14.kapitola

10. prosince 2011 v 16:54 |  Dôveruj mi 2
Noo, toto je mega dlhá časť :D Dúfam, že vám to na chvíľku postačí :) Prosím, komentujte :)



Celú noc som preplakala do vankúša a Sarah so Charlotte sa mi pre istotu vyhýbali. Neviem prečo, ale prestala som vidieť vo svete farby, len ich vnímala - žiadny význam.

Ráno som sa horko-ťažko vypratala z postele a aj to na zaklopanie na dvere. Keďže Sarah so Charlotte boli niekde vonku, musela som ísť ja.

Schmatla som studený kľučku a otvorila dvere. Veľmi som sa potešila tej osobe, ktorá tam stála. Rozprestrela som ruky okolo seba a zakričala nadšene: "Kristen!"

"Liaaaaa!" zarevala ako nejaký "jungel-man" a vrhla sa na mňa. Chodbou internátu sa ozýval dievčenský rehot a pišťanie.

"Čo tu ty robíš?" zvolala som, keď som zavrela dvere a posadili sme sa na mojej posteli.

Pokrčila plecami. "Prechádzam, tak som si pomyslela, že sa zastavím."

Jemne som sa zamračila. "Vážne? Kam ideš?"

Vzdychla si. "Do New Yorku, za mamou. Je v nemocnici," povedala potichu.

Ústa som si zakryla rukou. "Čo?" hlesla som. "Čo sa, preboha, stalo?"

Kris pozrela von oknom. "Ja ani sama neviem, nejaké problémy so srdcom..."

Kristen bolo vždy silné dievča a vidieť ju plakať znamenalo niečo, ako dostať Nobelovu cenu.

Pritúlila som sa k nej. "Kris, bude to v poriadku. Ako ti viem pomôcť?"

"Nijako...Alebo vlastne, pomôžeš mi tak, že budeš poslúchať, a učiť sa!" pohrozila mi prstom.

Zasmiala som sa. "Prosím ťa, to je teraz úplne vedľajšie. Urobím čokoľvek, tvoju maminku mám veľmi rada."

"Veď aj ona teba. Podľa mňa ten šok dostala preto, lebo si prečítala dnešné noviny!" zvolala zrazu nahnevane Kristen. Trochu ma prekvapila jej reakcia, ale na tvári som nechávala neutrálny výraz.

"Ohľadom čoho?"

"Lia!" Kris mi zamávala pred rukami. "Rozchod, ty, Justin? Niečo tu smrdí!"

Vyplašene som si privoňala k pyžamovému tričku. "Ja som sa sprchovala..."

Kristen sa zasmiala a jemne ma plesla po hlave. "Ale ty trúba! Jednoducho tu niečo nesedí. Povedz mi, že to nie je pravda."

Vzdychla som si. Tak veľmi som nechcela hovoriť o tomto. "Kristen Richardson(ová)! Tvoja mama je v nemocnici a ty sa ma pýtaš na neho?!"

"No a? Počuj, tak dlho ste spolu a zrazu toto?" spýtala sa a ja som vedela, že má pravdu - aj ona to vedela.

"Proste to inak nešlo, bodka," odvetila som dúfajúc, že jej to stačí - hah, lenže to by nebola Kristen.

"Akože inak nešlo? Ste pár, ktorý sledujú po celučičkom svete! Ešte aj tigre v Afrike o vás vedia."

Zasmiala som sa. "Odkiaľ chodíš na takéto veci," krútila som hlavou.

"No, sťahovavé vtáky im to určite našepkali..."

"Kedy ideš do New Yorku? Chystáš sa v Bostone nejaký čas pobudnúť? Jaj, prepáč...Nie, zabudni na tú otázku...Ja len..."

Kris nič nehovorila, len ma s údivom sledovala. "Lia, keďže mi tu habkáš, zrejme naozaj nie je niečo v poriadku...Vlastne aj tak vyzeráš. Opuchnuté, červené oči, červený nos a si biela ako stena."

Pokrútila som hlavou. "Ešte si ma ráno nevidela?"

Uchechtla sa. "Aké ráno? Sú dve!"

Tá odpoveď ma ihneď postavila na rovné nohy. "Dve? Preboha, ako som mohla takto zaspať? Nemala som sa náhodou stretnúť s Ericom..."

"Eric?" Kristen ihneď upriamila pozornosť. "Kto je Eric? Poznám ho? Je pekný? Koľko má rokov? Chodí s tebou do školy? No tak, hovor!"

"Kristen! Prosím, ticho!"

Snažila som sa premýšľať a spomenúť si na včerajšok. Viem, že ma prijali...a vtedy bol pri mne Eric...Ale vôbec si nespomínam na rozhovory...Potom si pamätám už len pasáž s Justinom.

Zrazu ma napadol celkom dobrý nápad a tak som sa neváhala spýtať Kris: "Hej, na ako dlho ideš do New Yorku?"

"Za prvé: neodpovedala si mi na otázku; za druhé: asi na pár dní, uvidím, ako na tom bude mama."

"Za prvé: bodaj by to bola len jedna otázka; za druhé: môžem ísť s tebou?"

"Za prvé: ..."

"Prosííím, serióznu odpoveď," skočila som jej do reči.

"Ah, no poď, aspoň ťa po ceste poriadne vyspovedám."

"Super! Weekend mám voľný takže, ak budeš chcieť, pobudem tam s tebou jeden-dva dni."

"Perfektné," usmiala sa. "Tak si zbaľ len niečo jednoduché a môžeme vyraziť."

"Okej...Mimochodom, čo škola?" spýtala som sa, keď som si rýchlo vymieňala tričko.

"Hm, je to divné," odpovedala, sledujúc fotky na poličkách. "Kto sú tieto baby?" spýtala sa, keď schmatla jednu fotku a pousmiala sa nad ňou.

Pozrela som nej. "Moje slávne spolubývajúce."

"Vyzerajú byť milé."

"Veď aj sú. Raz ťa s nimi určite zoznámim. Som si istá, že by ste si rozumeli, ako nikto iný," zasmiala som sa.

"Tak s tým počítam," uškrnula sa.

Po desiatich minútach sme už obe s Kris stáli pri dverách.

"Dúfam, že mám všetko," zamumlala som. "Oh! Ešte im napíšem jeden krátky odkaz."

"Dóbre, ja ťa počkám v aute a beriem jednu tvoju tašku - aby si sa potom nevydesila, že ju tu nemáš," zahundrala a pomaly sa pobrala von.

Schytila som kúsok papiera a čiernu fixku a mojím skvelým škrabopisom som načmárala:

Šla som s kamarátkou do NYC...Btw. nič som vám nevzala (čo sa týka jedla:P)

Vrátim sa o deň, možno dva, dávajte si pozor na seba :)

Lia xx


Rýchlo som to nalepila na stôl a rýchlosťou svetla som bežala dole ku Kristen. Nasadla som do jej starého volva a už sme aj frčali.

"Takže," začala Kris, keď sme čakali na veľkej križovatke pri parku. "Kto je teda ten Eric?"

Vzdychla som si. "Len kamarát...Veď, koniec koncov, ho poznáš. Je to ten z LA."

Kristen zhíkla. "Ten?! Ú, takže vy stále takto spolu?" spýtala sa a pomaly pridávala na plyn.

S úškrnom som pokrútila hlavou. "Čo sú toto za otázky? Hovoríš, ako keby som Justina celý čas len podvádzala s Ericom."

Kris sa zasmiala. "Nie, to sa ti len zdá...Alebo, presnejšie, ty len chceš, aby to tak vyznelo."

"Kristen! To už by stačilo! Radšej mi porozprávaj niečo o sebe...Veď sme sa roky nevideli."

"Len pár mesiacov," pripomenula. "A hovorím, že vlastne nič. Je to vysoká, tak čo mám hovoriť."

"No, presne, vysoká. Samé večierky, ulievarne..." menovala som jej, ako keby som to zažila na vlastnú kožu.

"Počuj, ty sa neozývaj, lebo ty si tiež nič z tohto nespravila."

"Mám papsov na krku. Všetko čo urobím - aj keď je to úplne prehliadnuteľné gesto - urobia z toho škandál storočia, chápeš to?"

Pomaly prikývla. "Je to ich práca. Musíš to brať z takého uhľa pohľadu."

Mávla som rukou. "Prosím ťa. Uvítala by som, keby niečo robili so životným prostredím! Napríklad, tigre sú na pokraji vyhynutia! Je ich už len okolo štyritisíc!"

"Áno, tieto názory sa na teba hodia!" zvolala s úsmevom a dupla na plyn, ako sme ťahali po diaľnici.

"Hm, ja len dúfam, že aspoň v New Yorku budem mať pokoj...Od všetkého," zamumlala som a pohodlnejšie som sa usadila na sedadle.


Cesta ubehla dosť rýchlo, keďže sme sa s Kristen zakecali. Rehotali sme sa, až nám slzy tiekli. Ale čoskoro nastal moment, keď sme s vystrašenými tvárami museli opustiť bezpečie auta a vstúpiť no nemocnice.

"Prosím, môžete mi povedať, kde leží Molly Richardson(ová)?" spýtala sa nesmelo Kristen.

Mohutná černoška, ktorá sedela za stolom plných papierov, bez slova začala hľadať v zápisnej knižke.

Kristen sa na mňa vyplašene pozrela a ja som jej na povzbudenie ukázala vztýčený palec.

"Oddelenie kardiológie, izba 204," odvetila.

"Ďakujeme pekne," povedali sme naraz a černoška sa na nás chápavo usmiala.

No jasné, dokým nevedela, kam máme namierené, sme pre ňu boli sopliačky - môj názor.

Pozreli sme na veľkej tabuli poschodie, na ktorom sa mala nachádzať Kristenina mama.

13.poschodie.

Nastúpili sme do výťahu plných pacientov vo farebných županoch. Cítila som sa dosť nepríjemne, v takomto prostredí, a snažila som sa nepozerať na nich.

"Ja vás poznám," počula som zachrapčať pri mojom uchu. Otočila som sa, a keďže som nič nevidela tak som sklonila hlavu. Malá babička na mňa cerila zuby - ak mala - a trasľavým prstom na mňa ukazovala.

Preglgla som a pozrela na Kris, ktorá sa snažila tváriť sa vážne.

"Eh, asi ste si ma s niekým splietli," zamumlala som, ignorujúc zvedavé pohľady.

"Nie, nie, moja pravnučka vás má veľmi rada," chrapčala ďalej, div, že sa z jej úst neprášilo - teda, niežeby klamala, ale babička vyzerala na minimálne 90 rokov.

Len som sa usmiala sa modlila sa, kedy už budeme môcť vystúpiť. Vzduch vo výťahu začínal byť pomaly nedýchateľný ale šťastie sa na nás usmialo a už by boli na 13.poschodí.

Keď sme vystúpili, na chodbe nikto nebol.

"Kam teraz?" spýtala sa ma neisto Kris.

Pokrčila som plecami. "Musí tu byť niekto, kto nám pomôže."

Váhavo sme sa vybrali po chodbe, keď nás zastavila sestrička. "Prepáčte, hľadáte niekoho?"

"Áno, Molly Richardson(ovú)," odvetila Kris, ktorej to už zrejme liezlo na nervy.

"Tadiaľto, prosím," povedala monotónne sestrička a viedla nás po dlhej chodbe, až konečne zastala pred izbou.

"Nech sa vám páči, návštevné hodiny sa končia za dvadsaťštyri minút," povedala s nudným výrazom a odišla.

Nechceli sme to rozoberať a tak sme sa vybrali do izby, kde boli asi traja pacienti a jednou z nich bola pani Richardson(ová).

Keď ju Kris uvidela, veselo zvolala "mami" a pribehla k nej.

"Dobrý deň," s úsmevom som pozdravila.

"Oh, Lia, aj ty si prišla? No to je od teba milé," hovorila slabým hlasom.

Kým sa Kris s mamou poriadne zvítali, poobzerala som sa po izbe. Na treťom lôžku pri okne ležal známy muž, ktorý čítal noviny. Najprv som to ignorovala, ale keď sa na mňa pozrel, a následne si zložil okuliare, aby lepšie videl, srdce mi zamrelo.

"Lia?" spýtal sa neveriacky.

Ja som ho nasledovala. "Oswald?"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sisi Sisi | 11. prosince 2011 v 10:34 | Reagovat

Dostali sme Mikuláša, super kapitola čo tam robí Oswald?

2 Pattie Pattie | 12. prosince 2011 v 16:02 | Reagovat

:OOO Oswald? :OOO zamieram! :O brutáálna!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama