16.kapitola

21. prosince 2011 v 20:34 |  Dôveruj mi 2
Ahojte. Prepáčte, že toto trvalo trochu dlhšie, ale musela som sa prinútiť to napísať - budem úprimná. Mám toho v škole veľa - áno aj takto tesne pred Ježiškom (:DDD) no ale zajtra už bude dobre - dúfam - a cez prázdniny sa bude písať, písať, písať! :) Každopádne, užite si túto nezmyselnú časť :D A comment, comment, comment!
Btw. možno aj budem prekladať jednu poviedku o 1D ( to ešte neviem) :D



"Si si istá, že si v poriadku?" spýtala sa ma Kris, keď sme vošli do našej hotelovej izbe.

"Áno, prečo by som nemala?"

"Preboha, ja stále nemôžem uveriť, že tam bol Oswald! A s mojou mamou! Čo ak jej niečo urobí?" vystrašene zvolala Kristen.

Pretočila som oči. "Prosím ťa, sú v nemocnici pod dozorom doktorov, nič jej neurobí."

"Ja som videla, ako ťa uchmatol za ruku..." načala citlivú tému nenápadne Kristen.

Robila som sa, že o nič nejde. "Hm...A kedy pustia tvoju mamu?"

"Lia, odpovedz."

"Nič si sa ma nepýtala."

Kris si vzdychla - zrejme to má so mnou ťažké. "Dúfam, že si z toho v poriadku. Inak volám Justinovi."

Prudko som sa k nej otočila. "Prečo by si mu volala?!" povedala som hlasnejšie, než som mala v úmysle.

"Ja viem, že ti chýba..."

"Ale to sú nezmysli! Obaja potrebujeme pauzu."

"A možno ju len potrebuješ ty, aby si si ujasnila svoje pocity medzi dvoma chalanskými životmi," odvetila potichu, ale tá pravda doslova vrieskala.

"Odkiaľ to máš?"

"Myslím, že a poznáme až príliš dlho na to, aby som vedela, čo sa ti odohráva v hlave a v srdci."

Preglgla som, no nič som nepovedala.

"To ticho znamená niečo pozitívne," nadhodila.

"Som len bezmocná, to je všetko."

"Veď to som pred chvíľou povedala."

"Kristen, nechcem sa hádať," povedala som odmerane a prešla so kúpeľne opláchnuť si tvár čo najľadovejšou vodou, aj keď vonku panovala už studená jeseň.

"Bojíš sa o tom rozprávať?" nasledovala ma.

"Nie, len chcem mať na chvíľku pokoj od chalanov! Všetko som pokašľala!"

"Nemôžeš ho nechať odísť. Znamená toľko veľa v tvojom živote, a ty to necháš plávať kvôli chalanovi, ktorého poznáš možno dva- tri mesiace!"
Keď to dopovedala, prestala som si oplachovať tvár a zdvihla sa od umývadla. "Prečo si myslíš, že Justina nechávam plávať kvôli Ericovi? Eric je len dobrý priateľ, ktorý ťa nenechá v - s prepáčením - sračkách, zatiaľ čo Justin ma do nich vsotil!" vysypala som to zo seba všetko a potom pokračovala v činnosti.

"Ale on ti chcel dobre," namietla Kristen zúfalo.

Vypla som prúd vody, utrela si tvár a potom som sa spýtala: "A prečo ti na tom tak záleží? Veď je to môj život."

"Ja viem, lenže nechcem, aby si sa trápila! Záleží mi na tvojich pocitoch, a viem o nich."

Zdalo sa mi to trochu pritiahnuté za vlasy. "Čo chceš odo mňa, aby som spravila?"

Podala mi mobil. "Zavolaj mu, že ťa to mrzí."

Rázne som pokrútila hlavou. "Ani náhodou! Mrzí ma to, ale len včera sa to všetko udialo, sú to čerstvé rany, nechci to odo mňa. Prišli sme si sem oddýchnuť, nie?"

Kristen si vzdychla. "Moja mama je v nemocnici. Bojím sa o ňu...a o teba."

"Prečo?"

"Lebo si tam stretla toho dementného psychopata Oswalda!"

"Ale on je v nemocnici, nič mi nemôže urobiť, pochooop!"

"Mne sa to nejako nezdá."

"Len si vydesená, ale ja sa ho nebojím. Postavila som sa mu v pätnástich, postavím sa mu aj v devätnástich - ale moment. Prečo rozprávam, akoby sa malo niečo stať?"

"Ja neviem..."

Vytrhla som jej mobil z ruky, a pomaly (aby som čo najdlhšie zdržovala) som vytáčala Justinovo číslo, ktoré už moje prsty na rukách poznali.

"Máš pravdu. Bojím sa..." priznala som.

"A kto stál vtedy pri tebe?" spýtala sa, ako keby som bola malé dieťa, ktorého sa pýta na 1+1.

"On," zafrflala som.

"Haló? Kristen? Je tam s tebou?" počula som Justinov panovačný hlas.

Zaťala som zuby, a pevnejšie stisla Kristenin iPhone.

"Nie, to som ja," pomaly som povedala, aby som sa upokojila.

"Ah, Lia, ani nevieš, ako veľmi som sa strachoval," vydýchol.

"Odkiaľ si vôbec vedel, že som v New Yorku? Hádam si ma sledoval?"

"Nie, ale sú na nete nejaké fotky, ako si vychádzala z nemocnice tam v NY. Si v poriadku?"

To snáď ani nie je možné, ako tí poondiaty paparazzovia rýchlo pracujú!

"Áno, ja som...Ale...stretla som tam Oswalda."

Až ku mne bolo cítiť, ako Justin stuhol.

"Oswalda?" spýtal sa neveriacky.

"Mhm."

"Bola si s ním?"

"Len som s ním prehodila zopár slov."

"Spravil ti niečo?"

Pozrela som na ruku, na ktorej som mala veľmi slabú modrinku. "Nie," zaklamala som.

"Určite?"

"Áno," zašepkala som, a tušila, že to možno nie je predsa len koniec.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Pattie Pattie | 21. prosince 2011 v 21:00 | Reagovat

bojím sa. o Liu, bojím sa Oswalda, čo ti poviem. :D vžila so sa do toho jak do mojho druhého života. ;)Božské ;)

2 Sisi Sisi | 22. prosince 2011 v 9:04 | Reagovat

úžasná kapitola a presne Pattie aj ja sa bojím. :D

3 Lucie Fashionová Lucie Fashionová | Web | 22. prosince 2011 v 17:06 | Reagovat

úchvatné. čtenář se do ní dokáže strašně vcítít!!!
Píšeš skvěle...

4 Lucie Fashionová Lucie Fashionová | Web | 22. prosince 2011 v 20:02 | Reagovat

vůbec nemáš zač. jsem ráda že jsem tě potěšila.
a děkuju za pochvalu.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama