Jeden deň na púšti

31. ledna 2012 v 18:50 |  Vaše príbehy
Takže tu je sľubovaná nová poviedka. Je to od mojej veľmi (ale veľmi!) dobrej kamarátky a som rada, že mi to poslala, lebo mne osobne sa to veľmi páči a takéto niečo nemôže chýbať na mojom blogu :) Dúfam, že aj vám sa to bude páčiť tak, ako mne :) A nešetrite komentármi! :D


Jeden deň na púšti

Nádych! Výdych! Nádych! Výdych! Noha pred nohu a stále ďalej. Len ďalej. Nestáť! Nie na jednom mieste. Pohyb dopredu. Inak to nejde. Nedokážem myslieť. Nedokážem snívať. Len pohyb a nič iné. Len pohyb vpred! Aspoň niečo je skutočné. Aspoň o niečom sa dá povedať, že existuje. Všetko je preč. Všetko mŕtve. Len ten pohyb nie. Tak čo iné môžem robiť? Keď sa vzdám aj toho, umriem aj ja. Ale už nevládzem. Už nechcem, už je toho veľa!
Nič sa nedá vrátiť späť. Údy mi ťažknú, dych sa zrýchľuje. Ešte pár krokov a bude po všetkom. Ešte pár krokov a vzdám to. Aj tak nemám cieľ. Padám na zem a spaľujúce slnko mi praží na unavenú hlavu. Zatváram oči a snažím sa nevdychovať drobné zrniečka piesku, na ktorých leží moje telo. Všetko okolo mňa je mŕtve, tiché, horúce.
Nič nevidím. Len ten piesok, slnko a nič. Možno je to tak lepšie. Človek jednoducho nemá na výber a ide, keď už nevládze ísť, plazí sa a keď sa už ani plaziť nevládze, leží a čaká na smrť. Tak aj ja. Zozbieram posledné zbytky síl a posúvam sa po piesku tvárou napred.
Dlho. Nevnímam čas. Nevnímam nič. Len sa plazím. Obrovské slnko pomaly zapadá. Ochladzuje sa. Moje telo to necíti, piesok je ešte stále horúci od celodenného styku so slnečnými lúčmi. Pociťujem smäd. Bol, stratil sa a teraz opäť začal sužovať moje hrdlo.
Zastanem a otočím sa na chrbát. Dychčím, spred úst mi vychádzajú obláčiky pary.
Hviezdy zdobia nočnú oblohu. Sú také krásne, také žiarivé. Cítim, že keby som sa dokázala načiahnuť a dotknúť sa ich, všetko by bolo v poriadku. Sú také blízke. Ale moje ruky ma odmietajú počúvať. Odmietajú a kričia na mňa nech prestanem. Už toho bolo dosť! Už nechcem! Už nie! Vzdám to. Otočím hlavu a zavriem oči. Prestávam cítiť drsný dotyk kryštálikov piesku. Padám! Neviem kam. Všetko je rozmazané, zrýchlené, stratené. Chaos! Chaos v mojej hlave. V mojom tele, v mojej duši.
Nič neviem. Nemyslím. Upadám do snov, tvár mi hladí mierny vetrík, telo obmýva more. Ale nič necítim. Nedokážem sa ani pohnúť, nechcem sa pohnúť! Ponorím sa hlbšie do vody. Začínam opäť padať. Pociťujem strach! Prudko otváram oči. Hruď sa mi splašene dvíha, bol to iba sen.
Prevalím sa na brucho. Viem to. Nemám na výber! Postavím sa na roztrasené nohy. Bolí to. Veľmi. Ale idem! Idem ďalej! Musím! Chcem!
Pohyb! Len večný pohyb a bolesť. Nádych! Výdych! Nádych! Výdych...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Pattie Pattie | 31. ledna 2012 v 19:14 | Reagovat

brutálne :))) také na zamyslenie. :)))wow. :) dievča má talent. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama