3.kapitola

18. prosince 2011 v 20:26 |  Moments
Táák, ďalšia! :) Ďakujem za komenty, a prosím, naďalej komentujte a dajte vedieť kamarátom, ktorý ľúbia FF alebo 1D :)
xx





"To...Si...Zo...Mňa...Robíte...Srandu!" precedila som pomedzi stisnuté zuby, ako sme stáli pred obrovským davom vreštiacich dievčat, až ma rozbolela hlava.

Allie pokrčila plecami. "Nuž, sú to úplní miláčikovia. Nediv sa, dievčatá ich doslova žerú!"

Pretočila som očami. "Ja som čakala pokojnejšie prostredie...A nie toto!" zvolala som znechutene.

Lucy sa zasmiala. "Prežiješ. Poďme rýchlo, lebo inak sa nikdy nedostaneme na rad."

Postrčili ma ku koncu dlhého radu a nakoniec sme zastavili. V rozhlase, ktorý bol pustený zrejme naplno, hrali ich pesničky.

"Do prdele! Normálne mi ide vyskočiť srdce...A trasú sa mi ruky! A točí a mi hlava...A..."

"Áno, Allie, my sme pochopili," skočila som jej otrávene do reči. "Akože, nechcem povedať, že mne je toto všetko jedno. Som celkom mimo z tohto...Ale až takto to prežívať!"

"Toto je jasný syndróm Infection..." hlesla Allie a Lucy sa na nej zasmiala.

"Kto?" spýtala som sa nechápavo.

"Infection," zopakovala Lucy tónom : To vie predsa každý! "Je to akože choroba fanov One Direction."

"Óha...No čo už dnes nevymyslia," zamumlala som a premýšľala, ako sa dostali až k takému slovu.

Už sme tam stáli vyše hodiny, keď sme sa nebezpečne začali blížiť k "slávnej päťke" krásavcov.

Nebudem klamať, darmo hovorím tie silné rečičky, naživo to je úplne iné, než predstavy. Začala som sa mierne potiť a srdce mi trochu zvýšilo na tlkote. Ježiši, čo ak sa začnem hlúpo smiať? Čo ak sa budem hlúpo usmievať? Čo ak budem pišťať aj keď to síce nepociťujem...Teda, nepociťujem nutkanie jačať. Len som veľmi rada, že zoženiem svojej sestre podpisy od jej hrdinov.

"Ďalší!" zareval policajt, a mával na nás rukou.

"No do..." Allie spustila nával nadávok, a ja som rýchlo urobila krok vzad, aby šli ony prvé. Keďže sme už boli celkom blízko pri nich, nezačali po mne hulákať a tlačiť dopredu, aby sa nestrápnili, a tak som išla až tretia.

Ruka sa mi neovládateľne triasla, a modlila som sa, aby si to nikto nevšimol. Bez slova som pomaly nasledovala kamarátky, ktoré potichu pišťali podpisom. Spýtali sa, či ich môžu objať a chalani s úsmevom súhlasili.

Potom ten na kraji, ktorý bol ku mne najbližšie - kučeravý so zelenými očami, sa na mňa pousmial a ja som mu podala kúsok papiera.

"Meno?" spýtal sa a mrkol na mňa. V očiach mu bolo vidieť únavu ale nefalšovanú radosť.

"Eh, Jane," zamumlala som a oči som uprela na svoju zopnuté ruky.

"Nech sa ti páči," usmial sa a sledoval ma, ako idem k ďalšiemu chlapcovi.

Pri tomto som si bola istá, že je to Liam. Dosť často spieval práve on (oh, veď ten pred tým bol Harry!) a jeho hlas sa mi neuveriteľne páči.

Liam sa spýtal to isté a ja som všetko opäť zopakovala.

Dostala som sa k tretiemu, ktorý mal trošku nezvyčajný vzhľad. Bol o niečo tmavší ako ostatný, uhľovo čierne vlasy mal vygélované a neposlušné ale jeho oči, ktoré lemovali krásne dlhé mihalnice ma naozaj dostali. Myslím, že som na ne aj chvíľku civela ale potom som sa uvedomila.

"Jane," odpovedala som a ani som nedávala pozor na otázku.

Zayn sa zasmial. "Áno, Jane, pýtal som sa, či chceš objatie."

Ak som nedostala srdcový záchvat vtedy, tak potom nikdy (berme to tak, že som ho prekonala). Zmätene som prikývla a nahla sa k nemu, aby som ho objala. Voňal príjemnou mužskou vôňou ale poriadne som si svoje city ani nestihla uvedomiť, hneď som išla k ďalšiemu.

"Pekné meno," povedal Louis a rýchlo sa mi podpísal. "Prečo ten šok na tvári?"

Vysušilo sa mi v hrdle. "Lebo..."

Louis ma nenechal odpovedať (ak som teda chcela niečo povedať). "To je v poriadku, len sa usmej."

A už aj som bola pri poslednom chlapcovi - blondiakovi s modrými očami. Keďže už všetci chlapci boli, domyslela som si, že to bude Niall - slávny Ír.

Bez slova sa mi podpísal, ledva na mňa mrkol, automaticky sa postavil a objal ma.

Zostala som v šoku (žiadna novina, že?). Niall veľmi príjemne voňal. Vôbec som ale nevedela určiť ako. Bola to vôňa domova a zároveň nejakého parfému...Tričko mal zrejme čerstvo vypraté, lebo ešte aj tričko príjemne voňalo. Vôbec som necítila ostrý pach kolínskej.

To objatie trvalo zrejme dlhšie, než som si myslela, lebo keď ma Niall pustil, so zvláštnym pohľadom sa na mňa zahľadel.

Pomaly som si vzala papier, na ktorom boli načmárané podpisy a váhavo odkráčala.

"No, to ti ale trvalo! Sme tu už skoro zostarli," povedala s úsmevom Allie, ktorá bola úplne červená v tvári. "Ale to nevadí. Vyfotili sme ťa, ako sa objímaš s Niallom. Videl, že fotíme, tak ťa zrejme dlhšie objímal..."

"Vy ste nás vyfotili?!" zvolala som, ako sme pomaly vyšli von na studený vzduch.

"Je to fotka storočia!" šepkala vzrušene Lucy. "Rozhodne ju vyvesíme všade, kam sa dá."

"Nech vás to ani nenapadne," zaťala som zuby. "Oni si mysleli, že ja sa volám Jane!"

"Veď si im povedala, že sa voláš Jane," odpovedala logicky Lucy.

"Ja viéém...Sú vážne...Zlatí," priznala som a ešte viac očervenela.

"Och, dajte na to!" zvolala Allie a všetky sme si ťapli rukami.

Bola som príjemne rozčarovaná z tohto všetkého. Nielenže sa mi podarilo získať brigádu (bude to ťažké) ale aj podpisy od One Direction!

***

Na druhý deň

"Jane?" Vošla som do nemocničnej izby, kde ležala moja sestra, pripojená na prístroj, ktorá zaznamenával tlkot srdca a ešte plno mne neznámych vecí.

"Eileen! Som taká šťastná, že si došla! Vieš aké je to tu hrozné?!" povedala smutne.

V ruke, ktorú som mala schovanú za chrbtom, som mala "slávny" papier, s podpismi. Srdce mi bilo vzrušením. Nevedela som sa dočkať na reakciu Jane, keď to uvidí.

"No tak, sadaj...Máš niečo nové?"

Váhavo som si sadla, ale hneď som sa aj postavila a strčila jej to pod nos. "Pozri, zohnala som ti ich podpisy!" zapišťala som veselo.

Jane vypliešťala oči na papier, ale nezobrala si ho. So širokým úsmevom som jej ho držala pred nosom a po chvíľke mi úsmev postupne začal hasnúť. Čo jej je?

"Ty...Ty si s nimi bola?" pozrela na mňa a potom mi vzala papier z ruky.

Prestával sa mi páčiť jej výraz na tvári ale zachovala som chladnú hlavu. "Áno. Šla som do Londýna kvôli tým podpisom, aby som ti urobila aspoň malú radosť. Hádam sa netešíš?"

"Takže si ich videla," vydýchla pomaly a ľahla si naspäť.

Zahryzla som si do pery. "Áno...Inak by som ten podpis nezískala."

"Hm," pousmiala sa, no nebol to úprimný úsmev. "Boli aspoň takí, ako vo videách a v časopisoch?"

Vzdychla som si a usmiala sa. "Áno, sú úplne takí, hádam aj krajší."

"Tak v tom prípade sa teším spolu s tebou, a ďakujem za podpisy. Vážim si to."

Pokrútila som hlavou. "Neďakuj mi, ak to nie je úprimné. Ty sa netešíš," skonštatovala som, a začínala som sa cítiť zle, ako keby som niekoho podviedla a mala z toho radosť.

Jane mávla rukou. "Prosím ťa! Sú to podpisy s One Direction! A dokonca s mojím menom! Neexistuje, aby som sa netešila. Povedala si im, že to je pre mňa?" spýtala sa s nádejou v hlase.

Nadýchla som sa, že odpoviem, ale z mojich úst vôbec nič nevyšlo.

Jane sa v očiach objavilo dvojnásobné množstvo otáznikov v očiach, než predtým.

"Nebola som schopná odpovedať na ich...otázky. Spýtali sa ma len na meno...Tak som im povedala tvoje." A objali maaaaaaaa! (Ouch, toto je trápne.)

"Ahá," prikývla. "Fajn. Tak ti veľmi ďakujem, vyložím si to niekam sem, aby som to mala vždy na očiach. A mala by si sa tam aj ty podpísať."

"Ja? To už prečo?"

Jane na mňa vážne pozrela. "Na tom papieri sú podpísaní moji hrdinovia."

Preglgla som. "Čo to trepeš? Ja nie som tvoj hrdina. Nie som členka tej kapely."

"Ale to je úplne jedno. Ich hudba mi dodáva zvláštny pocit energie a radosti a ty si zase moja sestra. Veľa si toho prekonala, a chcem, aby si sa mi tam podpísala," hovorila už trochu panovačným hlasom.

Prístroj, ktorý zaznamenával tlkot srdca, o niečo zvýšil pípanie.

"Okej, okej, hlavne sa upokoj," pohladila som Jane a schmatla pero, ktoré mala na stolíčku.

Načmárala som tam svoje meno a plus venovanie, ako to urobili aj chalani.

"Nech sa páči," podala som jej to. "Spokojná?"

Chvíľku nato hľadela, až napokon prikývla. "Áno, už len ísť za otcom a bude tam všetko!"

Usmiala som sa. "Tak vidíš. Nakoniec to všetko bude fajn, uvidíš."

Zdvihla zrak, pozrela sa mi hlboko do očí a zašepkala: "Už nikdy nebude nič tak, ako pred tým."

comment, comment, comment :) :*
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Májuš Májuš | Web | 18. prosince 2011 v 21:56 | Reagovat

Aaaaah, krásný díl! :D Yay, já bych asi nedokázala zůstat v klidu, kdybych je viděla! nevím jestli bych šokem ječela nebo nemluvila. to si neumím nějak představit! :D
moc se těším na pokračování! :)

2 Sisi Sisi | 19. prosince 2011 v 13:03 | Reagovat

To posledné bolo trochu smutné, že si to  uvedomuje a že je z toho asi trochu smutná... nemocnica a tak, viem aké to je, nuž, ale...
Krásna kapitolka, teším sa na ďalšiu. :)

3 Pattie Pattie | 20. prosince 2011 v 16:49 | Reagovat

wow. tak takú rekciu som nečakala. ale niektorý ludia su jednoducho nepredvídatelný. ;) inak geniáálna. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama