11.kapitola

26. listopadu 2011 v 22:04 |  Dôveruj mi 2
Konečne tu mám ďalšiu časť :) Normálne som to chcela pridať včera, lenže kým som sa uvedomila, už som musela ísť na bratovu stužkovú :) A bolo dobre - keby náhodou, haha :D Dobre, takže prosím KOMENTUJTEE :)))


"Ahoj, Justin," neisto som sa k nim priblížila. "Ahoj, Kenny."
"Helou, slečinka," s úsmevom odzdravil Kenny, na čo sa Justin naňho pozrel a Kenny nenápadne odišiel, no nie ďaleko.
Obaja sme zostali ticho a len sme sa na seba dívali. Oči mu smutne svietili, čo ma hrozne mrzelo...To všetko som mala niesť na pleciach? Tú hroznú bolesť v jeho očiach?
"Tak, ako vyšla skúška?" spýtal sa po chvíľke Justin.
Nevedela som najprv, ako reagovať. Veľmi som sa bála, že keď poviem hocičo, on to otočí proti mne.
"Prešla som," povedala som nakoniec s miernym náznakom úsmevu.
"To je super," zoširoka sa usmial. "Som naozaj rád. Verím, že si bola určite vynervovaná."
Nakoniec som sa aj ja pousmiala. "Áno, šalela som."
"A to ťa doviedlo k objímaniu sa s tvojím kamarátom..." Nebola to otázka. Bolo to ironické posmievanie.
Zaťala som zuby aj päste a snažila sa z celej sily krotiť...Som prehnane agresívna, čo nie je dobré...Ešte náhodou niekomu ublížim.
"Je to snáď v zákonoch, že sa to nesmie?" spýtala som sa opatrne, v hlase kontrolovaná zlosť.
Pokrútil hlavou. "Ale verejné podvádzanie je."
Oči som mala trikrát také, ako tenisové loptičky. "Čo prosím? Chceš ma snáď obviniť, že ťa podvádzam? Keď ty ma kontroluješ? A teraz aj špehuješ? Justin, čo ti, doparoma, v poslednej dobre je?! Krucinál, už ani nevieš čo robíš! Ani ja už neviem čo robím!" lomcoval mnou obrovský hnev, z očí sa mi drali napajedené slzy a začínala som sa cítiť zúfalo, tak veľmi som chcela do niečoho udrieť. "Ukončime to! Ak to takto má ísť ďalej, hneď teraz to ukončime!" zarevala som, na čo Justin vyzeral byť dosť vyplašene, pretože sa začínali schádzať dievčatá, ktoré vzrušene začínali písať SMS-ky, robiť fotky, videá...
"Porozprávajme sa," navrhol v tichosti. Vyzeral byť v hroznom šoku a v strachu.
Kenny k nám pristúpil. "Justin, mali by sme pomaly odísť, inak to tu prepukne a budeme musieť zavolať políciu."
Po pár sekundách sa začínalo ozývať uši trhajúce revy dievčat, na čo sme ihneď museli vojsť do auta a frčať preč.
"Kenny, zober ma prosím domov," povedala som trasľavým hlasom a nahnevane si utrela slzy.
"Nie, Kenny, choď niekam, kde na nejaké obývané miesto," zakročil Justin.
Pozrela som naňho. "Čo to robíš?! Ihneď volám políciu za krádež!"
"Si moje dievča, a neunášam ťa! Veď je tu s nami Kenny!" Justin bol už rozzúrený tiež.
"No ale to mi je jedno! Ja okamžite odchádzam, Kenny v tomto momente zastaň!" zarevala som.
Lenže Kenny nás absolútne ignoroval, ba dokonca sa na nás pekne zabával, potom stlačil nejaký gombík a následne sa začalo sklo, ktoré nás delilo od neho, pohybovať smerom nahor.
"Kennedy, či ako sa voláš!" zarevala som opäť, ale bez úspechu.
"Lia, kroť sa!" zakričal Justin.
Pozrela som naňho. "Čo má toto všetko znamenať? Prečo mi to musíš robiť? Niežeby si sa tešil spolu so mnou, NIE! Ty ma namiesto toho unášaš a myslíš si, že je to extra romantické alebo niečo také, ale mýliš sa..." spustila som zo seba a môj hnev sa pomaly začal meniť na detskú urazenosť.
Justin sa pousmial. "Nie, chcem ti len povedať, že si pre mňa naozaj výnimočná a nechcem o teba prísť...Ja vlastne ani neviem, čo sa tu vlastne stalo."
Zrazu som stíchla a cítila sa nehorázne trápne. Spravila som taký randál, že sa o tom dozvie celý svet...A to len pre moju agresivitu...Jaj, Lia, hanbi sa!
Preglgla som. "Ani ja o teba nechcem prísť...Ja som len z tvojej strany cítila nehorázny tlak..."
"Ale prečo? Čo som také urobil?"
"No, to všetko ohľadne toho štúdia...Bol si neznesiteľný."
"Bol? Takže je to už za nami?" spýtal sa s nádejou.
Ostala som ticho a nič nehovorila...Vlastne som nevedela, čo mám povedať. Je to naozaj za nami? A čo Eric? A prečo ho sem vôbec pletiem? ... Veľa otázok, a tak málo odpovedí...
Pozerala som na Justina a snažila sa pripomenúť si tie staré city, ktoré som k nemu ešte ten prvý rok, čo som ho osobne spoznala, prechovávala. Boli to naozaj pekné časy - teda, ako ktoré- ale...Nie a nie si ich pripomenúť. Niečo tu nesedí. A v kútiku duše viem, kde je ten pes zakopaný, ale keď som sa tak naňho pozerala, nechcela som si to priznať. Nie, nedokázala.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Pattie Pattie | 26. listopadu 2011 v 23:38 | Reagovat

asi zamrem. :OO Brutáááálna je!! :)) mrte sa teším na dalšiu. ;))) bože ona je jak ja. uplne by som bola asi taká istá. :D

2 *Shawty* *Shawty* | Web | 27. listopadu 2011 v 19:37 | Reagovat

Brutál ! Totál najlepšia story akú momentálne čítam :) Sa čím dalej tým viac prekonávaš :) Sa teším na dalšiu :) A hej ten obrázok zabil :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama