18.kapitola

1. ledna 2012 v 14:54 |  Dôveruj mi 2
Tákže, prvý článok v tomto roku je tetno :) Dúfam, že ste si poriadne užili Silvestra :)
Prepáčte, ak ste trochu dlhšie čakali na toto, ale viacej som sa zabývala písaním druhého príbehu a na tento som tak trochu zabudla :D Je to celkom zaujímavá časť - ktorú som nemala v pláne, až kým mi Pattie nerozsvietila žiarovku nad hlavou :D Dala komentár, ktorý mi pomohol tento príbeh nabrať smer, aký som ešte nepísala :D
Tak dúfam, že sa bude páčiť :* A ďakujem za komentáre :)



"Podľa mňa by sa ti tie šaty hodili," nadhodila Kristen, keď sme večer ležali na koženej sedačke pred telkou, a chrúmali chipsy.

Pretočila som oči. "Nemám náladu si kupovať nové. Myslím, že keď sa vrátim do Bostonu, budem sa venovať už len škole."

Kris zdvihla pohľad od Vogue magazínu a prekvapene zašveholila: "Zrazu pokoj od Erica a Justina?"

Hodila som do nej kúsok chipsu. "S Ericom sa budem musieť pozhovárať...Aj s Justinom..."

"No to sú mi novinky," zamumlala Kris, a opäť začala listovať v magazíne.

Vzdychla som si. Kristen vôbec nevie o tom, čo sa dnes udialo v nemocnici, a ani som nemala v pláne jej ozrejmovať situáciu. Pri pomyslení na poslednú návštevu Kristeninej mamy sa mi zdvihol žalúdok, a preto som jej povedala, že zajtra rozhodne zostanem v bezpečí hotelu.

Ktovie čo sa potom stalo, keď som odbehla od Oswalda...

"Hlavne s Justinom sa porozprávaj," pokračovala Kristen. "Obe dobre vieme, že je najvyšší čas ozrejmiť si, hm, určité veci. Neodkladaj to, a povedz mu pravdu."

Zahryzla som si do spodnej pery. "Ale prečo vždy hovoríš o nejakej pravde?"

"Veď, vysvetli mu dôvod tvojho nerozumného rozhodnutia."

"Tak to určite," odfrkla som a oblizla si slané pery od chipsov. "On mi už nemusí odpustiť."

Kristen neveriacky pokrútila hlavou. "Ako to môžeš povedať po toľkých rokoch?! Čo si si nevšimla, ako veľmi mu na tebe záleží? Spravil by čokoľvek, len aby si ťa získal späť, alebo - presnejšie, zistil, prečo si náhle tak podráždená, keď je reč o ňom."

Zaťala som zuby. "Vždy ma hecuje kvôli škole! Tebe by to azda nepilo nervy?"

Kristen sa poriadne posadila na svojom mieste, a zahľadela sa na mňa prenikavým pohľadom. "Chce ti dobre. Ja vážne nechápem, čo sa dnes stalo, no jedno mi je jasné. Nech sa stalo čokoľvek, on je jediná duša, ktorá ťa vie vyliečiť."

Ohromene som pozrela na ňu. Začínala som pochybovať, že moja najlepšia kamarátka je len normálna (a nevinná) ľudská bytosť. Na sto percent vie čítať myšlienky, a city ľudí.

Zrazu som sa postavila, vzala poncho, ktoré sa lenivo váľalo na operadle sedačky a zamumlala som: "Potrebujem si prevetrať hlavu." A rýchlym krokom som odišla na balkón, kde ma privítal studený vzduch, a snehobiele kachličky.


...


Na druhý deň som matne počula, ako Kristen odchádza z izby naposledy navštíviť svoju mamu.

Unavene som si pretrela oči a premýšľala, ako som sa v noci dostala do postele. Možno mi už vynecháva pamäť.

Vstala som z postele a pobrala sa do sprchy, aby som si trochu osviežila telo. Ako horúca voda stekala dole po mojom tele, som premýšľala, čo urobím, keď sa stretnem s Justinom.

Hodím sa mu okolo krku? Alebo len podídem k nemu, zahanbene sa usmejem a pozdravím?

Moje myšlienky vyrušilo klopanie na izbové dvere. Zamračila som sa, lebo som vedela, že Kristen by neklopala, veď má kartu od izby.

Rýchlo som sa zamotala do bieleho uteráku a pobrala sa otvoriť dvere. Keď sa búchanie na dvere zopakovalo, poskočilo mi srdce. Takže takto sa správa hotelový personál k ubytovaným?!

Otvorila som dvere, a čakalo ma prekvapenie - priam šok.

"Ste Lianna Back(ová)?" spýtal sa policajt, za ktorým ešte stál ďalší, dvakrát taký mohutný, ako jeho kamarát, ktorý mi práve položil otázku.

Prehltla som. "Obávam sa, že áno."

"Bolo na vás podané trestné oznámenie, včera, dvadsiateho prvého októbra o..."

"Čože?" hlesla som. "Na-na mňa?"

Policajt nadvihol znudene obočie. "Ste predsa Lianna..."

"Áno, som," odvetila som, a dych sa mi zrýchlil. "Č-čo som spáchala?"

Policajt si vzdychol. "Je to oznámenie, že ste napadli ťažko chorého muža na srdce."

Ako sa mi postupne slovo po slovku dostávala informácia do uší, krv mi tuhla v žilách a ja som zatínala zuby, až ma rozbolela celá čeľusť.

Policajt pokrútil nebadane hlavou. "Je mi to ľúto, budete musieť ísť so mnou na stanicu."

Pozrela som naňho, a nervózne som si hrýzla spodnú peru. "Pozrite, vy to nechápete. On..." sťažka som prehltla. "To on ma...on nie je normálny. Je to...je to chorý človek, ale ako psychicky..."

"Je mi vážne ľúto, ale je to moja povinnosť. Choďte sa obliecť, my vás tu počkáme," oznámil a prekrížil si ruky na prsiach.

Nemusel mi to hovoriť dvakrát. Okamžite som zabuchla dvere a vletela do svojej izby, kde som mala veci.

Rýchlo som si ich nahádzala na seba, úplne si uvedomujúc, že práve ma vezú na políciu.

Spodná pera sa mi roztriasla, a o chvíľku som začala srdcervúco plakať. Bola som hrozne vystrašená, čo ma teraz čaká. Idem na gilotínu? Ach, Lia, nebuď detinská. Trest smrti sa zrušil v roku 1981...! Vážne si teraz hovorím dejepis?!

Trasľavou rukou som vytiahla svoj mobil a vyťukala Kristenino číslo, aj keď som najprv mala v pláne volať Justinovi.

Zapla sa odkazová schránka, tak som Kristen nechala odkaz s "úžasnou" správou.

Prečo ho práve teraz musí mať vypnutý?! Panebože, ja idem...do väzby...

Keďže som nechcela zdržovať už aj tak rozzúrených policajtov, rýchlo som vyšla von na chodbu, kde si veselo debatovali, a keď ma zbadali, zatvárili sa prekvapene, ako keby ma prvýkrát videli.

Zamkla som izbu a nechala sa odviesť políciou.

Vonku chvalabohu nič také, ako paparazzi nebolo, za čo som bola veľmi vďačná. Nasadli sme do policajného auta, a o dobrých dvadsať minút som už sedela v prázdnej miestnosti, kde bol jeden stôl a na ňom lampa. Bola som tam úplne sama, a snažila som sa statočne brániť slzám, ktoré sa tiež báli udržať v mojom tele čo i len sekundu.

Do miestnosti zrazu vošiel ten istý policajt, ktorý si po mňa prišiel. Vydesene som sledovala jeho pohyby, ale on mal tvár úplne pokojnú - až podozrivo pokojnú - a sadol si na stoličku oproti mne. Cítila som sa ako vrah, ktorý len bránil svoju česť.

Policajt si vyložil nohy na stôl, čo ma dosť ochromilo. Je to policajt, ktorý je zaviazaný plnej a zodpovednej práci pre štát Masachussetts, a celým Spojeným Štátom, a on si takto prisadne k dáme? Ha! Aká dáma?

"Opíšte mi, ako celá situácia prebiehala," vyzval ma policajt, a upriamil na mňa pohľad.

V hrdle sa mi vytvorila obrovská hrča. Otvorila som ústa, že prehovorím, ale vôbec nič z nich nevychádzalo. Nech som sa akokoľvek snažila, nebola som schopná prehovoriť.

Vzchop sa! Nič si neurobila! Vysvetli mu všetko, a budeš v poriadku...Hlavne si nevymýšľaj...

"Eh...Ja...My sa s Oswaldom poznáme už dosť dlho. Je to mamin bývalý frajer..."

Policajtovi som porozprávala úplne celý príbeh od samého začiatku, a on ma bezvýrazne počúval, občas sa niečo opýtal. Ako som zachádzala do detailov (rozhodne som nimi nešetrila) policajt si postupne skladal nohy, až zrazu sedel normálne, lakťami opretými o stôl, pozorne počúvajúc.

Keď som skončila, pocítila som bolesť v hrdle. Toľko som hádam nenarozprávala za celý svoj život, ako som práve...A v skutočnosti som vôbec nevedela, k čomu to vedie. Bolo mi jasné, že ak Oswald k tomuto neprisvedčí, budem mať prúser. Možno, že ešte ma aj za to pošlú do väzenia, že si vymýšľam a klamem. Ale problém je v tom, že ja neklamem.

Policajt ešte chvíľku ostal ticho, keď sa nakoniec ozval hlbokým hlasom, ktorý omámil moje sluchové bubienky. "Chcete zavolať nejakým príbuzným?"

Zdvihla som k nemu pohľad. "Áno, prosím."

Zdvihol sa a mávol na mňa, aby som ho nasledovala.

Viedol ma cez chodbičky, na ktorých viseli rôzne nástenky, a na nich papiere, ktorým som nevenovala pozornosť.

Doviedol ma k pracovnému stolu, kde bol telefón.

"Máte päť minút," povedal a o pár krokov sa vzdialil.

Rýchlo som chcela vytočiť mamine číslo, ale nepodarilo sa mi trafiť správne tlačidlá, keď mi slúchadlo vytrhol policajt. "Diktujte mi."

Nemala som čas byť ohromená jeho priateľským gestom, a tak som mu nadiktovala mamine číslo. Podal mi slúchadlo a pobral sa preč.

"Prosím?" ozval sa hlas mojej maminky, pri ktorom ma opäť chytal plač. Určite bude zo mňa sklamaná, že jej jediná dcéra sa dostala do väzenia.

"M-mami, tu Lia," povedala som nakoniec.

"Lia?" počula som, ako sa usmiala. "Prečo voláš z neznámeho čísla?"

Lebo mi zobrali mobil...

"Som na polícii. Nemám veľa času, som v New Yorku a potrebujem, aby si sem prišla čo najrýchlejšie ako to je možné. Moc prosím!" zavzlykala som.

"Čo, prosím? Lia, upokoj sa, a všetko mi vysvetli," v maminom hlase zaznela panika.

"Ja nemám čas! Je to celé hrozne zdĺhavé, proste musíš prísť! Oswald na mňa podal trestné oznámenie."

Zostalo úplne ticho, až sa mama konečne ozvala. "Trestné oznámenie? Oswald?! Ako sa tu ten objavuje?"

"Mama!" zvolala som hystericky. "Príď na newyorskú políciu. A nikomu o tomto nehovor, zrejme si jediná šanca, ktorú mám."

"Ježiši!" vzdychla mama. "Takže si nerobíš zo mňa srandu?"

Zaťala som zuby. Ako, pre Kristove rany, si môže myslieť, že si z nej strieľam?!

"Nie je čas na vtipy, mama! Mám ťa rada, švihni si." A zložila som.

Trasľavo som vydýchla. Točila sa mi hlava z toľkých zlých správ naraz. Bolo mi na odpadnutie, ale také poníženie som si nemohla dovoliť. Premýšľala som o tom, ako sa mame podarí dostať sa až z Kanady sem do New Yorku ešte dnes. Je to veľmi dlhá cesta, a neprichádzalo do úvahy, aby po mňa vedel niekto prísť. Teda, nie po mňa. Keďže som už plnoletá, nie som pod obranou zákona, to znamená, že si trest musím ísť surovo odpykať. Ale čo sa stalo Oswaldovi? Nezobudil sa z tej facky? Alebo...Veď mu nič nebolo, ani len na zem nepadol... Ak mám opäť viesť boj proti Oswaldovi, s radosťou. Ale ak som ho prvýkrát uzemnila, podarí sa mi to aj teraz?
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Pattie Pattie | 2. ledna 2012 v 16:09 | Reagovat

Ouch. :) som poctená. :) Dakujem. :))
A samozrejme dokonalá, geniálna, perfektná božská, a mám strach. zase. :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama