9.kapitola

5. listopadu 2011 v 18:51 |  Dôveruj mi 2
Ďakujem za komentáre :D A komentujte ďalej! :)
Btw. ospravedlňujem sa za chyby


Keď Eric odišiel, pomaly som sa pobrala na svoju izbu. Všetko vo mne vrelo a ja som sa bála, že sa neovládnem a niekomu ublížim.
Keď som dorazila na našu chodbu, po špičkách som pricupkala k dverám, aby ľudia nepočuli klopkanie mojich čižiem. Vytiahla som kľúč a trasľavou rukou horko ťažko trafila do otvoru.
Niekto mi otvoril dvere a stála tam postava, ktorú som najmenej chcela vidieť.
Pozerala som chvíľku na neho a potom som bez reči vošla dovnútra a zamierila som rovno ku svojej posteli, pri ktorej stáli Sarah a Charlotte. Vyplašeným pohľadom na mňa hľadeli a ja som im oplatila bezvýraznú tvár.
"Čo bude na večeru?" Môj hlas prelomil hrobové ticho.
Sarah prekvapene pozrela na Charlotte. "Ja...hm, my sme so Char rozmýšľali, že zájdeme niekam von do reštaurácie," povedala, no neznelo to tak, ako keby som bola súčasťou.
"Super," usmiala som sa. "Môžeme vyjsť!"
"N-nie," s nešťastným pohľadom povedala Sarah. "Ty tu, hm, zostaň...Porozprávaj sa so svojím hosťom."
Hlavu som otočila k Justinovi, ktorý stál v tieni pri dverách. Pozrela som naspäť na dievčatá a otvorila som ústa, že budem protestovať, keď v tom sa odvážna Charlotte ozvala: "Nie, Lia, zostaň tu. Potrebujete si niečo vysvetliť, tak sa tomu láskavo nevyhýbaj. Teraz, alebo nikdy," povedala a obe sa pobrali k dverám, kde sa ku mne ešte otočila. "Povedz čo máš na srdci." A odišli preč.
Nastalo ticho. Bolo počuť len ruch z vonka. Sadla som si na posteľ a pomaly som si začala vyzliekať kabát. Nezaujímalo ma, že tam stojí a zrejme čaká, že niečo spustím. Z neznámeho dôvodu mi vždy myseľ zaletela k niekomu úplne inému, k niekomu, koho som síce vôbec tak dobre nepoznala, no mala som k nemu blízko. Bližšie, než sme si obaja mysleli.
Počula som pomalé kroky, ako sa ku mne približujú a potom zašepkanie: "Lia, čo sa deje?"
Môj pohľad plný náhleho nezáujmu som obrátila k nemu. "Čo by sa malo diať? Alebo presnejšie: Nechceš mi to povedať ty?"
"Ja som neutiekol," zahundral.
Vzdychla som si a zavrela oči. Tak sa mi lepšie rozprávalo. "Viem, že v poslednom čase sa všetko nejako rozpadá, čo sa týka nášho vzťahu. Postupne ale isto."
"Ale ja to tak nechcem."
"Nič viac nevieš povedať?" vytiahla som obočie.
"Ľúbim ťa."
Otvorila som oči a zasmiala som sa. "No to je zaujímavé, lebo vôbec sa tak nesprávaš. Začínam sa cítiť, ako keby som bola vydatá za niekoho, kto mi nedáva slobodu! Všetko cítim, len nie tie krásne pocity zamilovanosti, motýlikov v žalúdku, príjemne zatočenie hlavy..."
Justin sa tváril, ako keby som ho bodala najostrejšou dýkou na svete. Ja som ale neprestávala rozprávať ďalej, ba ešte viac som pridala do ohňa. Slová sa zo mňa sypali ani sama neviem ako, až zrazu ho to asi prestalo baviť, jedným veľkým krokom pristúpil ku mne, surovo ma schytil za ruku, postavil a pobozkal.
Tuto sa pozastavme...Za prvé: stalo sa to úplne nečakane a za druhé: mala som také pocity, o ktorých by sa mi nikdy ani len nesnívalo. Hrozne je mi nanič, keď si pomyslím na tie pocity. Justin si ich nezaslúži...Alebo možno aj áno za to, že už začína byť pekne otravný ale aj tak...Keď sa nám dotkli pery, pocítila som to, čo vždy. Tie isté jemné pery...Nič nové a práve v tom bol ten problém. Nič nové. V tom momente mi hlavou prebehlo veľa vecí, ale jedna taká myšlienka mi utkvela v pamäti a to je to, že chcem vyskúšať niečo nové. Nechcem stále prechádzať po tej istej uličke, na ktorej nikdy nie je nič nové, na ktorej nevyrastie nový strom, nevykvitne nový kvet ale stále je všetko to isté. Je to ako keby prichádzala zima. Zo stromov už opadali všetky tie živé a nádherné listy a teraz sa len povaľujú na ceste, po ktorej chodia autá a len ich rozhadzujú po okolí. S tým rozdielom, že necítim nadchádzajúcu jar.
"Pusti ma." Odtiahla som sa od neho dívajúc sa naňho obviňujúco. Prekvapene na mňa žmurkal. "Čo na mňa tak pozeráš? Vari si si nemyslel, že keď ma pobozkáš, tak máš všetko odpustené!" zvolala som a nemohla uveriť, že si to vážne myslel.
"Prepáč mi, ja neviem, čo mám robiť! Nechcem, aby sa náš vzťah rozpadol. Chcem ti len to najlepšie."
Vzdychla som si a hodila sa na posteľ, kde som si vložila tvár od dlaní. Ani nevie, že ho klamem po celý čas. Takže to ja by som mala od neho dostať, nie on.
Pomaly som si odtiahla ruky z tváre a pozerala naňho. Čo teraz? Poviem mu to...Nie! To nesmiem...Sklamala by som veľa ľudí...Ja ho nechcem sklamať...Potom prečo si to urobila, Lia? Nehanbíš sa? Miluješ ho a klameš mu. Dobre, dobre...Počkať. Naozaj ho milujem?
Preglgla som, keď v tom mi zavibroval mobil.
"Prepáč, toto musím pozrieť," zaklamala som a pozrela sms-ku.
Dúfam, že je všetko v poriadku :) Eric
Srdce mi veselo poskočilo a zrejme mi aj unikol úsmev na tvári ale robila som sa, že nič sa nedeje.
"Dokedy tu chceš zostať?" spýtala som sa ho nakoniec.
"Kým ma nepošleš preč."
"Je toho toľko čo ti chcem povedať alebo presnejšie, musím sa priznať ale bojím sa."
Pomaly sa ku mne priblížil. "Ale mňa sa nemusíš báť," zašepkal.
"Ale áno! Teda...Nie! Ale to, na čo si sa zmenil v poslednom čase je hrozné! Nechcem takéhoto Justina!" Nechcem nijakého Justina! "Ale nechaj to tak..." zlomil sa mi hlas.
"Mám odísť?" spýtal sa ma.
Pomaly som prikývla. "Zajtra ma čaká ťažký deň a teraz som už úplne vyšťavená...Choď prosím ťa..."
Na pochopenie prikývol a pomaly sa pobral preč z mojej izby. Keď som počula, ako zavrel za sebou dvere, hodila som sa na posteľ, rozplakala som sa a pri tom som odpísala Ericovi.
Nie...;(
Mobil som odhodila čo najďalej a ignorovala tisíce vyzváňaní, ktoré potom nasledovali, až zrazu niekto vletel do izby. Myslela som si, že sa Sarah so Charlotte len naháňajú alebo niečo také - aké detinské domnienky! - ale neboli to ony. Vedľa mňa kľačal Eric.
"Lia, si v poriadku?!"
Vzhliadla som k nemu a potiahla nosom.
"Nie, ja len...Teda áno...Jááj!"
"Povedala si mu to?" opýtal sa ma a sadol si na kraj postele.
Pokrútila som hlavou a lenivo sa posadila na posteli, aby som videla do jeho tváre.
Vzdychol si. "Prečo nie? Chceš to takto naťahovať?"
Opäť som pokrútila hlavou.
"Tak čo teda chceš?" spýtal sa ma a nahol sa ku mne.
Pokrčila som plecami. "Sama neviem. Som hrozne na váhach. Zajtra musím zvládnuť ten tanec..." Zrazu som zhíkla. "Čo ak som ho už zabudla? Zajtra neobstojím na skúškach a budem mať problémy! Čo budem robiť?"
Eric sa zasmial. "Prosím ťa, šanca, že si ten tanec zabudla, je jedna k miliarde." Pohladil ma po ruke, a mňa príjemne zmrazilo.
"Ja tam zajtra pôjdem asi úplne vyklepaná..." skonštatovala som.
Eric bol chvíľku ticho, keď v tom sa ozval. "Môžem tam ísť s tebou, ak chceš..."
"Nie, veď ty ideš predsa tiež do školy."
"Teraz som si spomenul, že prednášku nám odložili na poobedie."
"V tom prípade budem naozaj rada, ak pôjdeš so mnou!" zvolala som a potešila sa. Že čomu som sa potešila konkrétne, nad tým som dumala veľmi dlho do noci...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sisi Sisi | 5. listopadu 2011 v 20:55 | Reagovat

Ďalej! :D

To je  napínavé, trochu ma to  mrzí  a   súcitím  s Liou, viem aké to je, keď  človek  nerobí to čo chce a cíti sa ako v klietke.

Teším sa na  ďalšiu  kapitolu. :)

2 Pattie Pattie | 5. listopadu 2011 v 23:28 | Reagovat

čožééé? :OO Ja som zamrela!!! mrte napínak. :D rýchlo rýchlo dalšiu :D ale nie robím si srandu. :D len už sa na nu teším. :) :D

Ale poznám ten pocit ked jej chalan začne hentak liezť na nervy. Aj mne sa to už stalo. Nepríjemné. Fakt mega najviac. :/

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama