8.kapitola

6. ledna 2012 v 19:08 |  Moments
Ahojte :) Prepáčte, že som tu zopád dní nebola, ale nenašla som si čas napísať porakčovanie, a teraz som sa k tomu konečne dostala.
Táto časť je viac-menej taká oboznamovacia :D Chlapci tu veľmi nevystupujú, ale zato niečo nové o postavách sa dozviete :)
Holky, ani si neviete predsatviť, akú veľkú radosť mi robia vaše komentáre! :) Znamenajú pre mňa svet, ďakujem veľmi pekne :*
Tak dúfam, že nebudete z tejto kapitoly sklamané :D





Vonku nádherne svietilo slnko, a park bol plný ľudí, ktorý chceli využiť posledné dni teplého počasia. Koniec októbra sa nikdy nezapísal takýmto príjemným dňom, a o to bol pre nás výnimočnejší. Vtáčiky nás veselo sprevádzali na ceste do parku, ľudia sa nám zdravili, niektorý počastovali ľútostivými, ba až odpornými výrazmi, no my s Jane sme si z toho len robili dobrý deň - za čo ju ešte viac obdivujem.

Našli sme si odľahlú lavičku, a tak som Jane pristavila na kraj a ja som si sadla vedľa nej.

"No, vyklop to," usmiala sa na mňa a natešene si zatlieskala.

Zasmiala som sa a zhlboka sa nadýchla. "Chlapci nás pozvali na autogramiádu ich prvého CD-čka."

Jane zamrzla na mieste, a sledovala moju tvár. Poznala som túto reakciu, a čakala som, kedy vybuchne od šťastia.

"Akí chlapci?" spýtala sa nakoniec.

Pretočila som oči a zašepkala. "One Direction."

Chvíľku na mňa civela. "To- ako- vážne?" hlesla potichu, až som sa k nej musela prikloniť.

"Áno!" zvolala som, usmievajúc sa.

"A ako nás, preboha, pozvali? Napísali ti e-mail, alebo čo?" vychrlila vzrušene.

"Hm, stretla som sa s nimi, tak...nás pozvali. Pýtali sa na teba, a podobne," v jednoduchosti som ozrejmila.

"Ó," Jane dokonale našpúlila pery v tvare óčka.

Keďže sa na mňa aj naďalej pozerala spýtavým pohľadom, bola som donútená jej celý príbeh vyrozprávať. Vedela som, že bude z toho trochu sklamaná, lebo ona si viacej želala byť s nimi, než ja, a je to presne opačne. Ale všetko to brala veľmi dobre, a po určitom čase sa už len tešila zo stretnutia.

"A...oh, hm, teraz sa s nimi niekedy nestretneme?" zamumlala zahanbene.

"Teraz asi nie. Oni odlietajú do Californie, a o týždeň sa s nimi máme stretnúť."

"Ahá! Som taká rada, že moja sestra je kamarátka s One Direction!" zvolala nahlas, na čo sa niekoľko hláv v parku k nám otočilo. Inštinktívne som Jane buchla po ramene, a vydesene zašepkala: "Ticho! O tomto nikto nemá vedieť!"

"Prepáč, ale toto sú skvelé správy, lepšie ani nemohli byť!" usmiala sa ospravedlňujúco.

"Som rada, že sa z toho tešíš. Všetko je to len a len kvôli tebe," žmurkla som na ňu.

...

Ubehlo zopár dní, keď som sa vracala zo školy, a v schránke som našla veľmi peknú pohľadnicu, na ktorej bola piesočnatá pláž, šíri oceán, a plno usmievajúcich sa ľudí. Ihneď som vedela, od koho to je. Hneď na mieste som ju otvorila, a bolo tam napísané:

Milá Eileen a Jane,

Tak, už sme sa tu ako-tak udomácnili, je to tu absolútne bomba, až nato, že v noci nejako nevieme zaspať kvôli veľkému časovému posunu. Niall tým pádom vyžiera chladničku o tretej ráno, a vyhovára sa, že večera - ako to on nazval - je dôležitá.

Predstavte si, že sme sa pobrali nakupovať do nákupného centra, a museli nám SBS-kári pomôcť, toľko dievčat sa na nás hodilo. Uverili by ste?

Inak, prepáč Eileen, že sme potom nezavolali, ale z Nialla sa vykľul celkom zručný šofér, a nemali sme problém dostať sa von z Bristolu - asi...To potom vysvetlíme...

Každopádne, dúfame, že sa máte dobre - hlavne ty Jane, a už sa nevieme dočkať, až vás uvidíme na autogramiáde ;).

Louis, Liam, Niall, Harry & Zayn xxxxx

Prekvapene som pozerala na "krátky" odkaz. Ktorý z nich vie tak pekne písať? Och, Eileen, nad čím ty zase premýšľaš...

Moje telo ovládlo vzrušenie, a tak som aj vstúpila do domu. Jane mala hore ešte poslednú hodinu, a tak som sa rozhodla, že medzi tým sa mrknem na nejaké úlohy z matematiky.

Načmárala som si jeden zložitý vzorec a chvíľku naňho hľadela. O pár sekúnd som už videla jednu veľkú šmuhu, a pred mojimi očami som sledovala všetkých piatich chlapcov. Ako sa smejú, ako si hovoria vtipné historky, ako spievajú, ako blbnú...

Uvedomila som si, že kvôli nim som strácala sústredenosť. Nevedela som prestať na nich myslieť, nech som sa akokoľvek snažila.

Potriasla som hlavou, aby som odohnala ich obraz, a zamračila som sa na písmenká a čísla.

Pomaly som začala písať riešenie, a keď som sa po desiatich minútach dostala ku konečnému výsledku, zistila som, že vôbec nesedí. Celé som to niekoľkokrát preškrtla, a opäť som sa pustila do počítania, až kým som nedostala ten správny výsledok, čo trvalo poriadnu chvíľku.

Moju myseľ vždy ukradla otázka, čo práve v tom momente robia chlapci. Určite nie to, čo ja...

Po hodine

"Ahoj Eileen," počula som, ako sa mi niekto zdraví. Zdvihla som pohľad od rozrobeného príkladu, a uvidela milú tvár slečny Hallovej.

Usmiala som sa. "Dobrý deň. Už ste skončili?"

Prikývla. "Áno, a zajtra pokračujeme."

"A ide jej všetko, alebo si s ňou mám na niečo sadnúť?" spýtala som sa, prižmurujúc oči.

Slečna Hallová si vzdychla. "No, má problém so sústredením v posledných dňoch."

Ihneď mi napadla myšlienka. Už sa zrejme nevie ani sústrediť kvôli One Direction...

"Viete, za pár dní nastane deň, ktorý bude pre Jane dosť významný, takže zrejme preto sa nevie poriadne sústrediť, ale sľubujem, že prehovorím s jej dušou," pousmiala som sa ospravedlňujúco.

"A čo také sa deje o pár dní?" spýtala sa slečna Hallová, a úsmev mi opätovala.

Vzdychla som si. "Beriem ju na autogramiádu jej obľúbenej kapely. Chcela som, aby mala dobrú náladu tieto dni, tak som jej to prezradila. Bolo by to voči nej neférové."

"To máš pravdu, si ukážková sestra. No ale ja sa ponáhľam, musím ešte skočiť do obchodu, tak sa maj krásne, Eileen." Zamávala mi, a už aj bežala k vchodovým dverám. Keď som počula, že sa za ňou zavreli, vyštartovala som za Jane do izby. Dorábala si niečo v zošite.

"Jane, prečo sa nesústredíš na hodinách?" spýtala som sa pokojným hlasom.

Zdvihla hlavu od zošita, a potom sa usmiala. "Ále, to kvôli tomu pondelku, čo bude."

Pretočila som očami. "Ja viem, že je to pre teba húú deň, ale bolo by fajn, keby si sa venovala aj svojím mozgovým bunkám."

"Hádam ma nejdeš spucovať," zamumlala Jane otrávene.

"Nie, len toto od teba žiadam. Hodilo by sa, keby si mala pozoruhodné výsledky, potom by si sa mohla pozrieť aj za nejakou vysokou školou, nemyslíš?"

Pokývala hlavou. "Na to ešte mám čas."

"Fajn, ako chceš."

Vedela som, že posledná vec, s ktorou by sa Jane zabývala, je práve vysoká škola. Jane nikdy nebola na knihy, ani na učenie. Pred tou haváriou chodila tancovať, spievať a učila sa hrať aj na klavíri, ale po tej tragédii už nemohla robiť ani jedno. Tým, že nemohla používať jej dlhé a štíhle nohy ju stiahlo až na úplné dno. Jane mávala krásnu vysokú postavu, väčšinou opálenú, keďže vždy chodievala do solária, a tanec bol jej všetko. Snívala o speváckej kariére, alebo o herectve, ale kto by zobral nejakého vozíčkara, ktorý stratil zmysel pre život?

Predstava, že zvykávala byť vždy usmievavá, veselé a optimistická, vo mne vzbudil obrovský smútok. Bola presne po mame, a ja po otcovi.

Ja som bola na rozdiel od mojej sestry vždy tichšia, učenlivejšia a zaujímali ma matematické a fyzikálne vedy. Nikdy som si nevedela predstaviť, že by som si mohla zarobiť peniaze za nič nerobenie, a nikdy mi ani nešlo do hlavy, aby som si niečo tvrdo neodmakala.

Síce Jane schytala maminu krásnu postavu modelky, nezdedila túžbu po politike ani po zákonoch ako mama. Bola právnička, jedna z najvyhľadávanejších v Londýne, a jej smrť ľudia brali tiež ako veľkú tragédiu, s ktorou sa tak rýchlo nevedeli vysporiadať.

Otec, ktorý nebol najvyšší - no ani najmenší, nemal nikdy stále zamestnanie. Mama si ho zobrala z čistej lásky, v ktorej nič neznamenalo jeho sedliacke správanie sa k práci. Väčšinou pracoval na stavbe, keď sa mu pošťastilo, pomáhal pri navrhovaní domov - čo bolo omnoho lepšie, než ich sám stavať. Otcovi vždy išla matematika (ako aj mne) ale na vysokú školu nešiel, lebo bol príliš lenivý. Mohol sa z neho stať vyžadovaný architekt, ale on nie, veď načo! Teraz by sme neboli v situácii, v akej sme.

Jeho svaly po celom tele priťahovali ženskú pozornosť, ale otec mal vždy oči iba pre našu mamu, čo je raritné. A teraz, keď už nie je medzi nami, som sa obávala, že raz príde s našou novou matkou. Ale verila som mu, a on vedel, že by sme sa tomu netešili, aj keď má právo na lásku.

"Eileen? Čo je?" spýtala sa prekvapene Jane, keď som ešte hodnú chvíľku stála v našej izbe, a civela do ničoho.

Jemne som potriasla hlavou. "Ale nič. Ak by si niečo potrebovala, ozvi sa, som dole."

Vtedy som si uvedomila, že sa už neviem dočkať na autogramiádu.

Comment :)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Sim:-* Sim:-* | 6. ledna 2012 v 20:47 | Reagovat

Úžasné!Už se nemůžu dočkat na dalšíí díl!:DDD....Honem další! :D ;)

2 Narry* Narry* | Web | 6. ledna 2012 v 22:02 | Reagovat

Večera o tretej ráno :DDDD To fakt len Niall môže :DDD Som pod stolom od smiechu . Som si nepredstavovala že Jane môže byť tak pekná ako ju opisuješ :) Fakt krásna kapitola :) Teším sa na pokračovanie :)

3 Májuš Májuš | Web | 6. ledna 2012 v 22:44 | Reagovat

yay,ten dopis od kluků! :D dokonalé! :D honem dááál! :)

4 Melita Melita | 7. ledna 2012 v 23:55 | Reagovat

aj ja chcem pohľadnicu z Kalifornie :/ :D páčilo sa mi ako si opísala rodinu :) len mám jednu pripomienku, keď si napísala "po hodine"; mne by sa tam skôr hodilo " o hodinu" :) to je len môj postreh do budúcnosti :) inak super ako vždy :))

5 Pattie Pattie | 8. ledna 2012 v 14:03 | Reagovat

fakt krásne napísané. :)) Ale nial a o tretej večera. :D čistý rehot. :D Ale chalanom závidím Californiu. :D a tie fnúšičky, šak sa ani nečudujem. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama