6.kapitola 1/2

29. prosince 2011 v 17:26 |  Moments
Ahojte. Prepáčte, že som tu dlhšie nebola, ale nejako som nemala čas sem skočiť, len som obehla nejaké stránky, tak mi odpustite :*. Za to ale dnes prinášam ďalší diel Moments, dúfam, že sa vám bude páčiť. Je to možno dlhšie, neviem, či to je problém :) Želám vám príjemné čítanie ďakujem mockrát za komentáre - znamenajú pre mňa svet! :*





V škole

"Ooooooooo EILEEN!" počula som na chodbe, ako sa niekto ku mne valí behom.

Zmätene som sa obzrela, ale to som nemala robiť, lebo v tej sekunde, ako som pootočila hlavu, som dostala silný úder do hlavy a padla som na zem, a plus, sa na mne ešte tá dotyčná osoba váľala.

"Au!" pípla som, keď sa mi hlava neprestávala točiť a bolo mi na vracanie.

"Prisahám, že ja všetko v poslednej dobe len kazím," počula som nahnevané šomranie, akoby z veľmi vzdialeného bodu.

Pomaly som otvorila oči, keď som aj prestala cítiť niečie telo na mojom.

"Pomôžem ti," povedala Allie, a v tvári bola červená.

Podala som jej ruku, na čo mi pomohla vstať, ale hneď som sa jej musela chytiť, lebo mi nebolo dobre.

"Si okej?" spýtala sa ma, ako si voľnou rukou prášila čierne legíny.

Pomaly som prikývla. "Len sa...mi...hm, točí hlava," povedala som "opito".

"Musím ťa zobrať k lekárke."

"Nie!" zvolala som. "Už je lepšie."

Stále sa mi točila hlava, ale rozhodla som sa to decentne ignorovať.

"Tak, čo si chcela, že sa to nezaobišlo bez napadnutia?"

Allie vytŕčali vlasy na všetky možné strany. "Fakt prepáč, ja som ti nechcela zle...Mala by som sa od teba držať ďalej... Len som sa ti chcela ospravedlniť za ten včerajšok."

Mávla som rukou. "Allie, všetko som ti už vysvetlila, tak to nemôžeme nechať už tak? Mám veľmi dlhý deň, skús mi ho urobiť lepším," navrhla som unavene.

"Hmm...Oh, ty ideš dnes do práce, že?"

Prikývla som, a pomaly sa pobrala po chodbe do matematickej učebne.

"Prečo sa pýtaš?"

"Nič, len tak..." odvetila zamyslene a potom sa na polceste zarazila. "Ježiš, veď ty máš matiku...Prepáč, ale ja nepôjdem ani len na päť metrov blízko k tej učebni, takže sa vidíme na obede, pá!" zvolala znechutene, prudko sa otočila, až mi jej vlasy strelili do tváre a vyštartovala preč.

O dvadsať minút

"Dobre, takže sa to bude rovnať nule alebo päť?" spýtala sa ma prísne matikárka, ako sedela s vystretým chrbtom na stoličke s prekríženými nohami.

"Bude sa to rovnať nule," odvetila som už trochu nervóznejšie, než som mala v pláne, keďže som pätnásť minút počítala jednu rovnicu na tabulu.

Pomaly prikývla. "Áno, dobre. To bude za B," odpovedala nakoniec.

Vypleštila som oči. "B? Veď som to všetko vedela!" zvolala som nahnevane.

Pozrela na mňa a pomaly si dala dole okuliare. "Ale zasekla si sa pri piatom riadku rovnice. Musela som opraviť znamienka."

"Je to len jedna chyba," hlesla som.

Odmerane pokrútila hlavou. "Je mi ľúto, Eileen. Máš na viac, nebola si stopercentne sústredená a na prijímačkách na vysokú školu nebude žiadny pardon."

Nervózne som si začala hrýzť peru. "Dobre."

Sadla som si na svoje miesto a modlila sa, nech mám už za sebou tento sprostý deň. Pri pomyslení na prácu po škole v Londýne sa mi zdvíhal žalúdok...

"Meškáš!" zavrčal Mike - vedúci, keď som behom vletela do obchodu, kde si so záujmom prezerali CD-čka nejaký ľudia.

"Prepáč, meškal mi bus," povedala som ospravedlňujúcim hlasom.

"Strhnem ti to z platu," povedal a odišiel.

Ani som nestihla žmurknúť a už mám sedem libier v keli. Bez slova som sa išla zložiť dozadu do "nášho" priestoru.

"Ahoj, Eileen," usmiala sa na mňa Lisa, jediný dobrý človek v tomto meste.

"Ahoj," vydýchla som a hneď som si aj dávala tričko s nápisom: CD/DVD/BEST.

"Videla som ťa na internete," povedala a so záujmom na mňa hľadela.

"Och, vážne?" spýtala som sa neprítomne, aby som dala najavo, že mi na tom nezáleží, a ignorovala iškričku, ktorá prebehla v mojom srdci.

"Áno. Musím uznať, tá fotka je vážne podarená, ale je mi ľúto tvojej sestry. Nepovedala si nám, že...ehm, že má zdravotné problémy," povedala a hanblivo si šúchala krk.

"Nechcem, aby o tom ľudia vedeli. Aspoň nemusím počúvať falošné "je mi to ľúto" a podobne. Myslia si o mne, že som chudinka, ktorá si nevie rady."

"Tak som to nemyslela..."

"To je v poriadku," zdvihla som ruku, aby som ju zastavila, a usmiala sa. "Nerieš to."

A odišla som von, k pokladničke. Medzi časom sa v obchodne pozbieralo zopár ľudí, ktorý si natešene ukazovali CD-čka známych interpretov.

Ako som tam stála, a sledovala ich, začal ma bolieť chrbát. Vedela som, že je to z nedostatočného spánku a z toho, že som stále na nohách a niekde lietam, ale na výber nemám. Takto je to dobre...

"A kedy boli v nemocnici?" došla ku mne Lisa.

"Kto?" spýtala som sa, tentoraz netušiac, o koho ide.

Pretočila očami. "Veď One Direction."

"Oh," vzdychla som si. "Včera."

"A? Rozprávaj!" povedala vzrušujúco.

"Eh, Lis, nič také sa nestalo..."

"Sú to najkrajší chalani pod slnkom! Ktorý z nich sa ti páči?"

Bolo mi trochu trápne o tom hovoriť, lebo som sa cítila, akoby som bola na rande - čo je totálne absurdné.

"Ani jeden, všetci piati sú nehorázne milí priateľskí. Len som mala šťastie, že som tam bola práve vtedy."

"Pôjdem s tebou nabudúce."

Začínalo mi to už trochu liezť krkom. Moja sestra je ťažko chorá, a aby nestačilo, tak ma ľudia začnú aj kvôli tomu využívať, len aby na seba upozornili. Jednoducho som začínala mať náladu na prd.

"Lis! Prosím!" pozrela som na ňu vykoľajeným výrazom.

Zrazu sa ako keby uvedomila, mierne vypúlila oči a pomaly odkráčala preč.

"Prepáčte, môžete nám to už..." počula som hlas jednej zákazníčky a vtom momente som sa otočila, schmatla jej CD-čko a mumlala ospravedlnenie.

Po štyroch hodinách

"Zamkneš, že?" spýtal sa ma Mark, zrazu môj veľký kamarát.

"Veď ty si mal zamykať, si predsa vedúci, ja nestihnem bus do Bristolu."

"Zaplatím ti, idem na disku, prosím ťa, budeš to mať u mňa," povedal a spojil si ruky, ako na modlitbe.

Vzdychla som si. "Dobre," zašomrala som a pozerala za nimi, ako všetci s úsmevmi odchádzajú užívať si. No jasné, choďte si užívať! Veď ja pozamykám, všetko povybavujem...A to som od vás mladšia! A ako sa dostanem domov teraz? Čert nech ich vezme...

Moje telo bolo úplne zničené, mala som pocit, že sa nedožijem budúceho rána. Mala som jediné šťastie a to je, že bol piatok. Nemusela som sa učiť na ďalší deň.

Otočila som na dverách papierik z "otvorené" na "zatvorené" ale dvere som nechala otvorené, nech vchádza dnu studený vetrík z chodby. Väčšina obchodov v tomto gigantickom obchodnom centre už bola zavretá, zrejme sa všetci ponáhľali za svojimi rodinami, len ja som sa cítila, ako keby ma doma nikto nečakal s teplou večerou...Ako keby som vôbec nikoho nemala.

Lenivo som si pozbierala svoje veci, a napchala ich do tašky, keď som z obchodu vpredu počula: "Haló? Ste ešte tu?"

Vzdychla som si. Ľudia sa zrejme nikdy nenaučia, že keď je na dverách napísané: zavreté, tak to neznamená, že sme sa pomýlili a pozabudli kartičku otočiť. Je to pre to, lebo sme zavretí!

Vyšla som von aj spolu s mojimi vecami, pri tom som pozhasínala svetlá v našom priestore a vstúpila do obchodu.

"Tak prisahám, že väčšia náhoda ani nemôže existovať," zašomral Niall a na tvári sa mu roztiahol úsmev, pri čom zo mňa nespúšťal oči.

Ja som zostala zamrznutá stáť na svojom mieste, a sledovala veľkú celebritu, ako sa ku mne približuje. Zrýchlil sa mi tep.

"Eileen?" došiel ku mne a s neistotou sa ma opýtal.

Prikývla som. "Niall?"

Zasmial sa. "Si dobrá," uznal. "Toto zistenie, že si tu práve ty, ma vážne potešilo."

Nevedela som, či to mám brať ako iróniu, alebo ako čistú pravdu. Z jeho očí sa dalo vyčítať, že je úprimný. Pousmiala som sa. "A zistenie, že ty si môj posledný zákazník tiež nie je na zahodenie."

"Nevedeli sme, že tu pracuješ," povedal a obzeral si ma. Cítila som sa nepríjemne.

"Musím..." prosto som odvetila a rozhodla sa zmeniť tému. "Tak, v čom ti pomôžem?"

"Nevyhodíš ma?" spýtal sa s úškrnom.

Pokrčila som plecami. "Urobili ste moju sestru aspoň na pol hodinku šťastnou, som vám dlžníčkou na celý život."

Niallovi sa vytratil úsmev, a zrazu zvážnel. "Je jej lepšie, za tých pár hodín, čo sme spolu boli naposledy?"

"Je to rovnaké, ale duševne je určite v nebi," usmiala som sa pri pomyslení, že to je pravda.

"To som rád, aspoň niečo sme pre ňu spravili."

"Niall, ako ti pomôžem?" zopakovala som otázku.

S veľkým výdychom si prečesal rukou neposlušné sexy vlasy, a hlbokými modrými očami na mňa pozrel. "No...Eh, ja...vieš, my vydávame nový album...a..." začal sa pýriť, "a...Ježiš, keď mne je to také trápne."

Čím ďalej sa zakoktával, tým viacej som si uvedomovala, že je nehorázne zlatý. Nikdy som nevidela chalana sa pýriť, a už vôbec nie takého, ktorému by sa to tak veľmi hodilo, ako práve Niallovi.

"Nebudem sa smiať," povzbudila som ho.

Nervózne sa zasmial. "Jednoducho, či by sme si nemohli nacvičiť autogramiádu...nášho CD-čka. Cítime sa dosť ... ehm, nervózni z toho, a určite by nám pomohlo, ak by sme si to nacvičili."

Otvorila som ústa, že mu poviem, nech sa zastaví inokedy, keďže mne bus odchádzal, ale jeho oči mi to ani zďaleka nedovoľovali.

"Ja...pre mňa za mňa si tu aj rozbite všetko, len to do rána dajte do poriadku, dám vám kľúče, necháte ich potom ... hm, no to ti poviem, keď si to rozmyslím, a ..."

"Počkaj, ty tu nezostaneš?" spýtal sa zmätene.

Pokrútila som hlavou. "Rada by som, ale zmeškám už druhý bus. Vedúci ma...no jednoducho to tu musím zamknúť, a keďže som s tým nepočítala, tak som zmeškala bus. Pochopil si?" spýtala som sa, a cítila sa trápne. Mal modrý sveter, ktorý mu zvýrazňoval oči. Rifle mal krémovej farby a červené tenisky Nike. Bol doslova na zožratie - koniec koncov, ako aj jeho spoluhudobníci.

Niall chvíľku rozmýšľa, potom mu preskočila iskierka v očiach a tleskol. "To je najmenší problém. Zoberieme ťa domov."

"Ale ja bývam v Bristole," namietla som, a cítila horúcu krv, ako mi stúpa a zároveň sfarbuje líca.

"Ja viem," žmurkol na mňa. "Ja im teda zavolám, nech prídu."

"A kde sú?"

"V aute," odvetil, a priložil si iPhone k uchu.

"Čo ste nedošli všetci?"

"Ja som sedel pri dverách," zahundral otrávene, zrejme pri pomyslení na tú myšlienku, ktorá ho netešila.

"No, budete prekvapení kto tu je," povedal Niall.

Počula som, ako niekto hovorí na druhej strane, ale bolo nemožné rozoznať čo i len hlas, nieto ešte aj slová.

"Nie, pekne sem prídete, a prekvapíte sa na vlastné oči," odvetil a pretočil očami.

Usmiala som sa...Zlatý, zlatý, zlatý, och, Eileen, si trápna!

"To máte za to, že som musel ísť ja!" povedal a zložil.

"Čo sa smeješ?" pozrel na mňa ale aj on sa usmieval.

Úsmev som rýchlo schovala za vážnu tvár, a pohla sa zapnúť svetlá, keď mi Niall chytil ruku.

"Nie, potme to bude fajn. Nechceme, aby nás tu prichytili."

"Ale čo ak nás tu potom zavrú?" spýtala som sa so strachom na tvári.

"Nezavrú, musíš mať predsa aj kľúče od celého centra, nie? Ale predstava to nie je zlá," pousmial sa.

Stále mi držal ruku. To jediné som si v tej chvíli uvedomovala. Ako príjemne teplú mal svoju ruku...

Rýchlo ju odtiahol a nervózne si postrapatil vlasy a zakašľal. "Ako dlho tu robíš?"

Trvalo mi chvíľku, kým som sa zmohla na niečo. "Pár týždňov."

"A koľko vôbec máš rokov, keď už takto tvrdo pracuješ?" spýtal sa, už trochu istejšie.

Pozrela som na zem. "Šestnásť."

"Aha...Ja mám osemnásť," povedal a ja som k nemu zdvihla pohľad. Všimol si, že som nesvoja.

Nevedela som, čo mám povedať. Bola som unavená, a k tomu mi ešte v krvi pulzovala poriadna dávka nervozity, ale snažila som sa to nedávať najavo.

Zrazu sme počuli, ako sa na chodbe hrnú ostatní chalani. Niečo si mumlali a následne sa rozosmiali.

Keďže v obchode, kde sme stáli my s Niallom bola tma, neisto spomalili krok a pozerali dovnútra, do obchodu. Chcela som im ísť na proti, ale Niall pokrútil hlavou a ukázal mi prstom, aby som bola ticho. Tušila som, že má zrejme niečo za lubom, a tak som poslúchla.

"Je tu niekto?" Ako prvý vošiel Harry. "Niall?"

Nemohla som sa ubrániť, musela som si ústa prikryť rukou, aby som nevybuchla. Bolo to také komické.

"Kde si, Niall?" spýtal sa Liam a potom tichšie dodal. "Podľa mňa si z nás vystrelil. To by sa naňho hodilo. Nás poslal sem, aby tú trápnu situáciu nemusel vysvetľovať, a teraz určite sedí a čaká na hamburger."

Po tomto som myslela, že sa už nenadýchnem. Otriasal mnou smiech, a preto som sa im otočila chrbtom, a prehla sa v boku. Nepokaz to, Eileen! Nepokzááz!

"Vieš čo, Liam? Podľa mňa máš úplnú pravdu. To by ani nebol Niall..." začal otrávene Zayn.

"Poďme ho radšej nájsť, než nás tu prichytia. Ešte si pomyslia, že ideme kradnúť," zamumlal neutrálnym tónom Louis.

"Alebo! Dajme do rozhlasu, že sa hľadá Niall Horan," navrhol nadšene Zayn.

"A potom sa už nedostaneme von vôbec," povedal Harry, ktorému sa tá predstava nepozdávala. "Fanynky nás zožerú zaživa, potom budeme hľadať Nialla, aby si aj na nás pochutil."

"Veď počkajte! Ešte budete klopať na moje dvere!" ozval sa Niall a narovnal sa do svojej úplnej výšky.

Chalani zmeraveli a zadívali sa do tmy, kde sme stáli.

"Kde v prdeli si, Niall?" ozval sa Harry.

"V obchode, kde sme sa mali stretnúť," odvetil jednoducho a zapol svetlá.

Ostré svetlo mi kruto vpichlo do očí, a chvíľku mi trvalo, kým som sa spamätala - ale to už na mňa všetky štyri páre očí civeli.


Musela som to rozdeliť, lebo článok môže mať max 4000 znakov, tak sa mi to už nezmestilo :D Takže pokračovanie nasleduje hneď za týmto článkom ;)*

Comment, comment, comment
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lenka Lenka | 4. října 2012 v 17:31 | Reagovat

Woooow:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama