2.kapitola

17. září 2011 v 17:56 | Wanderer |  Dôveruj mi 2
Ráno som sa zobudila ako prvá. Všetci spali ako zabití a nechcela som ich budiť.
Vyšla som von na terasu, odkiaľ sa krásne dalo vidieť na oceán.



Ráno som sa zobudila ako prvá. Všetci spali ako zabití a nechcela som ich budiť.
Vyšla som von na terasu, odkiaľ sa krásne dalo vidieť na oceán.
Aby ste už boli v obraze, boli sme na Justinovom dome, vo veľmi bohatej štvrti.
Môj názor?
No, vôbec sa mi to nepáčilo.
Dôvod?
Neľúbim luxusné veci. Jediné, čo sa mi páči na tomto dome, je výhľad na oceán a krásne udržiavaná záhradka. A vôbec, celé okolie je pekne udržiavané a tráva doslova žiari zdravou zelenou farbou...ale to, že je všetko zelené neznamená, že je to aj v poriadku. Nemusí.
Dobre, to je smiešne. V mysli si vediem nejaký "rozhovor" a potom filozofujem. Nato budem mať dosť priestoru na vysokej škole, kam musím ísť. V tomto smere bol Justin absolútne nekompromisný.
"Prečo silou mocou chceš, aby som išla na vysokú školu?" spýtala som sa ho ešte pred jeho odchodom na turné.
"Pretože nechcem, aby si dopadla zle!" odpovedal podráždene. "Chcem, aby si bola poriadne vzdelaná a kvôli mne nestratila možnosť zažiť študentský život!"
"A toto mi hovorí človek, ktorý každému vyzváňal, aby si išiel za svojím snom?" vyštekla som ohromená tým, čo povedal.
"Ale to s tým nemá nič spoločné! Jednoducho chcem mať istotu."
"Myslíš si, že kvôli tebe pôjdem na výšku? Tak to sa mýliš!" A odišla som.
Potom sme sa navzájom ospravedlnili a dohodli, že teda pôjdem, keď aj moja mama s prarodičmi protestovali.
Lia ty musíš a Lia ty hento a Lia ty tamto...No ani vám by sa to nechcelo počúvať. Tak som nemala na výber, musela som ísť do tej hroznej vojny. Nechcú pochopiť, že by som chcela tancovať. Veď, načo aj?! Tanec nič nevybaví, nič nezaručí. Musím študovať aby som si vedela zarobiť na živobytie. Úprimne, pokiaľ sa nám nezrúti vzťah s Justinom, nehrozí mi teda žiadne bydlisko pod mostom. Ale tým teraz nechcem povedať, že sa chcem priživovať.
Mám vlastné auto - síce je staršie ako naše roky dokopy ale to nevadí. Justin mi už x-krát hovoril, že mi kúpi nové, ale ja nechcem. Odmietam sa promenádovať s nejakým miliónovým autom.
"Ty už si hore?" počula som tichý smiech.
Otočila som sa a keď som zazrela rozstrapateného a ešte asi stále spiaceho Justina, prikývla som. "Veď som na tebe spala skoro celú cestu domov."
"Aj to je pravda," povedal, postavil sa ku mne a s úsmevom sa zahľadel na oceán. "Nad čím si premýšľala?"
"Nad ničím," zaklamala som.
"Videl som ťa. Ani si si nevšimla, že ťa peknú chvíľku sledujem." Pozrel na mňa.
"Vstrebávala som slniečko a morský vzduch," povedala som a zastrčila som si nezbedný pramienok vlasov za ucho. "Už tu dlho nebudem."
Nič nepovedal. Toto boli také zvláštne situácie, keď som nenávidela, že musím stáť vedľa neho. Moje tušenie bolo, že Justin vedel, kde je pes zakopaný.
"Kedy letíš?" spýtal sa potichu.
Preglgla som. "V nedeľu."
Prikývol a potom sa na mňa usmial. "Dobre. Čo dnes podnikneme?" Priblížil sa ku mne a pohladil ma po líci.
"Dnes chcem byť len s tebou."
"Aj ja," usmial sa a letmo ma pobozkal.
"Idem si dať niečo pod zub lebo už asi neprežijem," zavtipkoval. "Dáš si niečo?"
Pokrútila som hlavou. "Nič nechcem...Len jednu jedinú vec," dodala som potichu a sledovala jeho reakciu.
Pozeral na mňa, bez mihnutia oka. Nakoniec si vzdychol. "Nie, Lia. Už je to všetko predsa vybavené, nie?"
Sklopila som pohľad. Kurník...Teraz sa mi to zamotáva. Doteraz som riešila to, že pôjdem na výšku. Lenže ja tam idem sama. Nikto tam so mnou nebude.
Zaťala som zuby. "Áno, všetko je vybavené."
Po mojom priznaní Justin rázne pokrútil hlavou. "Neexistuje, že tam nepôjdeš. Musíš tam ísť!"
"Nemusím."
"Máš devätnásť rokov, Lia, musíš doštudovať. S tvojím vekom ťa nezoberú nikam!"
Tak toto bolelo. "Ale áno, zoberú ma! Každý rok sa robia konkurzy do nových tanečných skupín! Môžem tam ísť a prihlásiť sa."
"Chcem ti len dobre!"
"Ako mi môžeš chcieť dobre, keď si si ani ty sám tým neprešiel?! Nie si svätec za to, že ti leží pri nohách celý svet! Nechcem od teba vôbec nič! Len toľko, aby ste všetci akceptovali moje rozhodnutia."
"Lenže ty si tvrdohlavá. Nerozumieš tomu. Bez vysokej školy ťa nezoberú nikam."
"Ako to vieš?"
"Jednoducho viem. Lia, prosím ťa, poslúchni a nevymýšľaj."
Pokrútila som hlavou. "Nie. Mám svoje dôvody, aby som tam nešla."
"Aké?" zavrčal a pristúpil tesne ku mne.
Cítila som jeho dych na mojom krku. Nosy sa nám skoro dotýkali, tak blízko stál.
"Nechcem ťa opustiť," šepkala som rýchlo."to je prvý dôvod. Druhý - nechcem študovať!"
Justin sa na mňa pozeral úplne zblízka a zase nič nepovedal. Tak som pokračovala: "Konečne som ťa dostala, už ťa viac nechcem pustiť."
Pretrhla som tých pár centimetrov a pobozkala som ho. Justin chvíľku vôbec nespolupracoval ale potom mi konečne začal opätovať bozky.
Jednou rukou ma hladil po chrbte a druhou mi vošiel do vlasov. Ja som mala obe ruky okolo je krku a vôbec mi nevadilo, že neviem chytiť dych. Chcela som ho a pri predstave, že toto sú naše posledné dni, ma pichlo pri srdci a to ma ešte viac vyburcovalo.
"Ľúbim ťa," hovorila som medzi bozkami.
Neprestávali sme sa bozkávať. Moja ruka zaletela pod jeho tričko a pocítila som pevné svaly. Chcela som viacej, no on sa odo mňa odtrhol.
"Aj ja teba," zašepkal. "Ale to na veci nič nemení."
Pohladil ma po líci a odišiel. Zmätene som za ním hľadela a slzy hnevu sa mi začali predierať von. Dobre! Musím tam ísť? Fajn, ale nie študovať! - nahnevane som si utrela slzy a po schodíkoch som vybehla dole na pláž.
Keď som pocítila horúci piesok pod mojimi nohami, upokojila som sa a sadla som si.
Započúvala som sa do "spievania" čajok a s pokrčenými kolenami a obopnutými rukami som žmúrila na nekonečný oceán. Prečo sa mi toto deje? Človek si pomyslí, že keď sa mu vráti milovaná osoba, tak bude všetko v poriadku - dokonca, že všetko bude ako v rozprávke, ale to je hlúposť. Teraz to mám definitívne čierne na bielom. Celá rodina je proti mne. Ale ja ich nerozumiem. Od začiatku vedeli, že mojím snom je, stať sa profesionálnou tanečnicou. A oni ma pošlú na Harvard do Bostonu na medicínu! Veď, posúďte aj vy sami, je to hlúposť!
Nemám ani len poňatia, z čoho sa skladá, napríklad, srdce. Áno, učili sme sa to na biológii, ale, viete, ľudia zabúdajú. Zabúdajú tie veci, ktoré ich buď nezaujímajú, alebo majú jednoducho sklerózu. Ja sa môžem vyhovoriť na oba prípady.
Pred tromi rokmi v Paríži, keď na Eiffelovu vežu prišiel za mnou Justin, by som nikdy nepomyslela na to, že skončím ako nejaký neurológ alebo niečo také. A viete čo je ešte záhadou? Že ma zobrali bez problémov na Harvard. Vy si asi pomyslíte, že keď sa o mne píše v nejakých hlúpych pubertálnych magazínoch, tak ma zoberú medzi seba tí šprti. Ale to tak nie je. Musela som tam ísť osobne s mamou, a oni boli úplne vážni, takže asi sa vo mne predsa len niečo skrýva. Ktovie?
Pozrela som sa za seba na obrovskú vilu a s odporom som si odfrkla. On má milióny už len preto, lebo navštívil nejaký večierok a on ma ešte posiela na vysokú! Pff!
Pomyslela som si na toho surfera zo včerajška. Bol celkom pekný. Pochádza z Hawaiia a tuto je len na vysokej škole - veď, dnes už je každý na vysokej škole! Keď si tak spomeniem, stretli sme sa len tak, keď sme čakali na správne vlny. Zarozprávali sme sa a potom to už všetko išlo po masle. Mal sivé oči a kučeravé slamové vlasy a bol úplne opálený ako nejaký model na Dolce & Gabbana. Moment. Ja sa snažím myslieť na iného chalana len preto, aby som sa pomstila Justinovi? To je smiešne...On nevie o mojich myšlienkach - teda, ak náhodou nie je nejaký Edward Cullen.
V tom momente som si želala, aby uvidel ten sprostý článok v novinách.
COMMENT :)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Pattie Pattie | 17. září 2011 v 22:22 | Reagovat

uuuuplne geniáálne. :) <3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama