1.kapitola - Predstavenie

21. února 2012 v 19:09 |  Our Destiny’s Symphony
Takže, prvé kapitoly nikdy nie sú nejako skvelé, a ani táto nie je výnimka :) Je to úvod aby ste mali prehľad a, samozrejme, potom začína dobrodružstvo... ;)

1.kapitola - Predstavenie


"Nie, už som ti to vysvetlila!" zvolala som do mobilu nahnevane. "Nemám najmenšiu chuť na nejakú hlúpu party, vážne."

Jedna z mojich najlepších kamarátok, Mia, usporadúvala "obrovskú party" ako to ona nazvala. Patrí medzi dosť populárne dievčatá na škole, za čo vďačí jej staršej sestre Renyi.

Renya v škole navštevuje špeciálny krúžok, ktorý vedú dvaja americkí učitelia, presnejšie roztlieskavanie. Keďže je to čisto americký šport, je o to veľký záujem v Anglicku, a o tomto malom mestečku, kde bývam, ani nehovorím.

"Sasha, sľúbila si mi toooo!" zatiahla Mia prosebne.

Vzdychla som si. "Zaujímavé, lebo ja si na to nespomínam."

"Erm, tak ešte mi to len sľúbiš," habkala Mia.

"Ale nič z toho mať nebudem. Možno tak kruhy pod očami po dlhej noci," odvetila som, a medzitým som si dávala riasenku na oči.

"Sasha, ako to bude, prosím ťa, vyzerať, keď jedna z mojich BFF tam nebude?!" dožadovala sa odpovede v americkom prízvuku.

Pretočila som očami a zasmiala sa. "Ty nie si normálna. To ti naozaj tak veľmi záleží na reputácii?"

"Áno, záleží. Prídu všetci tí odporne sexy chalani zo školy! Ty tam chýbať nesmieš."

"Kto povedal, že nesmiem?" fľochla som, a pobrala sa dole do kuchyne, kde mama niečo miešala nad ohňom, a otec pozeral futbal s bratom.

"Ty si beznádejná," zamumlala otrávene Mia.

"Ach, nechaj ma o tom popremýšľať, dobre?"

"Super, takže ideš...Teda... Chcem povedať, áno, pokojne si to premysli, zatiaľ sa maj," zvolala a ihneď položila.

Pokrútila som nad ňou hlavou, a mobil si zastrčila do vačku.

"Niečo tu pekne vonia," ozvala som sa, a pristúpila k mojej mame.

Bola odo mňa o niečo vyššia, a jej blonďavé kučeravé vlasy jej zakrývali chudé plecia. Jej štíhla, ale vyšportovaná postava bola zahalená v čistých domácich šatoch, ktoré nosila po babke.

Mama na mňa zaklipkala modrými očami. "Kto ti volal? Mia?"

Prikývla som. "Chce po mne, aby som šla na jej party."

"Tak choď," odvetila mama, a vybrala z poličky korenie.

Vypúlila som na ňu oči. "Čo? Chceš, aby som tam išla? Na Miinu party?"

Mama pokrčila plecami. "A prečo nie? Zabavíš sa, a odreaguješ sa. Non-stop máš nos v knihách, alebo v cestovných časopisoch."

Zamyslene som sa poškrabala po čele. "Nie non-stop," zamumlala som nakoniec. "Len ľúbim čítať. Mala by si byť na to hrdá, lebo v dnešnej dobe veľmi málo detí číta."

Mama sa na mňa zoširoka usmiala a jemne ma pohladila po ruke. "To je rozkošné! Ešte sa nazývaš dieťaťom. Skôr toto sa nepočuje každý deň."

"To mi vykĺzlo!" bránila som sa. "Mám štrnásť! To je celkom vyspelý vek."

Mama si vzdychla. "Už štrnásť. Bože, ako ten čas uletel."

Rozhodla som sa, že mama bude len nariekať, tak som sa pobrala k otcovi a bratovi do obývačky.

"Kto vyhráva?" spýtala som sa, sadajúc si na pohovku.

"Chelsea!" zvolal Bob.

Bob je môj starší brat, a je to jeden z najlepších futbalistov na škole. Tým sa aj vysvetľuje jeho tvrdohlavé správanie - rozmýšľa futbalovou loptou.

Chvíľku som civela len tak na tú bezpointnú hru v hroznom daždi, až som to nakoniec vzdala, a šla naspäť k mame.

"Mami, kde je Nicole?" opýtala som sa, keď som si znudene sadla za prestretý stôl.

"U babky. Majú tam novú susedku, tak bez nej teraz nemôže žiť," odvetila a opäť niečo miešala na sporáku.

Nicole je zase moja mladšia sestra. Má osem rokov, ale ona si myslí, že je dospelá. Miluje ružovú, a keď hovorím miluje, myslím tým závislosť.

"Chúďa dievča! Stavím sa, že Nicole ju pekne vyšťaví," uchechtla som sa, a mrkla von oknom.

Skupinka teenagerov prechádzala práve okolo nášho domu, a hurónsky sa rehotali.

Možno idú tiež na party.

"Čo si tak ticho dnes?" vyrušila ma mama z dumania. "Inokedy sa ti ústa nezavrú."

Pokrčila som plecami. "Hlúpe počasie."

"To je tu vždy," odpovedala mama múdro, a veľký hrniec s horúcou polievkou presunula na stôl, kde sa z neho ihneď začala šíriť para.

"Ja len rozmýšľam o tej party. Nechce sa mi tam vôbec chodiť, nemám také veci rada. A ako poznám Miu, zase začne vymýšľať."

Mama sa zasmiala. "Môžem ju obhajovať. Má na to vek."

Pretočila som očami. "Už ti niekto povedal, že sa správaš ako nejaký psychoterapeut?"

"Žeby som ním bola?" spýtala sa prižmúriac oči. Následne vyšla z kuchyne, aby vyhnala panstvo na obed.

"Ale mama, ide o posledných desať minút!" odporoval Bob.

"Je sobota, Bob! Keď poviem, že je obed, tak je obed, a láskavo si uprav tie gate. Máš vonku celý zadok!"

Pousmiala som sa. Mama milovala hovoriť také hlášky, ktoré by normálnu matku nenapadli. Vedela byť prísna, a zároveň vtipná, ale s peknou dávkou sarkazmu. Takže z toho vyplýva: nemajte žiadne dočinenia s mojou mamou.

"Mmm, ale to tu krásne vonia," usmial sa otec, ako si sadal za stôl. "Ktože to objednal?"

"Jack, radím ti, kontroluj sa," varovala ho mama s úsmevom. "A objednali sme to z reštaurácie á la Rowan's. Majú tam že vraj najlepšiu kuchárku."

"Vážne? No nevrav," usmial sa koketne otec a chytil mamu okolo pása.

Otočila som sa radšej smerom k obývačke, ktorá bola spojená s kuchyňou. "Bob, ráč svoj veľký zadok preniesť sem, nemienim na teba čakať!" zakričala som podráždene.

Začínal ma vytáčať každý jeden detail v okolí, čo neveštilo nič dobré. Keď sa dostávam do tejto fázy, znamená to, že nie som spokojná. A to znamená, že som sebec - nerada to pripúšťam.

Bob vrcholne vytočene vpochodoval do kuchyne, a zaujal miesto chrbtom k oknu. Oduto civel do prázdna.

Len som nad ním pokrútila hlavou. Nemá zmysel zabývať sa hlúposťami, a rozhodla som sa, že na party k Mii nepôjdem. Kto by sa chcel stretnúť s namyslencami zo školy? Akoby som ich tam nemala dosť.

Po obede, keď som zavolala Mii, a vysvetlila, že nejdem, ihneď začala protestovať.

"Ani omylom! Chcem ťa s niekým zoznámiť, teda, pokiaľ príde. Prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, veľmi mi na tomto záleží."

"Ale ja nemám náladu sa zoznamovať s niekým novým!" odpovedala som vytočene. "Prepáč, Mia, ale v poslednom čase sa bavíš s dosť podivnými ľuďmi, a ja po tebe nechcem opakovať."

"Ho-hó, kto povedal, že tento človek bude podivný?" spýtala sa s hlbokým hlasom.

Pretočila som oči. "Poznám ťa. Je to takzvaná intuícia. Proste nejdem, čau!"

"Ale on je veľmi zlatý, a flirt-"

Zložila som. Nemala som potuchy o kom hovorí, no rozhodne nebol z nášho mesta, ak mal byť zlatý. A to znamená, že nemám záujem o vzťah na diaľku...Oh, aké milé, myslieť si, že by hneď vznikol vzťah.

Hodila som sa na posteľ a otvorila si prvý časopis, ktorý sa mi dostal pod ruku. Mne je tu dobre - pomyslela som si, nemám čas sa otĺkať na party.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Dadusha Dulce Dadusha Dulce | Web | 21. února 2012 v 19:36 | Reagovat

Wow, paráda, dobre to začína! Kto len môže byť ten záhadný niekto? :D Mám novú milovanú poviedku, a už fakt neviem, čo k tvojmu talentu povedať.

2 Pattie Pattie | 22. února 2012 v 0:08 | Reagovat

geniááálne... :) prisahám. :D len by ma zaujímalo čo vymyslíš, ako ju na tú party dotiahne. :))) neviem sa dočkať dalšej. :)))) náná zasa nemám slová. :D ach po tvojich častiach sa nepoznávam. :D ako to robíš? :D

3 Májuš Májuš | Web | 22. února 2012 v 19:14 | Reagovat

ahh, dokonalý! :) vypadá to moc zajímavě, honem další díl! :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama