Září 2011

Nestíííham!

29. září 2011 v 20:21 | Wanderer |  Journal
Čaute! :D
Ja som len chcela dať vedieť, že žijem :P (ak by to niekoho zaujímalo xD). Nemám vôbec čas písať, opravovať, prepisovať, meniť a ja neviemčo! :D Toooľko učenia je že keď idem na net tak len skontrolujem maily a potom bežím do pohodlnej postielky, tam si opakujem, pozriem niečo a o5 opakujem :D Potom spíím :D
Jednoducho povedané: zajtra je piatok, a to znamená, že by som sa konečne mala pustiť do písania :)
Takže zajtra možno pribudne pokračovanie, možno pridám aj niečo nové ... mám toho veľa rozpísaného a každý sa vždy pýta, že kedy bude pokračko...Tu je odpoveď ;)

4.kapitola

24. září 2011 v 18:48 | Wanderer |  Dôveruj mi 2
Konečne som dopísala ďalšiu časť :) Teraz hor sa do mesta!!! :)
P.S ospravedlňujem sa za chyby

3.kapitola

20. září 2011 v 19:47 | Wanderer |  Dôveruj mi 2
Ahojte :) Tu je pokračovanie, ale pozor! Len teraz som ho vytiahla z trúby :PPPP xD
Nie je to moc dlhé, lebo zajtra je škola a ja mám plno iných povinností tak chcem sa už prehrýzť cez tieto úvodné diely a potom pokračovať tak, ako to je podľa plánu :D
P.S ospravedlňujem sa za chyby

Tanec snov

19. září 2011 v 18:09 Vaše príbehy
Rozhodne si prečítajte túto zaujímavú poviedku :) Mne sa veľmi páčila a opravila som to, čo som ja osobne považovala za chybné a ospravedlňujem sa, ak tam omylom zostali ešte nejaké.
Poviedku poslala: Sisi

Zapíšte sa :)

17. září 2011 v 22:00 | Wanderer |  Vaše príbehy
Táákže :) Pod tento článok napíšte do komentárov len toľko, že máte záujem (len pre prípad, aby som o vás vedela) a potom mi pošlite váš výtvor na e-mail: klaudi.dreamer@gmail.com
Veľmi sa poteším každému, kto pošle a budem sa snažiť to čo najskôr pridať sem :)
Tak šup, šup, posielajte ;)

2.kapitola

17. září 2011 v 17:56 | Wanderer |  Dôveruj mi 2
Ráno som sa zobudila ako prvá. Všetci spali ako zabití a nechcela som ich budiť.
Vyšla som von na terasu, odkiaľ sa krásne dalo vidieť na oceán.

1.kapitola

16. září 2011 v 22:35 | Wanderer |  Dôveruj mi 2
Nech sa páááči :) Dúfam, že sa vám to bude páčiť! :)

Pokračovanie DM 2

16. září 2011 v 15:20 | Wanderer |  Novinky o písaní
Aaahojte! :)
Ako si niektorý z vás dobre pamätajú, na starom blogu som "úspešne" (:P) dokončila fan fiction Dôveruj mi a vašou úlohou bolo zahlasovať. Takže, všetko bolo len a len na vás a mojou povinnosťou je tým pádom to splniť. :)
Takže neviem ešte kedy, ale zrejme bude pokračovanie Dôveruj mi.
Možno som vás nepotešila, možno áno, ja si len idem splniť to, za čo ste zahlasovali :)
Prajem vám pekný deň :))

V "raji" - 3.kapitola

11. září 2011 v 14:41 | Wanderer
Ach to bolo. Povedala som o sebe asi päť viet a keď si učiteľ všimol, že je to už beznádejné, usmial sa na mňa a posadil ma. Po hodine som mala biológiu.
Keď som prišla do laboratória, kam ma zaviedla Kaori, všetky pohľady boli na mne. Cítila som sa trápne a neodvážila som sa poobzerať po triede. Sadla som si do voľnej lavice, a síce som bola napätá, snažila som sa zachovať pokoj. O tri minúty nato vkročil do triedy asi ten najkrajší chalan možno aj na celom svete. Bol vysoký, asi meter osemdesiat, vlasy blond a tak mierne dlhé, že chalani si ich hádžu na stranu(:D) a prisahala by som, že oči mal čierne. Nevidela som ho zblízka ale dalo sa to spoznať. Keď prechádzal okolo mňa, stretli sa naše oči. Srdce mi urobilo salto. Totálne sa mi stiahlo brucho a rýchlo som odvrátila zrak. Všimla som si, že sa nežne usmial ale neviem, či na mňa, alebo na iné dievča. Nemyslím, že bol teplý...Nie... Rozhodne na neho nevyzeral. Takže späť k... neviem meno. Super. Nevadí. Určite cez hodinu povedia jeho meno a bude.
Vyzeralo to, že budem sedieť sama. Dovolila som si pozrieť za seba - čo ak sa mi podarí ho zachytiť. Našťastie sa bavil s chalanmi a ani oni neboli najškaredší ale rozhodne mu nesiahali ani po päty. Ja som sedela v druhej lavici v rade pri dverách. Predo mnou sedeli dve dievčatá ale aj ony boli plne zamestnané rozprávaním. A ten krásny chalan sedel vo vedľajšom rade v tretej lavici... Asi to vyzerá, že nezapadnem a budem mať len jednu kamarátku. Vzdychla som si a otočila som sa naspäť. Vybrala som si učebnicu a poprezerala som si ju. No tééda povedala som si v duchu, všetko čo tam bolo napísané, som sa ja učila už ani nepamätám. Ocko mal pravdu, keď hovoril, že so stredoškolským vzdelaním sme my v predšie. No dobre, my sme to už minule preberali, takže to tu bude sranda. Zavrela som učebnicu a civela som do blba, keď sa ku mne otočili obidve dievčatá predo mnou. Jedna sa na mňa usmiala a druhá si ma prezerala. Opätovala som úsmev a snažila som sa na ne nehľadieť. Potom sa mi jedna pozdravila (tá ktorá sedela na pravej strane - ja som sedela na ľavej).
"Ahoj, ty si Lith, však?"
"Áno a ty si voláš..."
"Samantha. Ale volaj ma len Sam alebo Sammy." Usmiala sa.
"Áno jasne. Teší ma Sam."
"A ja som Lucy." Usmialo sa na mňa aj druhé dievča.
"Teší ma." Tak to vyzeralo, že si budeme rozumieť. Vyzerali byť veľmi milé a priateľské.
"Takže odkiaľ si to prišla?" Zaujímala sa Lucy.
"No..." Preboha, oni ani nebudú mať potuchy, kde vôbec Slovensko leží! "Zo Slovenska."
"Ahaa." Povedali jednohlasne a tvárili sa veľmi chápavo ale bolo na nich krásne vidieť, že nemajú šajnu, čo splietam.
"Tam majú dobré mená potom. Lith je zaujímavé meno. Aké vtipné!" povedala Sam a zachichotala sa.
Poškrabala som sa na hlave. Ako vysvetliť, že také meno, aké mám ja, nikto nemá? Bože, to je trápne. A tak som spustila najväčšie klamstvo, aké ma kedy postihlo.
"No... Lebo rodičia vedeli, že raz prídem sem a nechceli, aby si ostatný mysleli, že budem ako piate koleso na aute."
"Aha...Je to celkom zaujímavé. Ale tuto sa o tebe veľa hovorilo. Takže sa neboj lebo ten kto ťa tu nebude mať rád sem nepatrí. Neboj sa. Nie sme ako napríklad, ehm, nacisti. Síce trochu hlúpy príklad ale aj tak. Takže sa nemusíš obávať. Naša škola je celkom známa a preto sme si už zvykli na ´cudzincov´," povedala Lucy a usmiala sa. Ja som si toto rozhodne nemyslela ale moja mama mala presne takýto rozum.
"Aha.. Jasne. Ďakujem. Som rada, že ste to povedali, lebo mám nejako pocit, že nezapadnem."
"Ale chóóď," zatiahla Sam.
"A čo pracujú tvoji rodičia?" spýtala sa Lucy.
"Otec je ortopéd a mama je psychológ. Čo vaši?"
"Táákže, môj ocko je architekt a mama farmaceut."
"Aj moji sú obaja lekári," povedala Sam. Nato zazvonilo a hneď dovnútra vkročila profesorka. Postavila sa vedľa katedry a porozhliadla sa po triede. Zrakom zastavila na mne a povedala: "Vitajte, slečna Sunsetová. Ja vás budem učiť biológiu a dúfam, že si my dve budeme perfektne rozumieť. Poďte ku mne na chvíľku."
Totálne som sa vyľakala, že bude ďalšie týranie -teda predstavovanie- ale našťastie sa so mnou chcela o niečom pozhovárať.
"Kým tu niečo vyriešim, ostatný si začnete čítať nové učivo a kto tak neurobí, vyskúšam ho a zapíšem mu F-ko!" Pohrozila, potom sa milo usmiala a venovala sa už len mne.
"Takže, ako to u vás chodilo v škole?"
"No..." Zamyslela som sa. "Tak ja som si prezerala učebnicu z biológie a väčšinu z toho sme už preberali," priznala som neochotne.
"Tak to je perfektné! Ak vám všetko pôjde dobre, tak vás zahlásim na súťaž. Budete reprezentovať školu," veľmi srdečne sa usmiala, ako keby to bola moja mama. "Môžete si sadnúť." To bolo všetko?
Celú hodinu bolo ticho, a zrazu mi niekto niečo hodil do hlavy. Naštvane som sa otočila a chalani za mnou sa chichúňali. Nasadila som nechápavý pohľad a otočila som sa späť.
Predo mnou bol zožmolený kus papiera. Otvorila som ho a bolo tam niečo načmárané. Lenže toto by nikto nevylúštil. Skúsila som ho vyrovnať a potom sa už dalo čo-to vidieť.
Ahoj! Chceme sa ti predstaviť! Thomas, Jake, Nirsen a Chad. Po hodine dáme reč! ;)
Vyvaľovala som oči na ten papier a bola som totálne zmätená. Snáď to nie sú úchyláci! Dali sa rozoznať písma jednotlivých mien. Jedno škaredšie ako druhé. Nechala som to tak. Zo mňa si nikto nebude robiť dobý deň! Pozrela som sa späť na chalanov a všimla som si, že to bola taká štvorica. Ale nevedela som, či je medzi nimi aj ten chalan. Ale sedel pri nich, takže to je viac ako isté. Super! Ak je to pravda, mám sa načo tešiť, no nie?
Pozrela som na hodiny a za päť minút malo zazvoniť. Potom už len telesnú, zemepis a angličtinu prežiť.
Trvalo celú večnosť kým zazvonilo. Potom, ako sľúbili chalani, sa mi prišli predstaviť. Ale len traja. Štvrtý nikde.
"Tak ahoj! Ja som Thomas." Pozdravil jeden z nich a usmial sa. Vyzeral tiež pekne. Bol tak normálny, ničím až tak výnimočný. Hnedé vlasy, vyšportované telo (ale to mali skoro všetci) ale pekné zelené oči.
"Eh, ahoj...."
"Ja som Jake." Jake bol trošku tmavší než ostatný, čierne vlasy vygélované nahor a svojím spôsobom aj zlatý. A mal krásne hnedé oči.
"Ja som Chad." To bol posledný a bol to černoch. Tééda ešte som nikdy nevidela takto černocha. Rýchlo som sa usmiala. Mal normálne dredy po plecia a tiež hnedé oči a bielka mu pekne svietili. Bol poriadne vysoký a vyšportovaný.
"Ahoj, Chad." Vyzerali byť tiež veľmi milý a priateľský takže nakoniec mali Lucy so Sam pravdu.
"...ak ma oči neklamú podpísali ste sa štyria..." Začala som s úsmevom.
"Hej, Nirsen ale utekal na telocvik, takže sa ti asi inokedy predstaví," povedal Jake.
Sklamalo ma to ale nič som na sebe nedala vedieť.
Po dlhšej debate ma odprevadili na telocvik a oni si išli na svoje hodiny.
Pánabeka tak toto by som nečakala, že to tu bude takéto dobré - pomyslela som si. Našla som si dokonca aj kamarátov, takže som ako v siedmom nebi.
Išla som do šatne. Tam sa mi všetky dievčatá bez problémov pozdravili a ďalej si robili svoje..
Keď sme mali ísť do telocvične, hneď som stretla aj svojho profesora.
"Oh, tak tu ste slečna Sunsetová," zvolal. Tento muž bol neuveriteľne mohutný a svalnatý. Tak som sa len chabo usmiala a nevinne pozerala naňho.
"Viem, že tu nemáte úbor, keďže ste nevedeli, že budete mať telocvik ale dúfam, že patríte medzi ten športový typ..."
"Áno! Ja šport milujem a u nás som aj chodila na zápasy z basketbalu takže bez problémov," rýchlo som spustila s nadšením. Na moje šťastie sa úplne rozžiaril a povedal:
"To je perfektné! Keď u vás budem vidieť, že ste naozaj dobrá, môžete patriť do tímu."
"Áno, ale ja..." A vtom vkročili do telocvične aj chalani a medzi nimi aj...Ten chalan. Skoro som omdlela. Pozrel na mňa, letmo sa usmial a potom sa už venoval lopte. Všimla som si, že učiteľ čaká, tak som sa rýchlo spamätala.
"Ešte uvidím, lebo už som mala v pláne iné krúžky a nechcem aby toho bolo na mňa priveľa..." Ospravedlňujúco som sa usmiala a sklopila oči.
"To nevadí ja to úplne chápem. Ak chcete, môžete aj teraz cvičiť lebo máme v skrini náhradný dres, ak by ste chceli..."
Porozmýšľala som nad tým a zvažovala, čo sa môže stať, ak budem cvičiť. Veľmi som chcela, takže jednoznačne budem cvičiť.
Prikývla som.
"Dobre, tak môžem vás ohodnotiť už hneď na tejto hodine. Nasledujte ma." Usmial sa a šla som za ním. Vošli sme do telocvikárskeho kabinetu a tam boli ďalšie dvere ktoré viedli do skladu.
Boli tam veľké poličky so všelijakými loptami, sieťkami, tyčami a ešte všeličo možné. Potom otvoril skriňu a tam boli dresy. Jeden mi podal.
"Nech sa vám páči. Choďte sa prezliecť a potom poďte do telocvične. Dnes si zahráme basket." Usmial sa a ja som rýchlo vyšla aby som sa stihla ešte pred zvonením prezliecť. V šatni bolo ticho ako v hrobe. Okná boli pootvárané, takže dovnútra vchádzal svieži jarný vzduch. Milovala som tú vôňu prírody. A vôbec. V zime je tiež všetko pekné, keď je biele ale inak ju moc rada nemám. Milujem jar a leto. Západy slnka pri mori, aj tú vôňu mora... Počkať! Ja som v Amerike- presnejšie povedané v Springfielde! Je to síce ďalej od mora ale aj tak. More tu je! Jááj som celá happy! Už sa neviem dočkať. Veď ja už ocka nejako prehovorím, aby sme vyšli na pláž.
Prezliekla som sa a trielila do telocvične. Práve zvonilo a učiteľ prišiel k nám, aby sme sa zoradili. Všetci už boli v pozore a učiteľ spustil.
"Takže dneska si zahráme basketbal. Chlapci proti dievčatám. A chcem..." rozprával ďalej ale mne sa trochu scvrkol žalúdok. Ja proti nemu?...Vyzerá byť dobrý a keď niečo neurobím dobre, určite sa na mne bude zabávať a vysmievať sa mi: "Bože tá je taká trápna." Ale potom sa učiteľ opravil...
"...takže to radšej zmeníme. Určíme dvoch kapitánov a oni si vyberú, či už je to chlapec alebo dievča. Takže, kapitáni budú...Z dievčat..." zaváhal. Rýchlo som cúvla aby si ma nevšimol. Našťastie povedal inú.
"...Amber a z chlapcov bude jednoznačne Nirsen!" Usmial sa a cúvol, aby si mohli začať vyberať. Pozrela som, že ktorý to je (že či náhodou nie on) a...Dopredu sa postavil on!!!!! Vnútri som totálne stuhla. Veď, ježkove oči, to on sa mi podpísal na ten papier!...Jáj to je tak...skvelé! A už mám s nim dve hodiny. Ach on je tak neuveriteľne krásny, príťažlivý, milý a ja tak škaredá. Počula som, ako začal vyberať.
"Jared poď." povedal Nirsen.
"Sarah," povedala Amber.
"Paul" Všimla som si, že Amber naňho zo srandy zagánila.
"...Lith!" Niekto vykríkol. No super. Teraz kto? Prosím nech to bol Nirsen.
"Hm? Prosím?" Rýchlo som vysypala.
"Poď sem," milo povedala Amber. Srdcový pokles som nedala najavo...Vybrala som sa teda k dievčatám a odtiaľ som sledovala, ako si Nirsen vybral jedno dievča, ktoré sa ihneď rozžiarilo. Aj ja by som chcela mať to potešenie - pomyslela som si a vo svojom vnútri som robila všetko preto, aby ma niečo nahnevalo a tým pádom by som hrala tvrdo a nezaujímalo by ma nič...

*Comment*

V "raji" - 2.kapitola

8. září 2011 v 18:07 | Wanderer
Ráno, keď som sa zobudila, som automaticky pozrela von oknom. Privítalo ma krásna modrá obloha na ktorej svietilo januárové slnko. Zacítila som, že ma páli prst, ktorý som si porezala. Okamžite som si spomenula na dýku a celá hrôza minulého večera sa mi vrátila. Vyskočila som z postele a skoro som narazila do dverí skrine. Otvorila som ju a začala som hľadať dýku. Už sa mi zdalo, že sa mi to iba snívalo, keď som na ňu naďabila na dne skrine. Odmotala som z nej handry. Za svetla vyzerala ešte krajšie ako včera v noci. Ktovie odkiaľ pochádza a kto ju tam stratil. Ešte chvíľu som nad tým uvažovala, ale potom mi došlo, že mi nič nedôjde a tak som ju naspäť zabalila do handier a išla som dole do kuchyne pozrieť sa, čo máme na raňajky. Ocko tam už popíjal kávu a čítal noviny. Keď som vošla, pozrel na mňa a usmial sa.
"Dobré ráno. Tak, ako si sa vyspala? Posteľ je pohodlná?"
"Áno, jasne, že je. A čo máme na raňajky?"
"No jogurt, čaj, toasty...Na čo máš chuť?"
"Hmmm....Na vločky s mliekom. Teda ak máme."
"Áno, včera som kúpil. Máme s malinami a čučoriedkami. Mali aj banánové s kakaom ale tie si nezvykávala jesť, tak som kúpil tie druhé."
"Aha jasne ja nemám veľmi rada banánové len s malinami. To je jedno idem si ich spraviť a potom idem do školy."
"Dobre. Dnes som si dal voľno aby som ťa mohol zaviesť do školy ale zato budem mať nočnú. Len ti chcem povedať, že ja pracujem už od piatej ráno takže sa neľakaj keď ma ráno niekedy nenájdeš doma, dobre?"
"Jasné v poriadku." Zobrala som si misku nasypala do nej vločky a priliala mlieko. Sadla som si za stôl a pustila sa do jedla. Bola som veľmi hladná atak vločky aj mlieko zmizli veľmi rýchlo. Keď som dojedla dala som riad do umývačky a išla som sa umyť a obliecť.
Netrvalo mi to veľmi dlho. S make-upom to nepreháňam a na seba si dám vždy to, čo mi prvé príde pod ruku.
Keď som sa obriadila, zišla som dole na dvor. Ocko ma už čakal v aute. Nasadla som k nemu a vyštartovali sme. Za päť minút sme boli pri škole. Prišli sme medzi prvými. Ocko ma vyložil, poprial mi veľa šťastia a nechal ma stáť samú na parkovisku. Poobzerala som sa. Všetci na mňa hľadeli. Tak ako vždy, som si pripadala trápne. Jedno dievča sa na mňa usmialo a rýchlo pribehlo ku mne.
"Ahoj! Ty musíš byť Lith! Tak veľmi ma teší!" vycerila na mňa zuby. Myslím to v dobrom zmysle. Bolo na nej vidieť, že to nehrá a že to myslí úprimne. Usmiala som sa na ňu.
"Ahoj. Teší ma...ee.." Nevedela som meno.
"Kaori! Volám sa Kaori." Usmiala sa na mňa ešte viac(ak sa to vôbec dá).
Hm...Zaujímavé meno. A...úprimne povedané, keď ste sa na ňu zahľadeli, bola neuveriteľne krásna. Mala krásnu, ružovú, čistú pleť bez vyrážok. Aj bez dotyku ste mohli zistiť, že pokožku má neuveriteľne jemnú a hebkú. Oči mala prekrásne sivé. Bola vysoká, ale nie príliš( moja mama sa mi stále sťažuje, že rastiem do neba, ale nechápem prečo ju to tok irituje). V jej držaní tela bolo niečo majestátne. Akoby nepatrila do tohto sveta. Ako by bola nejaká grófka z čias romantizmu. Aj na tvári bolo badať aristokratické črty. A jej vlasy boli dlhé, skoro až po pás, a krásne žlté ako slnko. Žiadna slamová žltá, ale úplne živá žltá, ako slnko za jasného letného dňa. Pery mala plné. A krásne sa leskli na slnečnom svetle.
"Oh, naozaj ma veľmi teší." Konečne som si uvedomila, že čaká na odpoveď.
"Takže ak ti to nebude vadiť prevediem ťa po škole."
"Áno budem rada."
Potešila sa ako malé dieťa. Tak krásne z nej vyžarovala veselosť a energia.
Vykročili sme. Všimla som si, že skoro nikto nevyzerá tak, ako ona. Bola výnimočne krásna. A jej chôdza bola tak nezvyčajne jemná. Bola veľmi štíhla, no zároveň vyzerala ako športovkyňa. Jednoducho povedané, ako vystrihnutá z filmu.
"A keby si niečo potrebovala, tak sa na mňa kľudne obráť. Takže, najprv pôjdeme do riaditeľne, aby ti pani McAvoy(ová) dala tvoj rozvrh.
"Aha, dobre."
Vošli sme hlavnými dverami do budovy školy. Pred nami sa nachádzala dlhá, veľká chodba. Na jej konci sme zahli doľava, až sme sa dostali k dverám, na ktorých bolo napísané: RIADITEĽNA NEVSTUPOVAŤ BEZ VYZVANIA. Tak Kaori zaklopala a čakali sme, až kým sa z druhej strany neozvalo hlasné "vstúpte". Otvorila som dvere a vošli sme dnu. Oproti dverám bol veľký písací stôl, za ktorým sedela ešte väčšia staršia žena. Asi pani McAvoy(ová). Podišli sme k stolu. Pani McAvoy(ová) sa ešte chvíľu zaoberala nejakými papiermi, čo mala na stole a potom zdvihla hlavu k nám.
"Oh, vitajte slečna Sunset(ová)! Hneď vám dám rozvrh. Predpokladám, že tuto slečna Moonlighty(ová) vám už vysvetlila ako to u nás chodí..." Usmiala sa a začala sa hrabať v nejakých papieroch čo mala na stole.
Pozrela som na Kaori a všimla som si že si ma premeriava. Potom sa mi pozrela priamo do očí a pousmiala sa.
Mala naozaj krásne oči.
"Máš nádherné oči." Vyhŕklo zo mňa. Ach ja sprostá! Ja sprostá! Kaori sa len usmiala.
"Ďakujem, všetci mi to hovoria. Mne to pripadá také divné. Ako keby ešte také oči nikdy nevideli."
Zrazu pani McAvoy(ová) zdvihla hlavu od papierov a v ruke víťazoslávne držala rozvrh.
"Nech sa vám páči," podala mi rozvrh. "A dúfam, že sa vám bude u nás páčiť. Veľa šťastia!" A srdečne sa na mňa usmiala.
"Ďakujem veľmi pekne. Dovidenia!" Pozdravili sme sa a odišli z miestnosti. Na chodbe mi Kaori vytrhla rozvrh z ruky.
"Áá! Takže! Tu máš prvú hodinu...hodinúú....SO MNOU!" Vykríkla a potešila sa. Ešte keby som vedela akú.
"A čo je to za hodinu?"
"No predsa matematika. Ach neznášam ju." Trochu zosmutnela ale hneď sa zase rozžiarila.
"Nevadí, to je hlavné, že budeme spolu! Potom máme spolu ešte dejepis."
"Áno aj ja som rada. A mohla by si mi vrátiť môj rozvrh, prosím?" Pozrela som na ňu a ona mi ho hneď podala. Takže pozrime sa na to:

Pondelok
1.hodina Matematika
2.hodina Biológia
3.hodina Telesná
4.hodina Zemepis
5.hodina Angličtina
6.hodina -

Utorok
1.hodina Dejepis
2.hodina Matematika
3.hodina Chémia
4.hodina Literatúra
5.hodina Hudobná
6.hodina Občianska

Streda
0.hodina Telesná
1.hodina Biológia
2.hodina Zemepis
3.hodina Fyzika
4.hodina Výtvarná
5.hodina -
6.hodina. -

Štvrtok
1.hodina Environmentálna
2.hodina Matematika
3.hodina Angličtina
4.hodina Chémia
5.hodina Chémia
6.hodina Biológia

Piatok
1.hodina Fyzika
2.hodina Angličtina
3.hodina Krúžok
4.hodina Krúžok
5.hodina -
6.hodina -

Hm...Piatok je celkom fajn. Tri hodiny pohodové.
"Počuj Kaori." Vytrhla som ju zo zamyslenia. Až teraz som si všimla, že ideme stále po chodbe. Hneď zbystrila.
"Áno?"
"Čo mám robiť s tými krúžkami?"
"No, to ti potom povedia. Dostaneš učiteľa, ktorý bude niečo ako tvoj triedny učiteľ len bude pre teba a nie pre celú triedu. Ja mám profesorku na dramatické umenie. Chodím aj k nej na herectvo a je skvelá."
"Herectvo?! Tu je aj herectvo? To je super!" Usmiala som sa. Hrať v divadle môže byť zaujímavé.
"No hej. Je tam celkom sranda. Stále sa je na čom smiať... A zvažuješ kam by si išla? Je tu fakt veľa krúžkov. Poď už sme tu." Zabočili sme doľava a objavili sme sa vo veľkej miestnosti. Všade viseli plagáty s matematickými vzorcami a podobne. Kaori išla k tretej lavici v strednom rade. Sadla si ale ja som ostala stáť. Pozrela na mňa nechápavým pohľadom.
"Čo je? No tak prisadni si." Usmiala sa na mňa.
"Ale kde máš spolusediaceho?" Nechápala som.
"No, ona práve odišla z tejto školy takže ju teraz vystriedaš ty." Potešila sa.
"Aha...Tak fajn." Išla som na druhú stranu, zhodila som si tašku vedľa lavice a sadla som si. Poobzerala som sa okolo seba a našťastie tu na mňa nikto nehľadel. Otočila som sa ku Kaori a všimla som si, že je veľmi zapozorovaná do knihy. Odkašľala som si.
"Áno?" Opýtala sa ma, stále hľadiac do knihy. Neviem prečo ale mám taký pocit ako keby sme sa poznali už celú večnosť.
"No nič, len čo mám robiť ja?"
"Vyber si knihu a čítaj si učivo alebo sa môžeme porozprávať. Skoro nič o tebe neviem!" Hneď sa zase usmiala a mierne vyskočila na stoličke.
"No jasne, takže..." Nevedela som ako začať.
"Nechaj tak, začnem ja."
"Fajn."
"Táákže, aké si znamenie? Kedy si sa narodila? Máš nejakých súrodencov? Aké športy obľubuješ? Aké filmy máš rada? Čítaš kni..." Trošku veľa otázok.
"Whou! Počkaj!" zasmiala som sa. "Poďme pekne po poradí a po-ma-ly." Posledné slovo som doslova povedala pomaly. Upokojila sa.
"Takže, kedy si sa narodila?" spýtala sa.
"Prvého júla. A ty?" Vypúlila na mňa obrovské modré oči (ktoré boli prekrásne a nejako nezvyčajné, a to vážne lebo nikoho som ešte nevidela s takými sivými očami). Zrazu sa rozžiarila.
"Čo je?" opýtala som sa.
"No predsa aj ja som sa narodila v ten istý deň!" Celá doslova žiarila. Neodolala som a aj ja som sa usmiala. Nedalo sa pri nej proste byť smutná.
"To je super! Môžeme ich oslavovať spolu, nie?"
"Jasne! Dobre, ideme ďalej. Máš nejakých súrodencov? Ak hej ako sa volajú, koľko majú rokov...?"
"No, mám jedného brata. Volá sa Jack a bude mať sedemnásť rokov. Rád hrá na gitaru ale inak je to totálny magor......však to poznáš."
"Hej poznám. Mám jedného brata a jednu sestru. Sestra je od nás staršia."
"Hmm, ako sa volajú?"
"Sestra je Niniel a brat...."
A vtedy zazvonilo.
"Neskôr sa porozprávame." Ešte mi stihla povedať Kaori, potom už do triedy vpálil učiteľ a my sme museli byť ticho. Vyzeral ako keby bol nejaký neuveriteľne vzdelaný filozof. Malý, tučný učiteľ ktorý má fúziky ako Hercule Poirot. A plus ešte bradu. Ale vyzeral byť veľmi milý a zdvorilý.
"Dobrý deň!" Prišiel ku katedre a usmial sa na nás. "Pokiaľ ide o matematiku, hneď sa jej venujeme, len by som sa chcel oboznámiť s jednou žiačkou." Žmurkol na mňa. Zapýrila som sa ako vždy a hneď bolo aj jasné, že myslí mňa.
"Takže nech sa páči, slečna Sunsetová."
Postavila som sa a odvliekla sa pred tabulu.

Zakázaný les

5. září 2011 v 20:03 | Wanderer |  Jednorázové poviedky
Poviedka o Harry Potterovi. Prosím NEKOPÍROVAŤ alebo UDAŤ ZDROJ !!! Moc ďakujem za pochopenie :))

V "raji" - 1.kapitola

5. září 2011 v 11:20 | Wanderer
"Ahoj ocko!" Zakričala som ockovi na letisku keď sa ku mne blížil. Tak dávno som ho nevidela a teraz mám uňho bývať nevedno na ako dlho. Od mamy som odišla. Konečne mi dovolila odletieť za ockom. Má ho veľmi rada a neprežila by keby mu ublížila. Veď aj tak sem prídu bývať(moja mama s bratom), ale neviem kedy. Že vraj to je prekvapenie. Videla som, ako sa ocko usmieva od ucha k uchu. Keď bol on šťastný, tak ani ja som nemala dôvod na smútok. Síce, teraz som mala. Opustila som všetkých. Kamarátky. Ale sľúbila som si, že im budem písať. Hlavne Karen(najlepšia kamarátka).
"Ahoj! Moja malá!!" Skočila som mu do náručia a on ma tuho objal. Chvíľku sme takto postávali. Skôr ako ma pustil, sa na mňa ešte natešene pozrel.
"Ty si ale vyrástla! A ako si opeknela! Ani by som ťa nespoznal. Ozaj, už som ťa zapísal do školy."
Vzdychla som si. Veď sme sa videli pred pár mesiacmi...No dobre pred pol rokom.
"Vďaka ocko. Aj za to, že si ma už zapísal do školy. Mimochodom, mama ťa pozdravuje."
"Mhm...dobre, keď bude volať tak ju odo mňa pozdrav alebo mi ju môžeš dať rovno k telefónu. Ale teraz si už pohnime."
Prišli sme domov. Všetko vyzeralo tak, ako keď som tu bývala. Ale to som bola malé dievčatko. Predsieň bola vymaľovaná na žlto, kuchyňa na zeleno a obývačka na oranžovo .Ocko s mamou si to tu zariadili veľmi farebne a náš dom nazvali veselý (ja by som ho volala skôr Kanárikovo). Kto doň vstúpite, nemôžete byť smutný alebo mať letargickú náladu.
Ocko mi zobral hore kufre a ja som išla hneď za ním. Mimochodom, ocko je lekár, takže je veľmi starostlivý. A mne to niekedy lezie na nervy.
Otvoril dvere do mojej izby, ktorá bola celá fialova. Nežartujem, naozaj bolo všetko fialové: posteľ, skrine, koberec, stolík.........dokonca aj notebook, ktorý na ňom ležal, bol fialový ( netušila som čo tu ten notebook robil. Ocko žiadny nemá a aj keby mal tak rozhodne nebude fialový a nebude v mojej izbe). Na nočnom stolíku boli staré, fialové hodiny od starej mamy, ktorú som nikdy nevidela, ale ocko mi o nej často hovoril. Pozrela som sa na ne. Bolo sedem hodín večer. Čo asi robia kamarátky.........a mamina s bratom....... Ocko sa ozval a tým ma vytrhol zo zamyslenia.
"No, čo by si si dala na večeru?"
Porozmýšľala som nad tým ale nič ma nenapadlo.
"Neviem. Vlastne ani nie som veľmi hladná." Trošku som zaklamala. Ale v tom mi zaškvŕkalo v bruchu a to ma jednoznačne prezradilo. Ocko sa mňa pozrel a ja som sa musela usmiať.
"Mne naozaj stačí len jogurt. Nechcem nič veľké," povedala som.
"No, tak fajn, ale keby si bola hladná ohlás sa a teraz, ak ti nevadí, idem si pozrieť telku. Alebo si chceš pozrieť niečo ty? A ozaj, kúpil som ti notebook, tam ho máš na stole." Ukázal prstom na notebook, ktorý som si už predtým všimla, ale netušila som že bude môj.
"Jééj! Ďakujem, ocko! Si ku mne veľmi milý. Nezaslúžim si to."
Usmiala som sa naňho. On mi úsmev opätoval. "Ale zaslúžiš, moja malá," a potom vyšiel z izby a privrel dvere.
Vzdychla som si a sadla na posteľ. Zajtra ma čaká škola. Nová škola, kde nikoho nebudempoznať...A možno ma tam ani nikto nebude mať rád. Ľahla som si a zavrela oči. Už na mňa liezla únava keď som si uvedomila že som ešte nebola v kúpeľni.
Rýchlo som vstala z postele, zobrala si hygienickú taštičku a trielila do kúpeľne. Vyložila som si z nej hrebeň, pastu, kefku na zuby a ešte zopár lakov na nechty a inú kozmetiku. Osprchovala som sa a umyla si vlasy. Potom som vyšla z kúpeľne a zamierila do izby. Pomyslela som si, že by som sa mala pustiť do vybaľovania šiat, ale nechcelo sa mi a tak som si len ľahla do postele a zaspala.

Zrazu som sa prebudila na nejaký šramot. Pozrela som na hodiny a bolo len pol deviatej. Vyšla som z izby a zamierila do obývačky, pozrieť sa, či ešte ocko pozerá telku. Sedel tam v svojej obvyklej polohe na gauči. Pomyslela som si že by mu trocha rozptýlenia nezaškodilo.
"Ocko? Som hladná, nemáme niečo na jedenie?"
"Samozrejme že máme. Len si kľudne choď niečo zobrať z chladničky a nepýtaj sa ma takéto veci. Teraz si doma TU, takže rob všetko takisto ako doma." Usmial sa na mňa a potom bol už zase plne zamestnaný pozeraním správ. Mykla som plecom a vošla do kuchyne.
Otvorila som chladničku. Nenašla som v nej nič okrem jahodového jogurtu. Najedla som sa, ale stále mi škvŕkalo v bruchu. Prehľadala som celú kuchyňu, ale už som nenašla nič čo by mi chutilo.
Ešte sa mi nechcelo ísť spať a tak som sa rozhodla, že sa pôjdem pozrieť, čo ma to vlastne zobudilo. Vedela som, že už bude neskoro, lebo to, čo spôsobilo ten šramot, už určite odišlo. Ale aj tak som sa tam išla pozrieť. Keďže bola vonku zima, tak som si musela ísť do izby po bundu.
Keď som prechádzala popri obývačke, pokúsila som sa byť čo najtichšie, aby ma ocko nezačul. Ja viem, je to detinské, ale cítila som, že by ma nemal vidieť. Potichu som otvorila vchodové dvere a prešmykla som sa do zimy. Myslela som, že to šramotilo pod mojím oknom, tak som sa išla pozrieť najprv tam. Prehľadala som celý trávnik pod mojím oknom, ale nič som nenašla. Už som to chcela vzdať, keď som zrazu zbadala v kríkoch odraz svetla. Samozrejme, že som sa tam išla pozrieť. Keby som vedela aké to bude mať následky, tak tam radšej nejdem. Bola tam nádherná dýka. Rukoväť mala z materiálu, ktorý vyzeral ako slonovina ale bolo to drevo. Boli do nej vyryté rôzne ornamenty, ktorým som vtedy nechápala. Aj celé ostrie dýky, ktoré sa jagalo ako diamant aj v tom najnepatrnejšom svetle, bolo pokryté písmenami a ornamentmi. Zobrala som ju do ruky. Bola ľahká a na moje počudovanie teplá. Skúsila som ostrie a šmyk......porezala som si celú dlaň. Tá dýka bola neuveriteľne ostrá. Zrazu sa v kríkoch, z ktorých som zobrala dýku, niečo pohlo. Bola som strachom bez seba, ale niečo vo mne chcelo, aby som sa tam išla pozrieť. Už -už som sa chystala vykročiť ku kríkom, keď v tom ocko otvoril okno. Pritisla som sa k múru, aby ma nevidel. Musela som počkať, kým zavrie okno, lebo iná cesta do domu nebola. Modlila som sa, aby to bolo čo najskôr, lebo mi začínala byť veľká zima. Našťastie sa ocko len vyklonil z okna, trochu sa nadýchal vzduchu a hneď to okno zavrel. Kašlala som na kríky a čo najrýchlejšie som bežala do domu. Vbehla som do izby a zatvorila dvere. Dýku som hodila na posteľ a pobrala sa do kúpeľne, aby som si porezaný prst opláchla a obviazala. Potom som zabalila dýku do starých šiat a zahrabala ju na dno skrine. Dnes už toho bolo na mňa veľa a začínala som byť poriadne unavená. Tak som skočila do postele, zababušila som sa do prikrývok a aby som zaspala, pustila som si svoj iPod. Toto je jednoducho divné...

Čo tu nájdete? :)

5. září 2011 v 11:16 | Wanderer |  Journal
Takže...Vítam vás tu, aj keď tu toho moc ešte nie je k videniu, ale zato kým tento blog dám do normálu, mrknite na prvý blog (www.llen-bieber.blog.cz) a tam si môžete prečítať moje prvšie výtvory :)
Nájdete tu FanFiction alebo len normálne príbehy. Napíšem bez problémov aj na želanie :)
Ak máte otázky, píšte na mail =) klaudi.dreamer@gmail.com
Veľmi sa im poteším a ak budem môcť pomôžem. :)
Nový príbeh si už môžete prečítať v nadchádzajúcom článku ;)