1.kapitola

14. prosince 2011 v 16:12 |  Moments


1.kapitola -


Do izby začínalo prenikať slabé svetlo vstávajúceho slnka. V hlbokom spánku som sa otočila na druhú stranu, keď som začula z diaľky: "Pomôžeš mi, prosím?"

Opäť som sa otočila na druhú stranu v snahe zahnať ten zvuk zo sna. "Pomôžeš mi? Si hore?"

Precitla som a otvorila oči. V izbe sa už ako-tak dalo vidieť a ja som videla svoju sestru, ako sa podopiera rukami na posteli a váhavo na mňa pozerá. "Prepáč mi, zobudila som ťa," povedala ospravedlňujúcim hlasom. Donútila som svoje oči zostať otvorené a pomaly som sa posadila.

"Nie, ja už som vlastne bola hore," zaklamala som.

"Prosím ťa," povedala potichu. "kvôli mne sa už ani poriadne nevyspíš. Ja len, veľmi potrebujem ísť na záchod."

"Och, jasné," pousmiala som sa, vstala a vybrala sa k nej. "Podaj mi rúčku."

Zamračila sa. "Som od teba staršia o štyri a trištvrte minúty, tak sa so mnou nebav, ako s malou sopľaňou."

Zasmiala som sa. "Tak prepáč! No, poď," zastonala som, ako som ju zdvíhala a následne pomohla posadiť do vozíku. Poďakovala mi a pobrala sa na toaletu.

"Zvládneš to?" zavolala som za ňou. Počula som len frflanie, čo zrejme znamenalo kladnú odpoveď.

Posadila som sa na svoju posteľ a mrkla na hodiny. 6:37

Poriadne som si zívla a pobrala som si vybrať šaty do školy. Ako som sa hrabala v hore šiat, premýšľala som nad mojou sestrou Jane. Snažila som sa vymazať z hlavy ten hrozný deň, keď sa stalo to nešťastie, kvôli ktorému zostala priklincovaná na vozíček do smrti, a vzalo to život našej mame. Síce som to veľmi nechcela, ale citom nerozkážete...Začala sa mi nebezpečne triasť spodná pera a potom sa mi začali kotúľať slzy po horúcom líci.

Šaty som položila na posteľ, a vybrala sa dole do kuchyne. Rýchlo som vybrala mlieko, cereálie a čaj a pustila sa do robenia jednoduchých raňajok.

"Ei?" počula som kričať Jane zhora. "Pomôžeš mi, prosím?"

Chrbtom ruky som si rýchlo poutierala slzy a so sesterským úsmevom som jej išla pomôcť.

"Počkaj," povedala som. "Zoberiem ti dole vozík a...hm, nejako ťa vezmem dole," mumlala som vediac, že ju neudržím ani keby som bola kulturistka.

"Eileen, ty ma neudržíš," nariekala Jane. "Toto je celé...v riti! Neber ten vozík nikam. Len...mi dones, prosím ťa, aspoň čaj hore."

Bez slova som ju poslúchla, a išla som naspäť dole po čaj. Buchotala som so všetkým, čo mi prišlo pod ruku a cítila som sa hrozne. Keď otec nie je doma, Jane sa nemá ako dostať dole. Otec sa snaží čo najviac pracovať, aby nás uživil, keďže operácie a zariadenia, ktoré Jane potrebuje, nestáli pár pencí.

"Aj mlieko?" zakričala som.

"Áno, prosím!"

Rýchlo som schmatla čaj aj mlieko a čo najrýchlejšie som sa snažila ísť hore po schodoch, aby som aj sebe stihla niečo urobiť a potom nasadnúť na školský autobus.

"Nech sa páči," povedala som, dávajúc tácku na písací stôl.

"Ďakujem ti," zašomrala Jane. "Neboj sa, ja niečo vymyslím, aby si sa nemusela toľko obetovať pre mňa."

Zamračila som sa. "O čom to hovoríš?"

"Ja viem, že toto všetko je pre teba obrovská záťaž. Ei, ty tomu nerozumieš? Všetko je kvôli mne!"

"Takto nehovor, nehodí sa ti to. Sme rodina, a rodina si pomáha. Urobím pre teba všetko, len aby si bola aspoň trochu šťastná," povedala som a pritúlila som sa k nej.

"Šťastná už nikdy nebudem," mumlala.

Prevrátila som oči. "Ale áno. Oh, mimochodom, slečne Hallovej som dala kľúče od domu, tak sa nevyľakaj, keď budeš počuť kľúče vo dverách."

Slečna Hallová je Jane-ina domáca učiteľka, keďže Jane nie je schopná navštevovať normálnu školu. Jane nebola dvakrát nadšená, keď zistila, že sa bude musieť učiť doma. Milovala chodiť von, a hlavne behať. Dokonca aj získala viacero diplomov z atletiky, lenže teraz to nejako musela zatrhnúť.

Prikývla. "Dobre. Mala by som si zopakovať, čo sme sa včera učili. Nejako zabúdam."

Vedela som príčinu, vlastne všetci sme vedeli, prečo Jane pomaly zabúda ale nikto to nedával najavo.

"Neboj sa, trochu potrénuješ mozog a bude dobre," usmiala som sa a pohladila ju. "Idem si ešte niečo dať pod zub, nech aspoň niečo mám v žalúdku a vrátim sa, dobre?"

"No jasné, len pokojne. Prežijem," povedala a otočila sa k písaciemu stolu, kde si otvorila notebook a následne nasadila slúchatka.

Raňajky som nahádzala do seba, a potom som umyla riad. Keďže čas prešiel ako voda, už tu čochvíľa mal byť autobus a tak som sa ešte išla rozlúčiť s Jane. Bola do niečoho veľmi zažratá a keď som na ňu zavolala, neotočila sa.

"Haló!" došla som k nej a poklopkala ju po ramene.

Prekvapene na mňa pozrela s úsmevom. "Ty si ešte neodišla?"

"Veď som ti povedala, že sa prídem odzdraviť, bus je tu za chvíľku."

"Aha, dobre, pekný deň v škole!" zvolala a ihneď sa aj venovala niečomu na notebooku. Nenápadne som jej tam nakukla a sledovala video. Boli tam nejakí chalani a veľmi sa niečomu smiali. To ju aspoň rozveselí, pomyslela som si a spokojná, že Jane má zábavu, som s taškou vyšla pred dom, kde ma už čakal školský bus. Kamarátky ma vrelo privítali a za pár minút som zabudla na všetky problémy a cítila sa dobre.

***

"EILEEN!" revala Jane. "EILEEN! Kde si?!"

Vydesená, že sa niečo stalo, som šprintovala hore do izby, kde ma už natešená Jane čakala.

"Čo sa deje, preboha?!" zvolala som nahnevane.

"Musím....áááh, musíš pre mňa niečo urobiť!" kričala piskľavým hlasom.

"Čo? Je ti zle? Mám ..."
"Ale počúvaj ma už!

Zmĺkla som a premeriavala si ju pohľadom.

"Dnes som našla na nete, že moja obľúbená kapela bude mať autogramiádu knihy!"

"Áno? To znie bláznivo. A máš tú knihu?"

Pokrútila hlavou. "Nemám...Ale...Každopádne, dávajú svoje podpisy. Musíš ma tam zobrať, aby som ten podpis získala!"

Ani trochu sa mi tento nápad nepáčil. "Jane, ako sa tam chceš dostať? A kde to vôbec je?"

"V Londýne, len dve hodinky odtiaľto...To nič nie je."

"V Londýne?! A ako ťa tam mám, pre pána, dostať?"

"Busom," odvetila potmehútskym úsmevom.

Plesla som sa do čela. "Jaane," zatiahla som. "Prečo vymýšľaš? Čo ak sa ti niečo stane? Otec to nedovolí."

"Ale on to dovolí! Len bude musieť zaplatiť lístky, to je všetko. Alebo, počkaj!" povedala a pobrala sa k malej nádobke na jej nočnom stolíku. "Mám tu niečo usporené, to by mohlo stačiť."

Vzdychla som si. "Kedy to je?"

"Pozajtra," odvetila, v jej očiach obrovská nádej.

Rýchlo som si prešla v hlave plány. "To je piatok...A o koľkej? Neviem presne, do kedy budem v škole."

"Och, to stíhaš," mávla rukou. "O siedmej."

Veľmi ale veľmi nerada som to vyslovila: "Dobre, teda. Ale ty všetko vybavuješ, ja som len tvoj dozorca," povedala som varovne a pobrala sa ku dverám, keď ma ešte napadlo: "Mimochodom, ako sa volá tá skupina?"

"Nejako...Ježiši, teraz som to čítala..." povedala nahnevane. Srdce mi smutne poskočilo, ale nedávala som to najavo. Budem si musieť zvyknúť na tieto výpadky pamäte. Hlavne nech si pamätá svoju rodinu a blízkych...

"One Direction," odpovedala, čítajúc z malého monitora.

Prikývla som. "Tí nie sú náhodou z X-Factoru?"

"Ale áno! Poznáš ich? Aj ty ich tak veľmi miluješ?!" pišťala natešene.

Pousmiala som sa a ukázala som vztýčené palce. "No jasné."

V skutočnosti som o nich vôbec nič nevedela, len toľko, že sú to zlatí chalani s peknými hlasmi.

Otočila som sa na odchod, keď mi ešte zakričala "Ďakujem!"

Pre svoju sestru všetko.

Ďakujem moc za komenty k úvodu, cením si :)
A prosím, komentujte! :D
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Narry* Narry* | Web | 14. prosince 2011 v 19:32 | Reagovat

Woah !! Ked som videla layout s 1D a potom túto story skoro som omdlela !!! Geniálna , jednu s 1D mám rozčítanú na FB ale tá je oproti tomuto začiatku nič !!! Už teraz sa teším na pokračovanie a inak beriem ťa ako svoje Affs a hneť si ťa aj zapíšem :)

2 Melita Melita | 15. prosince 2011 v 19:30 | Reagovat

Úžasné !! :) myslím, že s dejom ideš tak akurát, ani rýchlo ani pomaly :) rozhodne sa teším na ďalšiu a mám rada zápletky ;) :D

3 Májuš Májuš | Web | 15. prosince 2011 v 21:30 | Reagovat

Aaaahh! Dokonalé! :) Opravdu krásný začátek, těším se na pokračování! <3 .))

4 Pattie Pattie | 15. prosince 2011 v 22:15 | Reagovat

Geniáálna. :) je mi jej ale lúto. :( ale super nápad. :)))také originálne. :)) neskutočne sa teším na dalšie časti. :)

5 Lenka Lenka | 4. října 2012 v 16:33 | Reagovat

Úžasné!:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama