7.kapitola

2. ledna 2012 v 21:00 |  Moments
Niekoľkokrát som to prepisovala, lebo som s tým nebola spokojná, tak dúfam, že mi to už vyšlo :D




"Eh, chalani, ste si úplne istí, že ma chcete zobrať? Lebo...je už pomerne neskoro, a Bristol ďaleko..." začala som váhavo, ako sme si všetci posadali do čierneho SUV - u.

"Podľa mňa sa len bojíš, že šoféruje Louis," povedal Harry, a zatresol za sebou dvere.

Pokývala som hlavou. "Možno, ale tu ide proste o to, že Louis môže dostať mikrospánok, a potom havarujeme," hovorila som ignorujúc smiech chalanov. Pff, tak toto je ich vďaka, za moje vredy z nadchádzajúcej cesty?

Ako som sa na celú situáciu pozerala, došlo mi to celé pritiahnuté za vlasy. Ja predsa nemôžem sedieť s One Direction pod jednou strechou v aute. Celé sa mi to zdalo príliš nereálne, aby som dávala dostatočný pozor na realitu. Cítila som sa v ich prítomnosti skvele, dokázali moju myseľ natoľko zmiasť, aby som nepremýšľala o mojich starostiach a problémoch. Síce som s nimi bola teraz prvýkrát takto sama, no pripadalo mi to, akoby sme mali zážitky po celý život. Dalo sa s nimi s ľahkosťou rozprávať, a oni to vzali v pohode, o čom som bola prekvapená, a všetky vážne veci prevrátili na žart, z čoho som si mala brať príklad - neber veci príliš vážne.

"Eileen? Teraz kade?" spýtal sa ma Louis, keď sme zastavili v obrovskej londýnskej zápche.

"Ty nevieš cestu?" spýtala som sa so strachom v hlase. "Ja som myslela, že vieš kade treba ísť, keď ste mi už navrhli, aby som šla s vami...Možno ešte pôjde nejaký bus o takomto čase," mumlala som si.

Louis pretočil oči. "Dievča, upokoj sa. Všetko mám pod kontrolou. Neviem síce, či Paul bude spokojný, že mu auto kade-tade vozíme..."

"Louis!" zvolal Niall, ktorý sedel po mojej ľavici. "Keď už žartovanie, tak také, ktoré sa zaobíde bez infarktu."

"Prečo, kto má dostať infarkt?" ozval sa Louis prekvapeným hlasom, a pritom pozrel na Nialla cez spätné zrkadlo.

"Žeby Eileen?" spýtal sa Liam, ktorému únava liezla až na tvár.

"Oh, jasne," prikývol pomaly Louis, na čo sa ozvalo zopár zívnutí. Louis ihneď ožil a rýchlo zatlieskal. "Detičky, ešte nespíme!" zvolal pevným hlasom a zapol rádio, z ktorého sa začala valiť disco hudba.

"Vypni to," zamumlal Zayn, sediaci na strane spolujazdca. "Veď je už neskoro."

"Ja ťa nespoznávam, dieťa. Začína to s tebou byť vážne," pozrel naňho Louis a jemne ho štuchol do pleca. Zayn sa len lenivo pomrvil a privrel oči.

Zahryzla som si do pery. V skutočnosti to bol Niallov nápad, aby ma zobrali, a určite chalanov postavil pred hotovú vec...a oni z toho neboli dvakrát nadšení. Teda, to je len môj predpoklad. Nechcela som byť na obtiaž, radšej by som aj prespala na stanici, len nech nemusia kvôli mne strácať čas...

"Keď budeme pred Bristolom, budeš ma navigovať," oznámil Louis. Už len rozhlas mu chýbal.

"Stačí, ak ma vyložíš pri..."

"Prepáč, ale neviem adresu tvojho bydliska."

"Chcela som povedať námestie."

"A práve preto som ťa prerušil," usmial sa Louis. "A čo máš inak na práci?" spýtal sa ma.

"Zrejme spanie," odvetila som. "Ale pozajtra prepustia Jane z nemocnice," usmiala som sa pri tej myšlienke.

"Fakt? To je skvelé!" Louis sa úprimne potešil. "Už sa neviem dočkať, keď ju uvidím na autogramiáde."

"Hm..." Váhavo som si začala šúchať krk.

"Prídete, že?" spýtal sa Louis, v jeho očiach ostražitosť.

"Sľúbila to," zamumlal Harry zachrípnutým hlasom. "A teraz mi, prosím vás, držte palce," hovoril ďalej, a pozeral do displeja na jeho mobili. "Idem prekonať rekord."

Zamračila som sa. "A v čom?"

S natešenými očami pozrel na mňa a podstrčil mi jeho mobil. Začala som sa rehotať. "To si robíš srandu? V rolovaní toaleťáku?"

Prikývol. "Vieš, aká je to sranda? Minule som mal okolo ôsmych sekúnd, a to je neprípustné."

S úsmevom som pokrútila hlavou. "Mne by to trvalo aj osemnásť."

"Treba tréning," povedal a už aj sa venoval hre. "Mimochodom, donesieme ti pohľadnicu z Californie."

Oprela som sa o kožené sedadlo. "To nie..."

"Jane sa nášmu darčeku iste poteší," povedal povýšenecky, a narovnal sa na sedadle - no hneď sa aj rozosmial.

"O tom nepochybujem," usmiala som sa.

Chcela som už byť doma, vo svojej postieľke. Nemohla som sa stále vyhnúť pocitu zaťažovania týchto chlapcov.

Ostrá bolesť v chrbte sa z ničoho nič prejavila, na čo som reagovala nepatrným vystretím chrbtice. Bolestivý výkrik som úspešne udusila v sebe a modlila sa, nech už cesta skončí. Očné viečka som už len tak-tak držala, a bála som sa, že zaspím. Chcela som nadviazať nejakú konverzáciu, ale bola som príliš unavená na premýšľanie o nejakej téme. Chalani si medzi sebou niečo mumlali a ticho sa smiali, ale nedokázala som im venovať dostatočnú pozornosť, aj keď to odo mňa zrejme očakávali.

Pokúsila som sa opäť oprieť o sedadlo. Pomaly som vydýchla od zaťaženia, až som pomaly prestávala vnímať a oddala sa obávanému "mikrospránku".

...

"Myslíš, že spí?" zamrmlal niekto.

"Veď doteraz bola hore." Ďalší hlas.

"Ale nevieme kde býva!" Strach v hlase. "Otec jej opäť volal, ale to už som nemohol zdvihnúť."

"Čo teraz?"

"Veď ju vzbudíme..."

Náhle som otvorila oči a zistila, že sa o niekoho opieram. Rýchlo som sa narovnala a bola monitorovaná piatimi prekvapenými tvárami. Potom som pozrela na človeka, ktorého som pritláčala svojou hlavou...Niall.

"Prepáč," zamumlal Liam. "Nevieme kde bývaš."

"Oh," vydýchla som zahanbene, a snažila sa skrotiť svoje neposlušné vlasy.

Chvíľku mi trvalo, kým som sa poriadne zorientovala, ale nakoniec som zistila, že nie sme vôbec ďaleko od môjho domova. Tichým hlasom som navigovala vždyusmievajúceho Louisa, ktorý si robil srandu z môjho náhleho zaspania.

"Tu to bude dobre," povedala som, keď sme zastavili presne pred vchodom do nášho domu.

"Pekný dom," usmial sa Louis. "Dúfam, že potom dostanem odmenu za odvoz."

Usmiala som sa. "Určite. Tak, ja vám veľakrát ďakujem za odvoz. Dávajte si pozor na ceste naspäť," mrkla som na Louisa, ktorý zdvihol ruky v obrane. "Ja nešoférujem naspäť."

Otázniky v mojich očiach donútili odpovedať Liama. "Niall sa ujal tejto životnej príležitosti."

Mrkla som na blonďavého Íra, ktorý sa hrdo usmieval.

"Tak si dajte pozor. Ak zablúdite, ozvite sa," povedala som a zabuchla za sebou dvere, keď sa ešte otvorili a počula som Niallov hlas.

"Ale ty si nám svoje číslo nedala," povedal a vystúpil z auta, aby prišiel ku mne.

Dych sa mi na chvíľku zastavil. "Uh, hm, takže..." rýchlo som mu ho nadiktovala, a on ma obdaril obrovským objatím.

"Volám, keby niečo." Ukázal na svoj mobil a zaujal miesto vodiča.

Všetci sa mi s vysmiatymi tvárami odzdravili a potom vyštartovali po tmavej ulici preč.

Neodišla som do domu, až kým auto nezabočilo za roh. Vážne som teraz vystúpila z auta One Direction? Pokiaľ si spomínam, mala som si brať príklad od chalanov - nebrať veci vážne. Tak v tom prípade, by som sa mala zasmiať, a pobrať sa do domu s myšlienkou, že toto mol MEGA výplod mojej fantázie.

Učinila som tak, len bez toho plánovaného smiechu. Keď som prestúpila prah domu, v ktorom vládla tma, zrazu sa rozsvietilo svetlo v obývačke, kde sedel otec.

"Eh, ahoj, ocko," zamumlala som, ako som si odväzovala šnúrky na conversách.

"Tvoja kamarátka ťa aj doniesla domov?" spýtal sa, lakťami opretý o operadlo kresla, a ruky spojené.

Tvárila som sa, že o nič nejde. "Ó áno, je veľmi milá. Hm, bála sa ma pustiť takto neskoro domov samú, tak mi navrhla odvoz. Ocko, úprimne, ani ty by si neodmietol. Mimochodom, Jane prepustia..."

"Neodbočuj od témy," prerušil ma pokojne a ukázal na pohovku oproti nemu. Váhavo som sa na ňu posadila, a čakala, čo povie. "Takže, koľko má táto tvoja kamarátka rokov?"

"Hmm...asi sedemnásť."

Nadvihol prekvapene obočie. "Sedemnásť," zopakoval zamyslene. "A kde býva?"

Vedela som, kam tento "výsluch" speje. Otec niečo tušil. Ak by si bol na sto percent istý, že sa jedná o človeka môjho pohlavia, netrápilo by ho to. Ale on jednoducho niečo tuší.

Preglgla som. "V Bristole predsa."

"Takže v Bristole," opäť zamyslene zopakoval, na čo som prevrátila očami.

"A čo pracujú jej rodičia?"

"No, vieš, to som nemala možnosť vyzistiť...Boli sme príliš zažraté do nášho spoločného projektu."

"Takže ste boli zažraté do vášho projektu..." opäť zopakoval.

Zahryzla som si do pery, aby som sa neusmiala.

"A má brata? Sestru?"

Zamračila som sa. "Hm, brata."

"Ách ták, takže brata."

Plesla som sa po čele. "Ocko, môžeš už prestať po mne opakovať? Ak máš nejaký problém, povedz mi ho."

Otec pomaly a elegantne prikývol. "Takže máš problém s mojím opakovaním?"

Nahnevane som vstala. "Oci, toto už preháňaš."

Otec John sa postavil, a s prižmúrenými očami na mňa pozrel. "Ty sa nezvykávaš nahnevať."

"Som veľmi unavená, prepáč," zamumlala som, a nohou som prečesávala jemný koberec.

"Nie, už v poslednom čase som si všimol, že nie si vo svojej koži."

"V škole toho dajú zabrať," ozrejmila som mu. Aby som bola úprimná, nevšimla som si - nezaregistrovala som - že by som sa v poslednom čase správala inak. Možno aj áno, ale to by bolo skôr kvôli Jane. A pri pomyslení, že o mesiac aj niečo budú Vianoce - prvé Vianoce bez mamy - mi bolo na odpadnutie. Nemala som poňatia, ako to celé bude prebiehať.

"Nedonesieš ju aj ty niekedy k nám, nech neotravuješ vždy u nich?" Otec sa vrátil k pôvodnej téme.

Pokývala som hlavou, robiac sa, že premýšľam o tom nápade. "Dobrý postreh, ocko. Určite o tom popremýšľam."

"A ak by to prekvitlo, daj vedieť," povedal a odišiel, čím dal absolútne najavo, že celý čas sme hovorili o nejakom chlapcovi. Otec mal na výber hneď piatich, takže to problém nebude...

...

Keď som sa poriadne vysprchovala, ponatierala sa, a nakoniec si obliekla čerstvo vyprané pyžamko, ľahla som si do postele, a cítila sa plná energie. Ale hlavné, že keď si pri piatich najžiadanejších chlapcov v celej Británii, zaspíš!

Otvorila som notebook, a všimla si, že Allie je ešte stále online. Spomenula som si, ako som minule dostala vynadané, že som sa neozvala, kvôli tak dôležitej veci.

Krútiac hlavou, aby som vyhnala zlé myšlienky, som vytočila jej číslo.

Ihneď to zdvihla.

"Ei? Čo sa deje?"

Usmiala som sa. "One Direction sa deje," jednoducho som odpovedala dúfajúc, že nezačne pišťať a nezobudí celé mesto.

"Čože?" zatiahla ohromene. "Ty...Jáj, dúfam, že mi nejdeš povedať, že si bola zase s nimi."

Nadýchla som sa. "Ono to celé bola vážne veľká náhoda, tak ma nechoď hneď zabiť!" rýchlo som povedala, keď som si všimla, že Allie vstáva z postele, aby si prišla po moju smrť.

"Náhoda? Taká infection náhoda?" Sadla si naspäť a priblížila sa ku kamere, čím ma vydesila. Ona vie monitorovať aj cez skype...

"Allie, čistá náhoda..." Porozprávala som jej všetko od začiatku, ako Niall vošiel do obchodu, až po jeho posledné objatie.

"Áááá! To je také skvelé!" zapišťala.

"Pššt! Zobudíš všetkých! A nechcem, aby sa o tom hocikto dozvedel. Nechcem byť terčom pre šípy od ich fanúšičiek."

"Oni by ťa ochránili, jedna radosť," usmiala sa. "Eileen, toto je absolútne úžasné! Kedy sa s nimi máš opäť stretnúť?"

"Nemám sa s nimi kedy stretnúť..." začala som, a potom som si spomenula na autogramiádu. Radšej som si zahryzla do pery a premýšľala, či to povedať, alebo nie. Allie si veľmi nevedela udržať jazyk za zubami, a už som ľutovala aj to, že som jej povedala o dnešnom stretnutí s nimi. Hocikedy by to použila proti niekomu, kto ju naštve...Pretože sa vždy vyhovára na mňa!

"Aj tak odchádzajú do Californie," povedala som nakoniec, nebadane krútiac hlavou nad mojimi "tajomstvami". Myslela som to viacej smutnejšie, než som chcela. Prečo by mi to malo byť ľúto? Aj tak by som sa s nimi už neuvidela, tak čo robím veľké veci z toho?

"Vážne? Fú, takže sa vrátia čisto opálení...No to budeme zase očumovať ich sexy fotky," zapriadla Allie.

"Allie, okamžite začni brať veci vážne!" zvolala som, opäť si uvedomujúc, čo som sa chcela naučiť od chalanov. Neber veci príliš vážne... "Teda, chcem povedať...že ty budeš očumovať ich fotky. Ak si určite dobre pamätáš, Jane majú pustiť domov v nedeľu. Konečne bude všetko v poriadku," usmiala som sa, a oprela sa o studenú stenu.

"Áno, pamätám si. Prídeme sa s Lucy pozrieť. Určite sa aj Jane veľmi teší domov. Musí to mať ťažké..."

"Určite to má ťažké, ale obdivujem ju, lebo ani raz nevybuchla od zlosti. Neľutuje sa, len sa morduje."

Allie sa zasmiala. "Morduje...Vieš, že ste úplne rozdielne?"

"Až prehnane," uznala som.

...

V nedeľu sme boli obaja s otcom nastúpení pri Janeninej posteli, pripravení ju vziať po dlhej dobe domov.

"A užívaj lieky, Jane," upozornil ju doktor, a potom sa štedro usmial na otca, vďaka čomu sa mu urobili vrásky okolo belaso-modrých očí. "Malo by byť už všetko v poriadku. Hlavne dodržujte pravidelné dávky liekov, a najlepšie je začať s rehabilitáciou a hlavne - čerstvý vzduch. Pri tom sa mozog lepšie prekrvuje, a Jane bude schopnejšia sa lepšie sústrediť na učenie," povedal a žmurkol na mňa.

Úsmev som mu opätovala, a snažila som sa zapamätať si každé doktorovo slovo, aby sme ani omylom nespravili chybu pri Janeninej opatere.

"Vyvaruj sa hnevu, nervozite, hlučným prostrediam, jednoducho zlých pocitov," pokračoval lekár.

Jane začínala byť trochu nervózna, keď sa pomrvila na svojom vozíčku. Tak som sa sklonila a s úsmevom jej zašepkala: "Vyvaruj sa nervozite. Spomínaš?"

Oduto na mňa pozrela a zamumlala. "Už by som aj vypadla z tohto hrozného prostredia."

Len som ju jemne pohladila po pleci, a ďalej nastražila uši. Bola som veľmi rada, že sa moja spoločníčka konečne vracia do jej vlastnej postele, kde ju nebudú obskakovať sestričky oblečené vo fádne zelených "róbach", a lekári v bielych plášťoch. A vôbec, že sa bude môcť nadýchnuť arómy nášho domu. V záhrade za naším domom, hneď za skleníkom, sa nachádzajú stromy, kde aj bude môcť tráviť viacej času - robila som si plány.

"Dovidenia," odzdravil lekár, a povzbudzujúco pobúchal Jane po ramene, na čo sa len usmiala a odzdravila.

"Ďakujeme veľmi pekne," povedal otec a podal si s lekárom ruku. Ako sme opúšťali nemocnicu, hneď sa mi vynorili spomienky, keď som tu bola naposledy. Zdvihla som zrak k vchodovým dverám dúfajúc, že oproti nám bude opäť bežať zadychčaný Harry, ale to by som musela zažívať déjá vu.

"Tak, čo máš nové?" spýtala sa ma Jane po ceste k nášmu autu.

Odkašľala som si. "Doma ti všetko porozprávam. Mám pre teba úžasnú správu," zoširoka som sa na ňu usmiala a vnútri som skákala asi meter päťdesiat.

"Fúha, to vyzerá na veľmi dobré správy. Nepovieš mi ich teraz?" Jane na mňa prosebne pozrela.

"Ani ma nenapadne," vyplazila som na ňu jazyk. "A hneď dnes aj pôjdeme na prechádzku. Po dlhom čase ti prospeje konečne vidieť aj niečo iné, než nejaké nemocničné prostredie."

Jane si zhlboka vzdychla. "Súhlasím."

Comment :*
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Narry* Narry* | Web | 2. ledna 2012 v 22:43 | Reagovat

Ach božéééé ja si viem úplne predstaviť tú atmosféru v tom aute .:DDDD A Zayn jak odbil Louisa s tým rádiom no mala som dosť  :DDDD úplne skvelá časť , ani nevieš ako strašne sa teším na pokračovanie :)

2 Melita Melita | 2. ledna 2012 v 23:15 | Reagovat

perfiš :)) ma teraz napadlo, že by Eileen mohla ísť s nimi akosi do Californie :D tak nejak omylom :D inak sa mi strašne páčilo: "Žeby Eileen?" :D superná ;)

3 Sím;) Sím;) | 3. ledna 2012 v 8:02 | Reagovat

Taky jsem si myslela že by Eilen mohla jít snimi do Californie' :DDD..Ináč super část!:DD;)

4 Pattie Pattie | 3. ledna 2012 v 15:56 | Reagovat

genialita znova. :))) ked píšeš o chalanoch, ja sa len usmievam jak debilko, a aj sa zasmejem, a mama na mna kuká jak debil ked prechádza nahodou okolo mojej izby. :D ale inak super užastna časť. :)

5 Májuš Májuš | Web | 3. ledna 2012 v 17:35 | Reagovat

ahhhh krsáný díííl! :) Moc povedené, těším se na další! :D :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama