Zakázaný les

5. září 2011 v 20:03 | Wanderer |  Jednorázové poviedky
Poviedka o Harry Potterovi. Prosím NEKOPÍROVAŤ alebo UDAŤ ZDROJ !!! Moc ďakujem za pochopenie :))


V jednu studenú noc sa Luna zobudila na jemné šepkanie v uchu. Rýchlo otvorila veľké modré oči a rozmýšľala, či sa jej to snívalo, alebo to bola skutočnosť. Veľakrát sa Lune stávalo, že si plietla sen s realitou ale to jej vôbec neprekážalo. Bola rada, že ona, ako jediné dievča, snáď z celého Rokfortu, má schopnosť rozprávať sa s prírodnými bytosťami.
Luna vstala, nasadila si teplé papučky a ako zhypnotizovaná vyšla von na studenú chodbu.
Hermiona, ktorá sa vracala z dievčenských záchodov, ju uvidela a neodolala pokušeniu sledovať ju. Potichu sa vykradla za ňou, aj keď sa jej moc do tej zimy nechcelo. Nasledovala ju.
Luna zišla dole veľkými mramorovými schodmi a perfektne sa vyhla "orlím" očiam školníka Filcha. Vyšla von na nádvorie a prešla po tráve, na ktorej sa už stihla usadiť rosa.
Šum lístia a studený jemný vánok vetra ju doniesli až k Zakázanému lesu.
Ešte sa váhavo pozrela na Hagridovu chalúpku a potom vošla medzi prvé stromy.
Hermiona bežala po špičkách za Lunou von na nádvorie a na sekundu sa zarazila, keď zistila, že tráva je už mokrá. Veľmi neochotne sa pobrala ďalej a keď prešla okolo chalúpky, z ktorej veselo tancoval dym do nebies, vstúpila do lesa.
Každý jej krokom stromy hustli a hustli. Lunin dlhý zlatý závoj vlasov sa strácal a tak Hermiona pridala do kroku, aj keď sa veľmi bála.
Zrazu Luna zastala.
"Viem, že ideš za mnou, Hermiona," povedala z ničoho nič zasnene.
Hermiona sa na chvíľku zasekla a potom už pohodlnejším krokom pristúpila k Lune.
"Môžem sa ťa opýtať, prečo lezieš do Zakázaného lesa v noci?!" spýtala sa Hermiona napajedene.
"Počula som šepot víl," odvetila potichu, až sa Hermiona musela nahnúť. "Volali ma sem. Vraj mi chcú ukázať Mesačný kvet."
"Dobre, Luna, to je pekné, ale musíme sa vrátiť, než sa tu objaví nejaké monštrum," povedala Hermiona a v hlase už mala obavy.
"Ale nie," jemne pokrútila hlavou Luna. "Mesačný kvet sa neukazuje len tak každému. Je to moja súkromná zbierka a len víly mi teraz vedia pomôcť."
"Luna, víly neexistujú. Možno je to nejaký druh malých trpaslíkov, ktorý si pričarovali krídla."
"Oh, tam je!" zvolala ukazujúc do neznáma. "Vidíš?"
Hermiona si pomyslela, že víly možno budú mať niečo spoločné s testralmi. Samozrejme, nie to, že vyzerajú ako kone ale skôr to, že ich môžu vidieť len tí, ktorí videli niekoho zomrieť.
"Kde?"
"Medzi tými malými kríkmi, len poď za mnou. Ukážem ti ich. Už som tu raz bola - pozor, konár - ale bohužiaľ, sa mi Mesačný kvet nepodaril nájsť."
"Luna, nie sú víly niečo ako testraly?"
"Nie," odvetila Luna a Hermiona len toľko videla, ako sa jej vzadu vlásky jemne zatriasli, ako krútila hlavou. "Víly sú predsa znamením dobra a mieru. To by som nerozumela, prečo by ich mohli vidieť len tí "vyvolení"."
Luna s Hermionou sa predierali hlbšie do Zakázaného lesa a jediné svetlo, vďaka ktorému videli, vyžarovalo z obrovského mesiaca.
"Lumos!" zvolali obe naraz.
Hermione sa ani trochu nepáčil pohľad na špinavú zem, z ktorej sa hneď vytratili zvery, ktorých vyplašilo svetlo.
"Aha! Teraz nám ukazuje..."
"Podľa mňa by sme sa mali vrátiť na hrad."
"Už nie sme ďaleko..." mumlala Luna. "Ešte ich stále nevidíš?"
"Bohvie čo sa tu môže vyskytnúť. Si si istá, že sa ti to len nezdalo? Chcem tým len povedať, že ty máš dosť často takéto výplody fantázie..."
"Hmm, ani nie. Víla príde a povie, keď nájde stopu. Prečo by nám chcela zle?"
Hermionu už chytal od strachu plač. "Prečo som ťa vôbec sledovala?"
"Myslím, že na to ti teraz odpovedať neviem. Ocko vraví, že ľudia trpia nejakou poruchou, keď sa..."
"POZOR!" vykríkla z plných pľúc Hermiona a hodila sa na Lunu.
Spoza kríku vyletela obrovská akromantula.
Hermiona sa rýchlo chopila prútika, ktorý jej pri páde vyletel z ruky a ako sa na ňu obrovský pavúk chcel hodiť, otočila sa a zarevala: "Expelliarmus!"
Pavúka odhodilo a kým sa Luna stihla spamätať zo sna, už ju Hermiona ťahala preč.
Bežala ako o život a skoro sa aj pozabudla za zaostávajúcou Lunou.
"Luna, poď už!"
"Ale víly..."
"Prestaň už s tými vílami a poď!"
Keď sa Hermiona otočila, zrazu uvidela vo vzduchu malú žiariacu vec. Úplne sa zastavila a zahľadela sa na to krásne stvorenie, ktoré veselo mávalo krídelkami.
V tom do nej zozadu z celej sily narazila Luna a opäť sa ocitli na zemi.
"Joj, prepáč," ospravedlňovala sa nešikovná Luna. "Nemala si tak prudko zastaviť."
Hermiona ju nepočúvala, len hľadela.
"Tak vidíš! Vravela som ti, že víly existujú."
Jej spoločníčka len neveriacky krútila hlavou. "To je úplne senzačné."
"Viem, kde sa nachádza Mesačný kvet," zahlásila milým hláskom víla. "Je to presne v srdci Zakázaného lesa."
"To je nám ľúto, víla," začala Hermiona. "my sme boli už na odchode..."
"Ideme!" skočila jej medzitým Luna do reči.
"Luna, budeme do smrti po škole!" Ak sa teda dožijeme príchodu do školy! -pomyslela si nahnevane a pozviechala sa zo zeme.
No Luna si už veselo vykračovala za vílou. Hermiona vôbec nemala chuť ísť za ňou, ale na druhú stranu túžila vidieť Mesačný kvet. Veľa sa o ňom v knihách písalo ale existujú aj povery, že zabíja.
Hermiona si sťažka vzdychla a nasledovala kamarátku. Celý čas počúvala veselé básnenie Luny o všelijakých tvoroch, o ktorých sa ani len v Knihe o zázračných tvoroch nepíše a preto si myslela, že Luna hovorí presne to, čo sa jej v hlave a vo fantázii hmýri.
Po pol hodinovej ceste konečne na niečo narazili.
"Tam je to," víla zapišťala a odhrnula jeden lístok, aby videli dlho očakávaný Mesačný kvet.
Luna odhrnula celý konár, aby videli a naskytol sa im skvelý pohľad na najvyhľadávanejší kvet na svete.
"Musíme jeden zobrať so sebou," zamumlala Luna a pomaly sa približovala ku kvetu.
Hermiona ju nasledovala a Luna pustila konár, ktorý hneď kruto vrazil Hermione do tváre.
Nahnevane ho odhrnula a vypľula lístok, ktorý jej zostal v ústach.
Ako sa víla spolu s nimi približovala, robila im jemne ružové svetielko a zanechávala malé iskričky za sebou.
"Odtrhnem ho a potom môžeme ísť," zašepkala Luna kamarátke a bolo vidieť, že je z toho celá vzrušená.
"Dobre, ale prosím ťa, pohni si! Už bude svitať!"
Hermiona aj víla sa nevinne prizerali. Každý detail, každú nepodstatnú činnosť, ktorú Luna urobila dychtivo sledovali.
"Chce ho odtrhnúť?" opýtala sa víla potichu Hermiony.
Ona len prikývla a ďalej sledovala "veľkú udalosť". Už len pukance im tam chýbali.
Vílino jemné svetielko začalo meniť farbu. Z ružovej sa stávala bordová, potom hnedá, žltá, oranžová a z toho sa nakoniec stala silno červená, ako čistá krv.
Hermiona odtrhla oči od Luny a prekvapene sledovala, ako sa mení malá spoločníčka.
Veselý výraz milej víly sa tiež zmenil. Bol to nahnevaný vražedný výraz, ktorý jasne naznačoval, že nesúhlasí s tým, aby sa korene Mesačného kvetu oddelili od čerstvej pôdy.
"Eh, Luna, ten ... Ehm, mali by sme ísť a nechať tu...Luna! Nechajme tu ten kvet!" zapišťala vystrašene Hermiona.
Luna ju však vôbec nepočúvala. "Túto chvíľku si musím vychutnať, Hermiona. Je to moment, o ktorom som dlho snívala, vieš?" Rozprávala si rozčarovane a bolo cítiť, že je duchom neprítomná. Zrejme si myslí, že je elfka, ktorá si len vyšla pozbierať kvietky, aby si urobila venček na hlavu.
"Luna, prosím, poď! Nerob nič, nechaj ten kvietok žiť, POĎ!"
Lunine ruky sa dotkli kvetu a víla už doslova horela. Okolo nej, namiesto pozitívnej žiary, ktorá z nej vyžarovala, blčal divoký oheň, ako z pekla.
Hermiona si myslela, že každú chvíľu odkväcne medzi vysoké a husté paprade.
"Mám ju!" zvolala víťazoslávne Luna a ruku s kvietkom v nej vytiahla vysoko do vzduchu, ako keby to bol nejaký zlatý pohár.
Nato sa ozvalo srdcervúce zarevanie, ktoré na podiv zo seba vydala, už teraz diabolská víla.
Spoza stromov a kríkov začali vychádzať nebezpečné tvory a zazerali na vyplašené dievčatá (vlastne len Hermiona bola vystrašená) a sťažka pri tom vydychovali paru.
Luna na ne zasnene pozrela. "Júj, no pozri, nie sú zlatí?"
Hermiona bola v štádiu, keď skoro všetko vyvráti. "My sme už na odchode," zahlásila trasľavým hlasom a ozlomkrky sa rozbehla preč.
"Luna?! Poď!"
Ani Lune nebolo treba dvakrát vysvetľovať situáciu a tak sa, síce pomalšie, rozbehla za Hermionou a kvet silno zvierala v rukách.
Mal zaujímavý odtieň modrej a vôbec nemal charakteristickú vôňu, ako to opisovali v knihách. Ale zase krásne svietil a to preto, lebo mesiac je v splne a teraz najviac žiary. Preto je to Mesačný kvet.
Predierali sa hustým lesom a ani jedna z nich nebola zvyknutá na dlhý beh a preto onedlho museli zastaviť a predýchať to.
"Myslíš...(nádych) myslíš, že nás nas-nasledujú?" sťažka rozprávala Hermiona a bála sa otočiť.
Luna pokrčila plecami. "Neviem. Tieto tvory sú veľmi zaujímavé, neviem posúdiť dôvod ich správania ...Nerozumiem, prečo sa nahnevali, že som odtrhla kvet?"
"Podľa mňa preto, lebo je to výnimočné a bytosti v tomto lese si to strážili...Počkať," zarazila sa a potom sa s otáznikom v očiach otočila na Lunu. "Čo si povedala tej víle?"
"Prečo?"
"Keď sa tak veľmi hnevajú za to, že si odtrhla tento kvet...Neukázala by ti ho, keby mala istotu, že im ho nezoberieš."
"Oh," vzdychla si spokojne Luna a nohou zarývala do zeme. "Povedala som jej - už dávnejšie - že hľadám Mesačný kvet a ona mi len toľko povedala, že mi ho ukáže. Nepýtala sa na to, či ho zoberiem alebo nie."
"Tak tam je pes zakopaný," zamumlala Hermiona a cítila, ako sa zem pod nimi jemne trasie.
"Och nie, vracajú sa!"
Rýchlo sa rozbehli a rozmýšľali, aké kúzlo by mohli použiť proti nim. Hermione nič nenapadlo, nemôže predsa sama bojovať proti celému Zakázanému lesu...
Stromy začali rednúť až uvideli svetlá, ktoré vychádzali z hradu.
"Konečne! Sme zachránené," vydýchla Hermiona.
Luna išla spolu s ňou do hradu a ani jedna z nich sa neobrátila...
"Dobrý večer," povedal niekto veľmi prísne, až obom stuhla krv v žilách. "Zabávali ste sa?"
Pri nich stál profesor Snape, ktorého doteraz ani nezachytili, kvôli jeho tmavému, perfektne splývajúcemu, habitu a vlasom.
"M-my..." začala habkať Hermiona a pozrela na Lunu. Tá sa neutrálne dívala na Snapea.
"Áno, slečna Grangerová, máte problém," prikývol pomaly a tváril sa škodoradostne. "Mysleli ste si, že keď odtrhnete ten vzácny kvet, že my sa o tom nedozvieme?"
"Eh..."
"Tak to ste sa teda mýlili," zasipel. "Profesor Dumbledore je už na ceste. Dostanete trest, aký si obe zaslúžite, vy neposedné..."
"Severus," ozval sa príjemný hlas Dumbledora. "Ďakujem, teraz to už prevezmem ja."
"Pán riaditeľ," povedal Snape obviňujúcim hlasom a ukázal na dievčatá. "tieto dve študentky hrubo porušili školský poriadok a k tomu..."
"Áno, Severus, viem a preto dostanú trest, ktorý je hoden tohto priestupku." Pozrel na dievčatá a oči mu nebezpečne sršali.
Hermiona potriasla jemne hlavou, aby sa uistila, či dobre videla.
"Ideme dole do žaláru," zahlásil Dumbledore a posmešne sa zasmial.
Luna sa náhle strhla a rýchlo dýchala. Bol to len sen...
Takisto sa stalo aj Hermione v Chrabromilskej klubovni. Obidve boli vykoľajené a zaprisahali sa, že do Zakázaného lesa už v noci nevstúpia, ani keby ich mal volať ten najmierumilovnejší tvor na svete.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama