1.kapitola

22. listopadu 2011 v 17:48
No takže :D Je tu úúúplne prepísaná prvá kapitola už dobre známeho Tajomstva :) Ja dúfam, že sa vám to bude páčiť :)


"Slečna," počula som ženský hlas a jemné pohladenie mojej ruky. "Už budeme pristávať, prosím, pripútajte sa."
Rýchlo som rozlepila oči a namáhavo sa usmiala na letušku. "Dobre, vďaka."
Nemohla som uveriť, že som zaspala. Vždy mám strach zo spánku na verejných miestach, a ja si odkväcnem v lietadle.
Vzdychla som si a pomaly sa pripútala. Cez okno už bolo vidieť zem, zeleň, polia...Nikdy by som si nepomyslela, že raz skončím v tejto krajine. V Amerike.
Môj otec býva v Springfielde, v štáte Massachusetts a je lekár, presnejšie ortopéd. Odišiel do Ameriky, pretože tu má lepšie platenú prácu. Veľmi chcel, aby sme k nemu prišli bývať ale mama nesúhlasila. Povedala, že nemôžeme rodinu nechať len tak na Slovensku. Dôvod prečo sa takto rozhodla...Poslať ma k nemu? Možno to bude tým, že som v škole z matiky prepadala, presnejšie, mala som štvorky a mne ani mame sa to vonkoncom nepáčilo. Myslela som si, že ako môj straší brat, bez problémov zmaturujem lenže učenie zrejme nie je pre mňa. Teda aspoň nie matematika ani fyzika. Snáď tu budem mať väčšie šťastie...

"Oci!" zvolala som, keď som vošla do príletovej haly a môj ocko ma čakal rovno za zábradlím.
Pribehla som k nemu a tuho som ho objala.
"Katarínka moja!" usmial sa otec. "Ako veľmi si mi chýbala."
"Aj ty mne," odvetila som, keď som sa od neho odtiahla. Pozrela som mu na tvár.
Tmavé oči boli lemované vráskami od smiechu, trošku väčší nos mal posiaty pehami - ako aj ja, líca mal ružové a mierne vysoké.
Čierne vlasy s občasným šedivým pramienkom mal pekne sčesané do ľavej strany. Na mierne vysokej postave mal košeľu značky Alain Delon a k nim rifle a elegantné topánky na viazanie. Vôbec nebol na poznanie.
"Ocko," ozvala som ohromene po chvíľke. "Ako veľmi si sa zmenil."
"To by som mal povedať ja," vytiahol hrubé obočie a schmatol môj kufor. "Zmenila si sa o stoosemdesiat stupňov. Koľkože to máš rokov?" spýtal sa zo srandy. "Dvadsaťpäť?"
"Ha-ha, veľmi vtipné. Šestnásť, len tak pre tvoju informáciu. Vidím, že ťa humor neprešiel," pousmiala som sa.
"Prosím ťa, mňa humor neprejde, ani keď budem mať smrť na jazyku."
Jemne som ho buchla do ramena. "Otec, nerozprávaj takto. Veď počkaj, teraz nebudeš bývať sám - ak teda nemáš niekoho - a všetko sa zmení."
"V to dúfam," žmurkol na mňa a vtom sme dorazili k nablýskanému volvu.
"Pekné auto," prikývla som uznanlivo a pomyslela si, že ak má otec takéto parádne auto, čo ma bude čakať doma?
So zavretými očami som vstúpila do príjemne aromatického domu. Keďže ma otec prinútil privrieť oči, nevedela som, kam stúpam. Bála som sa, že každú chvíľku narazím do steny a budem mať monokel. To by som spravila dobrý dojem v škole na nasledujúci deň.
"Dobre, otvor ich," ozval sa po chvíľke ticha otec a ja som tak učinila.
Dom bol úplne nanovo prerobený. Stála som v skromnej predsieni, kde som si zhodila z nôh zablatené topánky a vstúpila som do moderného domu.
Aby som dom jednoducho opísala - bol absolútne farebný, no nie gýčový. Farby krásne ladili, všetko žilo prírodnými farbami a v každej izbe bola nejaká kvetinka.
Na ľavej strane sa nachádzala marhuľovo oranžová kuchyňa, na pravo bola trávovo-zelená obývačka a predo mnou boli schody zo svetlo-hnedého dreva.
Užasnuto som vykročila k nim a vyšla až hore, kde bola malá štvorcová chodba. Na ľavo sa nachádzala fialová izba, predo mnou tyrkysovo-modrá kúpeľňa a napravo šedivá spálňa.
Vošla som do fialovej izby, ktorá bola - ako som predpokladala - moja izba.
Otec pomaly vošiel za mnou a ako malé dieťa čakal na moju reakciu.
Chvíľku som stála ohromená skutočnosťou, že budem bývať v tomto dome, ktorý sa inak dá nazvať Kanárikovo, keď som sa zrazu prudko otočila a objala otca s nadšením
"Ďakujem ti za nádhernú izbu!"
"A odkiaľ vieš, že je tvoja?" spýtal sa ma otec.
Jemne som stiahla obočie. "Fialová je moja obľúbená."
Otec sa na desať sekúnd tváril vážne, no potom ho zrejme prešla tá nálada a povedal: "Áno, je to tvoja...Som asi dosť predvídateľný, že?"
"Vôbec," odvetila som ironicky s úsmevom. "Ešte raz ďakujem."
"Nemáš začo. Si moja dcéra, pre teba urobím všetko na svete...Oh, mimochodom, určite si už hladná, dáš si niečo? Objednám pizzu?"
"Vlastne nič, ďakujem. Nejako nie som hladná..." zamumlala som a otočila sa naspäť k izbe.
"Dobre teda, ak budeš niečo potrebovať, som hneď dole. Na dnes som si vybavil voľno, takže nočnú službu budem mať zajtra."
"Super," usmiala som sa.
Otec pomaly vykráčal von z izby a ja som sa s úsmevom hodila na pohodlnú posteľ.
Asi som sa priveľmi precenila, pretože som ihneď zaspala.
Zrazu som sa zobudila na nejaký šramot. Pozrela som na hodiny a bolo len pol deviatej. S hladom v bruchu som vyšla z izby a zamierila do obývačky pozrieť sa, či je ešte otec hore.
Sedel na koženom gauči a sledoval baseball. Vyzeral byť poriadne zažratý do hry, lebo vôbec neregistroval, že tam som. Nechcela som ho vyrušovať, a tak som sa pomaly pobrala do tlmene osvetlenej kuchyne. Otvorila som chladničku a zavalila ma vôňa rôznych jedál, až mi brucho skoro vybuchlo od hladu ako sopka.
Keďže už bolo trochu neskoro na ťažké jedlá, vybrala som si čerešňový jogurt a posadila sa k stolu pri okne. Ako som tak zamyslene jedla jogurt napadlo ma, že by som sa mohla ísť pozrieť, čo ma to tak nepríjemne zobudilo. Jedným som si bola istá - že to išlo zvonka.
Položila som nedojedený jogurt na stôl a potichu sa vybrala ku dverám.
Pomaly som otvorila dvere a vykĺzla do studeného nočného vzduchu. Rýchlo som si našla svoje okno z izby a tam som sa porozhliadla. Bolo mi jasné, že nech to bolo čokoľvek, určite to už za ten čas zmizlo. Keďže sa mi zapáčil ten svieži vzduch, predĺžila som svoj "tajný výlet" a sledovala pekne udržiavaný trávnik a kríky.
Rozhodla som sa, že nemá cenu mrznúť bezcieľne vonku, a tak som sa pobrala do domu, keď som zrazu uvidela ohurujúci odraz niečoho, čo bezmocne ležalo v tráve presne pod mojím oknom. Pomyslela som si, že to bude nejaký mobil - ale žeby až také svetlo vrhal...
Váhavo som sa priblížila k tej neznámej veci a pomaly ju zdvihla. Srdce mi zrejme vynechalo jedno buchnutie, lebo sa mi na sekundu zotmelo pred očami, ako som schytila ten neznámy predmet, ktorý sa teraz jasne ukazoval, ako stará dýka. Rukoväť mala z materiálu, ktorý vyzeral ako slonovina ale bolo to drevo. Boli do nej vyryté rôzne ornamenty, ktorým som vtedy nechápala. Aj celé ostrie dýky, ktoré sa jagalo ako diamant aj v tom najnepatrnejšom svetle, bolo pokryté písmenami a ornamentmi. Keďže ja som taká "šikovná", nesprávny chmat spôsobil škaredú reznú ranu na mojej ruke. Potichu som zhíkla a zanadávala, keď sa zrazu opäť ozval ten šramot a tentoraz vychádzal jasne z kríkov. Prebehla mnou obrovská triaška a rýchlo som vletela do domu. Omylom som nestihla zachytiť rýchlo sa zatvárajúce dvere a plnou silou buchli. Počula som zavŕzganie gauča a následne videla otcov ostražitý výraz.
Dýku som dala do porezanej ruky a tú som schovala za chrbát a pritisla sa chrbtom ku dverám.
"Katka, kde si bola?" spýtal sa ma otec prekvapene, no zároveň sa mračil.
"Hm, len..." vymysli niečo, vymysli niečo. "Pozrieť záhradu."
Chvíľku na mňa pozeral, až nakoniec prikývol.
"Dobre, ja len, že vyzeráš byť trošku nervózna."
Falošne som sa zasmiala. "Oh, to sa ti zdá. Vonku je celkom zima, veď už bude jeseň."
Pokrčil plecami. "Áno, asi hej. Idem teda naspäť pozerať," zamyslene zamumlal a pobral sa do obývačky.
Vydýchla som si od úľavy a nenápadne prekĺzla hore do svojej izby, kde som si ohromene začala prezerať tú krásnu dýku, ktorá začínala byť pošpinená mojou krvou. V tom momente nenapadlo bežať ako o život do kúpeľne a studeným prúdom vody si oplachovať ruku. Len som nemo hľadela na tú čarovnú vec.
Každý normálny smrteľník si pomyslí, že je to padnuté na hlavu - prezerať si nejaký hlúpy nôž. Ale bolo na ňom niečo, čo mi nedovolilo odtrhnúť oči. Krásne žiaril v tlmenom svetle mojej izby, no ako ju začala pokrývať červená tekutina, zlovestne sa zaleskla a zrazu som od nej odlepila oči a sledovala moju zranenú ruku.
Cítila som sa, akoby som sa práve zobudila z pekného sna, ktorý sa skončil niečím horzným, krvavým.
Pobrala som sa do kúpeľne a začala som si ruku ošetrovať. Chvalabohu, rana nebola hlboká ale bola pekne dlhá. Po celej mojej dlani sa tiahla škaredá červená čiara, ktorú som zakryla dvoma leukoplastmi. Otec je síce lekár, ale ja som po ňom nezdedila žiadne medicínske gény.
Dýku som tiež opláchla a opatrne osušila uterákom. Žiarila snáď ešte viac, než pred tým ale môj nerozbalený kufor ma donútil ju zabaliť do starého roztrhaného trička, ktoré som si priniesla, a položiť ju do najtemnejšieho kúta v mojej skrini.
Celý čas, čo som si vybaľovala veci, sa mi myšlienky prelievali z jedného problému d druhého. Na jednu stranu som sa bála zajtrajšej novej školy a na druhú stranu som nevedela, čo si s tou dýkou počnem. Otcovi som to z neznámeho dôvodu ukázať nemohla. Mala som hlúpy pocit pri predstave, ako by zareagoval, keby ju uvidel.
Keď som si v kúpeľni vyložila posledné krémy, unavená som sa pobrala do postele neuvedomujúc, aký dlhý a čarovný deň to bol

COMMENT*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sisi Sisi | 22. listopadu 2011 v 19:05 | Reagovat

Aj keď som  poviedku  čítala aj pred tým teraz je  ešte  lepšia  prepracovanejšia a neviem sa dočkať čo  bude  ďalej. :)

2 Pattie Pattie | 25. listopadu 2011 v 21:58 | Reagovat

síce si už nepamätám o čom bola ta neprerobená, ale táto je mega brutáááálna <3 :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama