20.kapitola

31. ledna 2012 v 20:14 |  Dôveruj mi 2
Há, je tu ďalšia kapitola po toľkých storočiach :D Celkom veľa sa už pýtate na tento príbeh, čo ma milo prekvapilo :) Mala som to už dlhšie rozpísané, ale potom som sa až prehnane vtiahla k One Direction, takže na toto som trošku pozabudla :DD
Každopádne, je tu pokračovanie, tak dúfam, že sa mu tešíte tak ako aj ja :D Lebo dlho to už nepotrvá, a končí to ;)


"Môžete ísť, prepustili vás." Vošiel dovnútra policajt na druhý deň.
Zdvihla som hlavu. "Čo?"
"Súd vám uznal za pravdu, tak choďte rýchlo domov, kým si to nerozmyslí," pousmial sa policajt, čo ma šokovalo.
V okamihu som bola na rovných nohách. "Môžem ísť?! Ježiš, to ako vážne? Áá!" zvýskla som potichu, a objala policajta, ktorý zostal na chvíľu vykoľajený.
"Oh, dobre, dobre, teraz už choďte." Nakoniec sa úprimne usmial a ja som s radosťou vyletela von z miestnosti čo najďalej od tohto hrozného miesta.
**
"Mama, ďakujem ti veľmi pekne!" zvolala som natešene, keď som sa stretla s mamou v hotely.
"Nemohla som uveriť, že sa Oswald opäť votrel do našich životov. Bolo načase, aby sa všetci dozvedeli aj minulosť."
Pokrútila som neveriacky hlavou. "Čo sa s ním bude diať?"
Mama vzdychla a ľahko pokrčila plecami. "Vôbec neviem. Je chorý na srdce, a nemyslím, že si bude odpykávať."
"Ale prečo nie?! Veď mu skoro nič nie je, keď mohol zopakovať to, čo pred niekoľkými rokmi. Je to len starý falošný držgroš."
Mama sa pousmiala. "Počúvaj, už je všetko v poriadku a to posledné, čo budeš teraz robiť je, že sa budeš zaberať týmito problémami. Pokiaľ viem, mám úspešnú študentku, takže nech sa páči v tom pokračovať!" mama mi pohrozila prstom a pobrala sa do malej kuchyne, kde mala prichystané dva čaje.
Nasledovala som ju s vyschnutým hrdlom. Skoro som mame chcela prezradiť, že som urobila skúšky ale z tanca. Tomu by sa už asi toľko netešila, či?
Pošúchala som si krk. "Eh, áno. To mi pripomína, že sa musím čo najskôr stretnúť s kamarátom. Ani nevie, čo sa stalo..."
"Ktorý kamarát?" hneď sa ku mne otočila s ostražitým pohľadom.
"Počkaj, nie, on je teraz predsa na Hawaii. Och, tak nič," rozmýšľala som ďalej nahlas, ignorujúc jej otázku.
"Lia?"
"Hm?" pozrela som na ňu prekvapene. A ešte aj za Justinom musím ísť...
"Ktorý kamarát?"
Mávla som rukou. "Nechaj tak. Hm, kde je Justin? Splietal niečo, že bude v hotely."
"Áno, je na trinástom poschodí, izba 231."
"No tak idem za ním," povedala som a už aj som tak učinila.
"Ale vychladne ti čaj!" volala za mnou mama.
"Potom ho vypijem!"
**
Trikrát som zaklopala na Justinove hotelové dvere, a netrpezlivo pri tom poklopkávala nohou o zelený koberec.
Ihneď sa otvorili dvere, a ja som už aj bola v Justinovom objatí.
"Tak ťa pustili?" zamumlal mi do vlasov.
"Áno, vďaka mame. Ona dobre vedela, že keď zakročí, tak Oswald ustúpi. A aj ja som to vedela...Alebo aspoň tušila."
"To je super," usmial sa a vtiahol ma dovnútra. "Konečne môžeme byť spolu. Pripravoval som sa na túto chvíľu, takže som kúpil nejaké DVD-čka a popcorn...Urobíme si dievčenský večer!" dodal s dievčenským hlasom, ktorý už len ťažko bolo rozpoznať s jeho vyspelým mužným hlasom.
Usmiala som sa. "To je skvelé, ale ja si ešte musím niečo vybaviť. Počká to hodinku?"
Justin si zahryzol do pery. "Čo je dôležitejšie, než toto?"
"Nič, ale jeden telefonát si musím vybaviť," odvetila som prosebným tónom.
Vedela som, že Justin si na tomto dal záležať, ale na druhú stranu mne veľmi záleží na tom, aby som čo najskôr zavolala Ericovi, ktorý to aj možno očakával po tom hroznom hovore v nemocnici.
Justin nahodil smutný výraz ale nakoniec prikývol.
Vzdychla som si. "Tak mi daj aspoň päť - desať minút."
Zrazu sa zoširoka usmial. "Dobre." A už ho ani nebolo.
Pretočila som s úsmevom oči a vytiahla svoj mobil. Rýchlo som vytočila Ericovo číslo, a čakala na prijatie hovoru.
"Áno, Lia?" ozval sa jeho príjemná hlas na druhej strane.
"Ahoj," vydýchla som s úsmevom. "Ja...Chcela som sa len spýtať, či je všetko v poriadku."
"Ale áno. Teda, ... áno, vlastne, všetko je v poriadku."
Jeho zastretý hlas mi nesedel. Erica som nikdy nevidela nahnevaného, ani podráždeného... "Ak sa o tom nechceš rozprávať..."
"...máš pravdu, nechcem," odpovedal pokojne. "Možno nie cez telefón."
"Ty sa na mňa hneváš." Nebola to otázka. Erica zrejme ranil fakt, že som nebola pri ňom, keď bol v najhorších časoch, a ani ja som z toho nebola dvakrát nadšená, ale odkiaľ som mala vedieť, že sa niečo stane?
"Ale prosím ťa," ironicky sa zasmial. "Na teba by som sa nevedel hnevať. Keď sa vrátiš, daj mi vedieť. Možno tu ešte budem."
Zahryzla som si do pery. "Zajtra sa vraciam. Stretneme sa?"
Chvíľku bol ticho, no potom odpovedal: "Dobre. O tretej v našej kaviarni."
"V našej?" spýtala som sa prekvapene s úškrnom.
"Odkedy som ťa zachránil od tvrdého alkoholu to nazývam naším miestom."
Zasmiala som sa. "Ak je podľa teba tvrdý alkohol pivo tak si podivín."
Konečne sa aj Eric úprimne zasmial. "To som bol už od začiatku, nie?"
Prikývla som si. "Áno, keď sa nad tým tak zamyslím, si celkom odvážny."
"Aj takí ľudia sa musia niečoho báť," povedal potichu, až som si myslela, že som si to celé len vymyslela.
Privrela som oči. "Neboj sa. Zajtra prídem, a všetko mi porozprávať. Snáď ti tento krát budem vedieť pomôcť ja."
"Tak to neviem. Prepáč, ale už musím ísť. Maj sa pekne, a uži si tam ešte tento večer." A zložil.
Otvorila som oči. "Ahoj."
Vošla som do obývačky k Justinovi.
"S kým si tak dlho hovorila?" spýtal sa s úsmevom Justin, keď som si k nemu prisadala.
"Jeden kamarát. Má problémy," odpovedala som úprimne tváriac sa, že sa o nič nejedná.
"Ty mu určite pomôžeš," pousmial sa a vlepil mi krásny bozk.
"Tak to dúfam, ale teraz pokračujme tak, kde sme prestali," zasmiala som sa a pobozkala ho.

Comment :*
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Melita Melita | 31. ledna 2012 v 22:08 | Reagovat

Čoooo ? ja tomu teraz nerozumiem ..nemali oni pauzu ? :D a zrazu sa bozkávajú :) asi si budem musieť znova prečítať predchádzajúce časti :D inak, pekná časť veľmi :) ale to, že to bude končiť, sa mi nepáči :/
ale nech sa to skončí akokoľvek skoro, budem na túto poviedku spomínať v dobrom, lebo každá kapitola mi vyčarovala úsmev na tvári :)

2 Pattie Pattie | 31. ledna 2012 v 22:11 | Reagovat

prečo končí to? :OOOO toto mi nerob.! prosím nie. :'( budem plakať! mam slzy na krajíčku. žiaden konieeec! :D (som jak malé trucovité decko a je mi to jedno!) inak úžastná ako vždy! :))))

3 Klaudi* Klaudi* | Web | 1. února 2012 v 20:37 | Reagovat

[1]:Melita: keďže som to dlšhie nepísala, ani ja som nebola celkom v obraze lol :D ale nejak som mala tušenie, že to má takto pokračovať, tak sa ospravedlňujem, ak je to chybné :)
[2]: Pattie: ešte to má zopár kapitol, nepodlihaj panike! :D
Ďakujem vám za komentáááre :) Ja zase na vás budem spomínať v dobrom (ako inak sa na vás dá, čo?) :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama