8.kapitola

2. listopadu 2011 v 18:23 |  Dôveruj mi 2
Ahojte :) Normálne som to sem chcela dať skôr ale nejak sa mi ani nechcelo a teraz zase škola, tak ma prešla chuť na všetko :D Každopádne, dúfam že ste užili Halloween, síce asi nie taký ako v USA ale ... no nebudem ďalej kecať :D Pod touto kapitolou je anketa, na ktorú nezabudnite zahlasovať! :)


"Ty máš nejaké skúsenosti s takýmito zábavami?" spýtal sa ma Eric, keď sme opúšťali veselý bar.
"Vlastne ani nie, ale keď človek veľmi chce, odreaguje sa," usmiala som sa kráčajúc po živom bostonskom námestí. Všetky drahé značkové obchody boli vysvietené, reštaurácie boli plné smejúcich sa ľudí a vonku na lavičkách sedeli zaľúbené páry.
"Hm, keď sa tak nad tým zamyslím, naposledy som ťa videl takú živú, keď sme boli pred nedávnom na pláži, pamätáš?" spýtal sa skúmajúc mi tvár.
Prikývla som. "Jasne. Lenže vtedy som ani nemala potuchy, že sa niečo takéto vôbec môže stať. No, dobre...Asi som nad tým premýšľala, ale aj keby, ihneď som to zahodila za hlavu."
Eric neodpovedal. Vyzeral byť zamyslený a tak som ho radšej nechala. Radšej som svoju pozornosť sústredila na okolie. Nikdy som si neuvedomila, aké je toto mesto krásne. Vždy som videla vo veľkomestách nevýhody, ako napríklad rušno, neviditeľná nočná obloha, kriminalita...Ale keď som si "rukou zakryla" tieto nedostatky, videlo sa naozaj obdivuhodné a pravé americké mesto.
"Odprevadím ťa domov, nechcem, aby si šla v noci sama," ozval sa zrazu Eric.
Zdvihla som k nemu hlavu. "Ale veď to vôbec nebude potrebné."
"Tak máš smolu, lebo inak ťa nepustím," žmurkol na mňa a následne sa usmial.
Len som pokrútila hlavou. "Si nemožný. Najprv odmietaš úplne primitívny alkohol, potom sa vyhováraš, že tancovanie nie je pre teba, a teraz mi ideš hovoriť, že sa o seba neviem postarať. Hrozné!"
"No pozor!" zahriakol ma. "Ja som nepovedal, že sa o seba nevieš postarať, musíš ale uznať, že je to pre teba dosť nebezpečné. Všade sa o takomto čase potulujú všelijakí kriminálnici a ja neviem kto...Nezaspal by som v noci," dodal a nahodil výraz á la neviniatko.
Zasmiala som sa. "Fajn, ako chceš. Nech je teda po tvojom..." povedala som a očividne ho to upokojilo, ale ja som pokračovala. "Ale, budeš mi musieť povedať niečo o sebe. Ty o mne už určite všetko vieš...Tak do toho!" zvolala som nadšene a poskočila ako malé dieťa.
Prekvapene na mňa pozeral. "O mojej rodine? Nič zaujímavé, ja nemám taký rušný život ako ty."
"Ja a rušný život? Prosím ťa," mávla som rukou. "Tak povedz niečo."
Zasmial sa nervózne sa hrajúc rukami. "Tak ja neviem. Som z Hawaii-a..." Odmlčal sa.
"Nehovor! Fakt?" podpichla som ho.
"Nepomáhaš mi," oznámil mi s úsmevom a v tom sme dorazili do bostonského prístavu.
Od mora vanul studený a slaný vzduch, od ktorého mi prebehol mráz po chrbte, ale veľmi som sa mu potešila. Kebyže môžem, presťahovala by som sa čo najbližšie k prístavu a bola by som šťastná. No dobre, nie tak úplne, ale aj tak.
Opreli sme sa o zábradlie a ja som sa pozorne zahľadela na vedľa mňa stojaceho Erica.
"Nepozeraj tak na mňa," zamumlal so slabým úsmevom a sledoval pri tom luxusné lode.
"Ja sa o tebe chcem dozvedieť niečo viac!" zvolala som a poskočila.
"Tebe to pivo snáď lezie na mozog." Stále neodpovedal na moju požiadavku.
"Ber moje správanie ako chceš, no výsluchu sa nevyhneš," žmurkla som naňho.
Pozrel na mňa a oči sa mu usmievali. "Tak, mám dve sestry. Obe sú mladšie..."
"Kde bývajú?" skočila som mu do reči.
"Zostali na Hawaii," povedal a pritom sa mu obočie stiahlo.
Nevedela som, že by som mala byť ticho - koniec koncov som sa mohla vyhovoriť na pivo.
Eric pokračoval: "Musím čo najrýchlejšie dokončiť školu, aby som mohol uživiť rodinu. Veľa sa odo mňa očakáva a," odmlčal sa. Nervózne búchal do rytmu po zábradlí a vyhýbal sa mojim očiam. "Vieš, nikomu som o tomto nehovoril, tak mi odpusť, keď sa cítim byť nesvoj..."
Pohladila som ho po pleci. "Ak nechceš o tom hovoriť, pochopím to. Prepáč mi, nemala som ťa do ničoho nútiť."
"Nie," ihneď sa ku mne otočil. "neobviňuj sa z toho, ty si to predsa nemala ako vedieť."
"No, ale aj tak. Mala by som si zvykať, že nemôže byť všetko tak, ako ja chcem. Ako som už povedala, ak nechceš, nehovor o tom. Aj ja mám určite témy, o ktorých by som nerada hovorila."
Eric pokrútil hlavou. "Okej, rozumiem ale neber to na seba. Všetko je v poriadku. Nikdy o nič nejde, pokiaľ nejde o život."
Pousmiala som sa. "To je pravda. Tak teda, o čom, hm, sa budeme baviť?"
Zahľadela som na jeho peknú opálenú tvár. Oči mal zaujímavej farby. Niečo medzi modrou, zelenou a hnedou. Nos mal pekný a rovný, lícne kosti vysoké a čelo, z ktorého šľahla inteligencia, nebolo ani vysoké ani nízke.
"O čom sa chceš baviť ty?"
Pokrčila som ramenami, keď mi zavibroval mobil.
"Ospravedlň ma," zamumlala som a vytiahla telefón.
Svietilo na ňom meno Justin. Ani som neváhala, a automaticky som to zdvihla.
"Áno?"
"Kde si, dočerta?" počula som ho, ako zrúkol do mobilu.
Veľmi ma pichlo pri srdci, keď som ho počula takýmto hlasom hovoriť, ale možno už bude asi naozaj čas to ukončiť.
"Čo teba do toho?"
"Lia, kde si? Idem ihneď po teba a neodvrávaj."
Slzy sa mi tisli do očí, pálili ma a boleli ako ešte nikdy a v srdci mi všetko to šťastie, ktoré som prechovávala doteraz, pohaslo a cítila som len nahnevaný a sklamaný oheň v ňom.
Voľnou rukou som schmatla studené zábradlie a zhlboka dýchala.
"Toto ... čo má znamenať?" vytisla som zo seba. "Čo si o sebe myslíš?"
"Že čo? Že som za teba zodpovedný! Si aspoň v poriadku? Kam si utiekla? Od tohto by si si mala odvyknúť. Zajtra ťa predsa čaká škola!"
"Jedno jediné slovo mám pre teba: Nezáujem!"
A vypla som ho.
Vystrašene som sa pozrela na Erica, ktorý bol ku mne otočený chrbtom, ale vedela som, že všetko vnímal a pochopil, o čo ide.
Opatrne sa ku mne pootočil a ľútostivo na mňa uprel oči.
"Je mi to ľúto," povedal potichu.
Pocítila som na studenom líci horúcu slzu, ako sa pomaličky kotúľa dole. Pristúpila som k Ericovi a oprela sa mu o vyšportované plece. Za tri sekundy mal úplne mokré tričko.
"Prepáč, nechcela som ti ho pošpiniť. Ja...vyperiem ti ho," navrhla som a cítila sa úplne pod psa.
Eric sa povzbudzujúco usmial. "Prosím ťa, nerob tu z toho tragédiu. Myslím, že máš horšie problémy..."
Pomaly som prikývla. "Ale aj tak." Zamračila som sa a posadila sa na lavičku.
"Cítim sa tak hrozne! Cítim sa tak podvedene...Najradšej by som teraz skočila do tej tmavej vody a už sa nikdy nevynorila."
"Takto nerozprávaj," zahriakol ma Eric a prisadol si ku mne. "Nie je koniec sveta. Aby som bol k tebe úprimný, čudujem sa, ako dlho ti vydržal tento vzťah. Až päť neuveriteľných rokov."
"Áno, a práve preto nemôžem uveriť, že už je koniec," potiahla som nosom.
"Bude to v poriadku," tíšil ma a ja som sa oňho oprela.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Sisi Sisi | Web | 2. listopadu 2011 v 20:19 | Reagovat

Fíha  lapám  po dychu!
Je to   úžasné neviem čo dodať, páči sa mi to  a som  zvedavá, čo bude ďalej. Trochu ma to mrzí, ale nič sa nedá robiť...

2 Pattie Pattie | 4. listopadu 2011 v 22:49 | Reagovat

geniáááálne.... ale podla mna t tak nenecháš.!! :D ty s toho urobíš teraz takú genialtu, že tu všetky pokapeme. ;) síce si neviem nič lepšie predstaviť, no ty áš lepšiu predstavivosť ;)

3 Wanderer Wanderer | Web | 5. listopadu 2011 v 19:16 | Reagovat

[1]: Ďakujem ti, Sisi :))

[2]: Pattie, ty vždy s tými komentmi zabíjaš! haha ďakujem ti veľmííí hihi

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama