13.kapitola

5. prosince 2011 v 18:43 |  Dôveruj mi 2
Tu je ďalšia časť :)



"No, dobre, mám taký pocit, že by sme všetci mali ísť spať," rozhodla Pattie vstávajúc. Tým "všetci" dala jasne najavo, že aj my - teenageri - , že aj oni - dospelí - a že aj oni - deti.

S Justinom sme si vymenili pobavené pohľady, až som nakoniec odpovedala: "Dobre, Pattie, ja uspím deti a vy sa choďte osviežiť a potom...do postele!" zvolala som a cítila som sa dosť trápne, no starší sa len zasmiali a odišli do svojich izieb.

Rýchlo som začala vynášať do kuchyne prázdne šálky a tanieriky, kým Justin bol s deťmi.

"Pomoc?" počula som od dverí. Otočila som sa a vo dverách uvidela babku.

Usmiala som sa. "Hlavne ty si choď odpočinúť, babi."

Pokrútila hlavou a pomaly sa ku mne začala približovať. "Jáj, vy deti," vzdychla s úsmevom. "Tak si pamätám, keď ste k nám do Kanady došli bývať...Bola si taká malá ufrflaná..."

S hrôzou, čo všetko sa dozviem, som babku rýchlo stopla. "Hou, to by stačilo, babka. Mala som pätnásť teda žiadna malá, a myslím, že som vtedy bola dosť tvrdohlavá."

"Ale veď to si aj teraz," zasmiala sa popod fúzy.

"Neviem, kam tým mieriš," odvetila som prekvapene a otočila sa nespäť k drezu.

"Ale dieťa, nikam tým nemierim. Veď uvidíš, keď budeš v mojom veku, aké ti budú drahocenné spomienky..."

"Prečo tak rozprávaš, ako keby..." preglgla som. "Ako keby si niekam odchádzala?"
"Ha! Tak mňa sa ešte dlho nebudeš vedieť zbaviť. Len som Ťa videla s Justinom...Veľmi k sebe idete...A keď ste ešte aj deti držali..." opäť si sťažka vzdychla. "Onedlho aj vy budete mať deti..."

Síce som nič nejedla, ale bolo to dostatočne divné nato, aby mi zabehlo.

"Ale no tak, prečo tá prehnaná reakcia?" spýtala sa babka, a zjavne si užívala moje rozpaky.

"Babka, nemyslím si, že toto je správna téma...Jáj, mám len sedemnásť! A ty ideš so mnou preberať rodičovstvo?!"


"Takže mi neodpovieš?" spýtal sa ma Justin a tým ma vrátil do reality. Pozerala som naňho a cítila sa unavená z toho precítenia do prítomnosti, kde už to nie je také rozprávkové, ako to zvykávalo.

"Ja len potrebujem chvíľku času, to je všetko," odvetila som. "Ale nechce sa mi veriť, že toto je koniec, to nie," pokrútila som hlavou a pozrela sa na obrovský priestor pod útesom, na ktorom sme stáli.

"Ani mne," povedal jednoducho.

"Tak vidíš," pousmiala som sa. "potrebujeme len čas, nič viac...Je toho zrejme na nás oboch priveľa a bodlo by nám trochu pauzy," povedala som a ani sama som netušila, odkiaľ sa to vo mne nabralo.

Justin si ma premeriaval. Ako keby hľadal nejaké príznaky vplyvu imperiusu z Harryho Pottera.

"Súhlasíš?" spýtala som sa ho.

Hlboko sa zahľadel do mojich očí, až mi to bolo nepríjemné. Potom nebadane prikývol.

"Zrejme áno," ostýchavo si prehrabal krátke vlasy a potom sa bez slova pobral k autu.

Nevedela som, či ho mám nasledovať, alebo začať čo najskôr stopovať nejaké auto, ktoré ma zavedie naspäť na intrák. Nemala som ani najmenšiu šajnu, kde sme.

Justin sa pomaly otočil. "Ideš?"

Zhlboka som sa nadýchla...Prikývla som...Nasadli sme...Dorazili sme...A bez slova sa rozlúčili...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Pattie Pattie | 6. prosince 2011 v 16:59 | Reagovat

brutááálne. :))) ale ani len netuším ako v tom chceš pokračovať. :) ale jedno viem, a to že to bude dokonalé. :)))

2 Sisi Sisi | 6. prosince 2011 v 17:52 | Reagovat

Teším sa ďalej. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama