

Presne to isté čo sa stalo jej sa stalo aj mne ale v Grécku a po ceste som ešte k tomu všetkému stratila bratranca a jeho frajerku :D alebo respektíve oni stratili mňa :DD No a idem sa opakovať , už mi to vadí že nemám na tvoj talent slov :/ Bolo to jednoducho dokonalé ! Ja fajn neviem čo viac dodať :( Iba ak to že sa strašne moc teším na pokračovanie :)

11 Lenka Lenka | 5. října 2012 v 19:11 | Reagovat

aaaa ja umrieem:DDjak to domotala:DD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama