17.kapitola

25. prosince 2011 v 17:21 |  Dôveruj mi 2
No, konečne ďalšia časť! :) Dúfam, že vás táto poviedka ešte neonudila :DD Prajem príjemné čítanie ;)
A ďakujem za komentáre, ďalšie sú - ako vždy :D - vítané! :)



Na druhý deň som išla opäť s Kris za jej mamou dúfajúc, že teraz už bude všetko v poriadku.

"Ahoj, mami," usmiala sa Kristen na mamu, a ako zvyčajne sa posadila na kraj jej postele a začala ju hladiť po ruke. Pozdravila som sa aj ja a posadila sa na stoličku.

"Už je ti lepšie?" spýtala sa s obavami Kris.

Pani Richardson(ová) prikývla. "Áno, už to aj cítim. Ale domov pôjdem až o pár dní. Ty sa dovtedy budeš musieť vrátiť a učiť sa," pohrozila s vypúlenými očami. Obe sme sa zasmiali.

"Mami, nekaz pekné chvíľky."

"Čo by som kazila? Už mi nič nie je, len počkaj! Prídem domov, a hneď bude všetko, ako po starom."

"Chcela by som váš optimizmus," zašomrala som, ale Kris aj s jej mamou ma počuli.

"Je všetko v poriadku, Lia?" spýtala sa ma pani Richardson(ová).

"Ale isteže ale, viete, dobrého myslenia nie je nikdy dosť," posnažila som sa o úsmev, ktorý mi, dúfam, aj vyšiel.

"Ak máš hocijaký problém..." začala Krisina mama ale skočila som jej do reči: "Máte teraz dosť svojich problémov. Ja som v pohode."

Pani Richardson(ová) nevyzerala dvakrát presvedčene, ale zrejme sa to rozhodla ignorovať a len mi darovala úsmev, za ktorý som jej bola vďačná.

Nenápadne som pozrela na posteľ pri okne. Bola prázdna. V mysli sa mi vynorilo plno otáznikov. Žeby ho už prepustili? Určite nie. Ak by sa mali pozerať na jeho psychický stav, rozhodne by do smrti nevyšiel von z nemocnice - ak s tým niekto nesúhlasí, musí byť aj on poriadne na hlavu.

"Ospravedlňte ma," zašomrala som a pobrala som sa na záchod.

Od včerajška, čo som si volala s Justinom, som o ňom nevedela prestať premýšľať. No dobre, on mi vždy lietal v mysli. Každopádne, niečo sa zmenilo od toho rozhovoru. Možno som sa konečne uvedomila, a došlo mi, že som urobila najväčšiu chybu svojho života. Ale nesmiem zase zabúdať na Erica. Neozval sa mi od posledného telefonátu, čo ma poriadne znervózňovalo. Nevedela som, čo si mám myslieť. Vlastne vedela. Že som ho zradila. Alebo aspoň taký pocit ma celý čas držal v železnom zovretí.

Opláchla som si ruky vodou a potom pomaly vykráčala zo záchodov, keď som omylom vrazila do pacienta.

"Och, prepáčte, ja som naozaj nechcela," začala som trasľavým hlasom vediac, že som poranilo pacienta, a poletím za mreže.

Pacient bol ale Oswald, ktorý moje "vrazenie" ani nespozoroval.

"To si ty? Zase? Hádam ti chýbam," nadhodil slizkým hlasom.

Pretočila som oči. "Máš pravdu. Nie je mi to ľúto."

"Prečo by ti to bolo ľúto, keby to bol iný pacient?" spýtal sa ma a vyškieral sa na mňa.

"Lebo nie sú ani z polovičky takí hnusní, ako si ty!" odsekla som, a vykročila k izbe pani Richardson -ovej, keď vtom ma Oswald surovo schmatol za ruku a otočil k sebe.

"Kam zase ideš?!" precedil cez stisnuté zuby.

V mysli sa mi okamžite vynorili zlé spomienky, a varovný signál, že ma ide udrieť. Ten pocit som už štyri roky nezažila, a keď sa vrátil, predsa sa mi zdalo, že sa nič neskončilo.

Celú moju myseľ zachvátila hystéria. Začala som sa trhať zo železného zovretia, robila som všetko preto, aby povolil, ale on si to ani neuvedomil.

Nemala som na výber, ani rozmýšľať som nebola schopná, a vlepila som mu štipľavú facku. Zovretie ihneď povolilo, a ja som sa rozbehla, ako o život.

Prebehla som cez sestričky, vôbec som nevnímala okolie, pamätám si, že som zrazu bola vo výťahu a trasľavou rukou som sa snažila trafiť tlačidlo "prízemie".

Keď sa mi to konečne podarilo, zúrivo som sa rozplakala. Mala som chuť všetkých zmlátiť, do všetkého kopať...Vôbec som sa nevedela ovládať.

Na prízemí bolo plno ľudí, no nikto si nikoho nevšímal. Rozutekala som sa veľkou halou až von na ulicu...

Počula som, ako sa Oswald hrnie dolu, a tak som sa rýchlo postavila, a od bolesti mi vyhŕkli slzy do očí. Kašľala som nato, a rýchlo krivkala k dverám a potom von na ulicu.

Ľudia na mňa prekvapene pozerali ale mňa to nezaujímalo. Dvere som nechala otvorené. Vedela som, že Oswald ma na verejnosti nezbije ani nič podobné, a tak som len rýchlo krivkala čo najďalej od nášho domu...

Silno som zatriasla hlavou, aby som tú hroznú spomienku vytriasla z hlavy...Ale neúspešne.

Pred štyrmi rokmi...Ma chcel udrieť, a ja som utekala až von na ulicu, kde ma potom našiel môj "superman". A bolo to presne v New Yorku, ako aj teraz.

Porozhliadla som sa po rušnej ulici, plnej ľudí a žltých taxíkov, či ho náhodou nespatrím, ale nič také. Bol tisíce míľ odo mňa ani netušiac, ako veľmi ho potrebujem. A v tej chvíli mi bolo úplne jedno, či ma núti do nejakej školy. Išla by som aj za filozofa, len aby som mohla byť v tomto momente práve s ním.

***

"Lia, kde v pekle trčíš?" počula som, ako na druhej strane linky Kristen vyštekla.

Smrkla som. "Som už na izbe v hotely."

"Čože? Prečo si odišla? Mohla si mi aspoň dať vedieť!"

"Som v poriadku, príď na izbu hocikedy, kvôli mne sa nestrachuj."

"Deje sa niečo? Máš nejaký zachrípnutý hlas," povedala už tichšie.

"Ale kdeže, nič. Tak sa teda vidíme neskôr," povedala som a zrušila hovor.

Môj plán bol, že sa pobalím, a rýchlosťou blesku poletím domov - za Justinom. Ale, to som nemohla. Dala by som tým najavo svoju slabosť, a to som nemala v pláne.

A musela som sa vrátiť do školy v Bostone, nemohla som vymýšľať. Predo mnou sa začali objavovať jedny otvorené dvere s možnosťami za druhými, a túto príležitosť som si nemohla dovoliť nechať plávať. To bolo proti pravidlám prírody.

Rozhodla som sa, že si dám poriadne horúcu sprchu, a zapálim vonnú sviečku, ktorá bola na izbe. S jej pomocou som sa ako-tak vedela uvoľniť a nechať myšlienkam voľný priechod. Vďaka omamnej vôni som sa nemusela usilovať nemyslieť na Oswalda, lebo myseľ sa mi, akoby sama prepla na "autopilota" pozitívnych myšlienok, a potom som bola dokonale upokojená. Lenže niekde vo veľmi temnou rohu svojej mysle stále panoval strach z úderu do krutej reality. Nikdy som nebola úplne nohami na zemi, len keď som prežívala nešťastné chvíle, ale koniec koncov, samotný fakt, že chodím - ehm, chodila som - s Justinom Bieberom ma nadnášal pár centimetrov nad zemou.

Vzdychla som si a zababušila sa do hrubých, snehobielych uterákov. Cítila som sa uvoľnene, ale ako sa moja noha dotkla studenej, seriózne vykachličkovanej podlahy, pocítila som nával reality, ktorej som sa tak dlho obávala.

comment*
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Sim:-* Sim:-* | 28. prosince 2011 v 11:21 | Reagovat

Budouu spolu zase??! :DDDDD..Kdyby jo bylo by to úžasný! :DDDDDD..Honem dalšíí! :DD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama