12.kapitola

29. listopadu 2011 v 20:20 |  Dôveruj mi 2
Ďalšia časť :) Keďže ma už tak nenormálne chytila vianočná atmosféra, tak ani táto časť sa tomu nevyhla... :D Viem, že je to trochu predčasné...Ale milujem písať o Vianociach...;) Dúfam že sa vám to bude ľúbiť tak prosím komentujte ! :)


Auto zastavilo a my s Justinom sme vystúpili. Boli sme na nejakej odľahlej ceste, z ktorej bol unikátny výhľad na obrovskú dieru, na dne ktorej tiekla rieka. Všade bola oranžová príroda, vtáčiky veselo štebotali a slnko strácalo na svojej sile a hrejivosti.
Došla som na samý kraj cesty. Mala som chuť sadnúť sa a nechať nohy voľne hompáľať v tom obrovskom priestore. Kebyže by som padla, nezachránil by ma ani Pánbožko.
Justin s oboma rukami vo vrecku ma nasledoval a zastavil vedľa mňa.
"Prečo mi neodpovedáš?" spýtal sa ma potichu.
Zhlboka som sa nadýchla, otočila sa k nemu a usmiala sa naňho. Vybavila sa mi perfektná spomienka, snáď jediná, ktorá náš vzťah dokázala udržať pokope. Bolo to pred dvoma rokmi, v mojich sedemnástich...
"Sneží!" zvískla som, keď som nadšene odhrnula záclony na okne. Malinké chumáčiky snehu sa pomaličky vznášali v New Yorskom vzduchu.
"Nemôžem za to, ale Vianoce v New Yorku budú vždy tie najlepšie a najkrajšie!" ozrejmila som svoju nadšenosť Justinovi, ktorý sedel na koženej sedačke, pri blčiacom ohni.
"Kanadské snáď nie sú dosť dobré?" spýtal sa ma s úsmevom, a keď som prechádzala okolo neho, schmatol ma a ja som sa zvalila vedľa neho s rehotom.
"Neodpovedala si," poznamenal s úškrnom.
Keďže som sa hihúňala, nevedela som mu odpovedať a tak som len pokrútila hlavou.
"Že nie?" zvolal. "A keď som tam ja?" dodal a nahodil nevinný výraz.
Prestala som sa smiať, nejako som sa upokojila a potom som odvetila: "Čo sa stane ak poviem, že nie?"
"Budeš mať problémy."
Svoje kútiky úst som stále kŕčovito zvierala. "Napríklad?"
Zatváril sa veľmi zamyslene. "Bude záležať od situácie."
"Bol by si mi schopný ublížiť?" spýtala som sa úplne vážne.
Justin vyzeral, že ho táto otázka mierne zaskočila. "Čo je to za otázku? Jasné, že nie..."
"Tak potom, ak mi neublížiš, môžem urobiť hocičo."
"Ty máš dovolené všetko," nežne sa na mňa usmial a pohladil po líci.
So vzdychom som si oprela hlavu o jeho plece. "Len som si spomenula na Oswalda. Naozaj neviem, prečo...Možno to bude tým, že my dvaja sme sa prvýkrát stretli približne v takomto počasí...A preto aj mám rada toto ročné obdobie. Je také krásne, ako samé Vianoce a také veselé, ako sniežik keď padá, a domami sa ozývajú smiechy detí a rodičov, starých rodičov. Tak milujem, keď sme všetci pokope. Celá rodina a hlavne my dvaja spolu."
"Vieš, že teraz som mal pochybnosti, že nevieš čítať myšlienky? Pretože presne takto to cítim aj ja."
Zdvihla som hlavu k nemu a dali sme si pusu, na čo sa následne ozvalo zaklopanie na dvere.
Vyskočila som na nohy, a držiac sa za ruky s Justinom, sme išli otvoriť apartmánové dvere z luxusného bieleho dreva.
"Šťastné a veselé!" zvolala rodinka menom Flowerwood. Srdce sa mi rozbúchalo od toľkého návalu emócii. Neubránila som sa a skočila do náruče Mike-ovi, ktorý si doniesol aj svoju manželku Grace a ich pekného synčeka Maxa.
"Som taká šťastná, že vás vidím!" zvolala som, na čo traja cudzí ľudia, ktorý boli na chodbe, sa na nás usmiali a dokonca aj pocvakali.
"Liaa, decko moje!" zvolal Mike, ktorého ani trochu nezmenila skutočnosť, že má syna.
"A kde je mama?" spýtala som sa, keď sme sa všetci spoločne zvítali a posadali na pohovku.
"Prídu trošku neskôr, mali s babkou ešte niečo na vybavenie," odvetila Grace, ktorá sa uhýbala Maxovým rúčkam, ktoré jej chceli vypichnúť oko.
"Júj, môžem si ho podržať?" spýtala som sa Grace, ktorá s nadšením súhlasila.
Vzala som si "nevinné" dieťatko do náručia a sledovala jeho veľmi jemnú tváričku. Očká mu žiarili v tlmenom svetle. Úsmev rozdával na každú jednu stranu a so záujmom v očiach sa hral s mojím prameňom vlasov.
Nechala som Mika a Grace, nech sa trochu porozprávajú a spolu s Justinom sme odkráčali do kuchyne, kde Justin pripravoval teplé čaje a koláče.
Popod nos som sa zasmiala. "Nemôžem uveriť, že už takto porástol tento nezbedník."
Justin na nás mrkol so záujmom. "Vieš, že ste spolu neuveriteľne zlatí? Veľmi ti to pristane," žmurkol na mňa.
Srdce plné lásky sa mi rozbúchalo a Justinovi som opätovala úsmev.
"Kedy prídu vaši?" opýtala som sa ho a podišla k nemu.
Rýchlo si vyhrnul rukáv Lacoste svetra krémovej farby (čo mu neuveriteľne seklo!) a pozrel na hodinky.
"Už by tu mali byť každú chvíľku," poznamenal a mierne sa zamračil.
"Super, už sa veľmi na nich teším," potichu som zvískla.
"Aj ja. Som zvedavý, ako budú moji súrodenci reagovať na Maxa," povedal Justin a oprel sa o kredenc.
"Určite dobre. Oh, dúfam, že máš prichystaný foťák?" spýtala som sa a rýchlo som opätovala úsmev Maxovi, ktorý si pomaly začal vyžadovať našu pozornosť.
"Áno, pripravil."
"A občerstvenie je prichystané?"
"Áno, je prichystané," odvetil a usmieval sa na mojom organizovaní.
"Dobre," zamyslene som prikývla a premýšľala, čo ešte treba doladiť.
"Neboj sa, mám všetko pod kontrolou," zasmial sa a pristúpil ku mne.
Zahľadel sa na Maxa v mojom náruči a opatrne ho pohladil po vláskoch.
"Je úžasný," zašepkal s obdivom. "Pripomína mi časy, ešte keď sa narodila Jazmyn a Jaxon."
Pousmiala som sa pri tej peknej predstave. Videla som už mnohokrát Justina, ako drží dieťa a bol to úchvatný pohľad. Jemu to pristalo a tak príjemne ma hrialo v ten moment pri srdci.
Celý čas som sledovala Justina, ako mu behajú oči po Maxovej tvári, až nakoniec sa pozrel na mňa. Niekoľko sekúnd sme na seba hľadeli a potom sme sa k sebe pomaly začali približovať, až sa nám nakoniec jemne dotkli pery. Kým sme sa bozkávali, bábätko sa veselo smialo a ťapkalo pri tom. Museli sme sa s Justinom na tom pousmiať. Nakoniec sme sa s privretými očami opreli o svoje čelá a vychutnávali si ten nádherný moment. Tak nádherne čarovný...
"A kde sú deti?" počuli sme, ako sa ozýva z obývačky.
"Asi už dorazili," zamumlal Justin. Neochotne sme sa od seba odlepili a s úsmevmi na tvári sme sa pobrali privítať rodinu.
"Á, tu sú moje vnúčatá!" zvolala babka a oboch s Justinom nás vystískala a potom si zobrala Maxa, ktorého už len ťažko pustila.
"Pattie," usmiala som sa, keď ku mne došla Justinova maminka. "Tak rada vás zase vidím!"
"Aj ja teba, zlato moje," štedro sa usmiala a vyobjímala ma.
"Dúfam, že ste nemali zlú cestu," nadhodila som.
Pattie rázne pokrútila hlavou. "Na moje prekvapenie vôbec nie. Všetko prebiehalo hladko," pousmiala sa a v očiach som jej videla únavu. "Deti poriadne vyčerpávajú," dodala, keď videla moje otázniky v očiach.
Pohladila som ju po predlaktí. "Nebojte sa, my sa vám o ne s Justinom postaráme," povedala som a obe sme pozreli na Justina, obklopeného troma deťmi.
"Vopred vďaka," zašepkala s úsmevom Pattie a už aj sa rozprávala s Grace.
"Dieťa moje!" došla ku mne mama, poriadne ma vyobjímať.
Toľko objatí som za celý svoj život nedostala, ako v ten večer.
"Dúfam, že ste nevyvádzali s Justinom," potmehúdsky sa na mňa mama usmiala.
Jemne som ju šťuchla do pleca. "Mami! Veď len jednu noc sme tu boli, teraz ste tu aj vy," usmiala som sa. "Mohla by si mi už začať trochu veriť."
"Ale veď ti verím, len som si robila srandu," zasmiala sa. "Ja idem na toaletu..." zamumlala a už aj odišla.
Len som sa pousmiala a sledovala dve veľké rodiny, ako skvelo medzi sebou vychádzajú...Vtedy som vedela, že už nechcem, aby to všetko skončilo...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sisi Sisi | 30. listopadu 2011 v 8:37 | Reagovat

To je taká Vianočná, predvianočná nádherná časť, že som sa pri každom slove musela usmievať.
Úžasne nádherné a hrejivé. :)

2 ff-wanderer ff-wanderer | Web | 30. listopadu 2011 v 14:53 | Reagovat

ďakujem Sisiii :)

3 Pattie Pattie | 30. listopadu 2011 v 23:06 | Reagovat

Presne jak povedala sisi. :) také hrejivé. :) presne tak. :) celý čas som sa usmievala. :)) <3 geniálne to je. :)))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama